Eva VozárováIšlo o dve performatívne situácie realizované voľným zoskupením Marina Abramovič Po Sebe Neupratuje pred bránou Ministerstva kultúry SR. Prvá z akcií s názvom NECH VÁM IDZE ŠICKA PSOTA, NECH IDZE ŠICKA BIDA, VON, VON, VON sa konala 11. januára a MAPSN v nej spracovali ľudové zvyklosti spájané so sviatkom Lucie – s husími perami vyháňali z budovy ministerstva zlých duchov. Druhou akciou How to Explain, že… Beyusíme sa?, ktorá sa odohrala vo štvrtok 1. februára, zas kolektív nadviazal na performanciu Josepha Beuysa Ako vysvetliť umenie mŕtvemu zajacovi z roku 1965. Bez použitia skutočných mŕtvych zajacov vstúpili do pomyselného dialógu o súčasnom umení s plyšovými atrapami zvierat, okolostojacimi divákmi aj s aktuálnym vedením ministerstva kultúry (v neprítomnosti). Rámcovaná Beuysovým známym výrokom, že aj mŕtve zviera má viac intuície než niektorí ľudia, tak vo vzduchu symbolicky visela otázka, či zmienené vedenie rezortu pozná a dokáže pochopiť aspoň základy umenia, ku ktorému majú smerovať jeho kompetencie a rozhodnutia.
Niekoľko metrov štvorcových asfaltu pred ministerstvom sa medzičasom stalo miestom stretávania umeleckej scény a aj bez intervencie MAPSN tu počas protestných štvrtkov zvykne postávať úderka s transparentmi. (Pred pár týždňami tu dokonca polícia zakročila proti ľuďom, ktorí chceli ministerke nechať odkazy zo svojich pútačov opreté o bránu.) Vstup do vrcholnej kultúrnej inštitúcie sa tak postupne mení na pozorne sledovaný priestor politického významu.
Nový dych zo scény
Pracovnou metódou MAPSN je spontánne združovanie sa tých, ktorí*é akurát môžu/chcú, a rýchle reagovanie na aktuálne spoločenské témy. Viaceré a viacerí z nich pritom tvoria a performujú, či už sami, alebo ako súčasť iných zoskupení (napr. Celestína Minichová, Kasha Potrohosh, Viktória Arvayová, Martin Toldy). Aj vďaka nim scéna umenia performancie minimálne v Bratislave v ostatnom čase výrazne ožíva. Udalosti pred ministerstvom kultúry teda nielenže spytujú jeho zorientovanosť v umení – ešte aj priamo pred jeho prah vysúvajú jednu časť scény, ktorá chytá celkom nový dych.
Iniciatíva mladej skupiny a jej prítomnosť na protestoch už začiatkom januára bola navyše signálom, že slovenské umelectvo sa začalo angažovať v aktuálnej kríze veľmi skoro. Prvá performancia prišla predtým, než sa prevalili plány na demontáž Kunsthalle, pred všeobecným hnevom, pred otvorenou výzvou ministerke a pred 180-tisícmi vyzbieraných podpisov.
Za povšimnutie tiež stojí, že prvý krok k angažovanosti, rozhodnutie urobiť niečo, prebehlo celkom spontánne. Nečakalo sa na lídrov, na ktorých „to obvykle nechávame“ – známe osobnosti, herečky a hercov na tribúnach. Iniciatíva prišla okamžite a bez zaváhania z radov mladého umelectva bez pevnej štruktúry a stabilného fungovania. Možno je to aj trochu symptomatické pre aktuálne širšie dianie na kultúrnej scéne, ktorá sa celkom prirodzene samoorganizuje. Podobne ako sa akcie MAPSN nenápadne pripojili k oficiálnym protestom, bez prehnaných ambícií a očakávaní sa o pár dní neskôr ozvalo z kultúrneho podhubia volanie jasne pomenovávajúce zlyhania aktuálneho vedenia rezortu a požadujúce odstúpenie ministerky Šimkovičovej. Rýchlo získalo širokú podporu. Ďalším dobrým príkladom, že dôležité kroky sa môžu diať aj nehierarchicky, je sformovanie platformy Otvorená kultúra!. To však niektorých mätie a zneisťuje; zrod platformy sprevádzajú otázky „kto to organizuje“ a „kto za tým stojí“. Na jednoduchú odpoveď, že každý, komu sa chce a má práve čas a energiu, zjavne nie sme zvyknutí*é.
Na čo všetko nie sme zvyknutí*é
Kúzlo nechceného (alebo?) v prípade oboch akcií MAPSN spočívalo aj v tom, že boli ohlásené na poslednú chvíľu, iba niekoľko hodín pred začiatkom, cez sociálne siete performerov a performeriek a ústnym podaním. V predstihu sa tak o nich dozvedelo pomerne málo ľudí a ich svedkom bolo skôr náhodné účastníctvo protestov pred budovou ministerstva. V prípade prvej z akcií sa dokonca aj zástupcovia organizátorov protestu počas nástupu osôb v bielych protichemických oblekoch a maskách dostali do mierneho pomykova. To aj spôsobilo, že prvú z akcií predčasne ukončila prítomnosť polície, ktorá sa podujala umelcov demaskovať a legitimizovať. Čo zas úsmevne vyústilo do zmienky v spravodajstve jedného z denníkov, ktorý informoval, že priebeh protestu narušilo neohlásené vystúpenie amatérskeho divadla. Prítomnosť umelcov a umelkýň na protestoch si zjavne spájame nanajvýš so známymi tvárami z národného divadla, ktoré sa občas objavia za mikrofónom, na iný výskyt asi tiež nie sme veľmi zvyknutí*é.
No narušenie zorného poľa niečím „čudným“ a „nezrozumiteľným“, vykoľajenie okolostojacich zo sústredenia na pódium, spýtavé pohľady a neisté komentáre sú samy osebe dôležitými prísadami spoločenského (a umeleckého) diskurzu. Napokon, ako upozorňuje Timothy Morton – umenie je tu na to, aby narúšalo zažitú predstavu o tom, komu čo patrí a kto tu čo režíruje.
Samozrejme, ak je účasť MAPSN na protestoch motivovaná aktivisticky, je možné pýtať sa, či výkony partie performerov nie sú samoúčelné, nezrozumiteľné alebo príliš ojedinelé na to, aby niečo dosiahli. Zdá sa mi však, že viac než o výsledok ide v tomto prípade o to, že sa akcie vôbec dejú. Aj keby slúžili len ako jeden z módov psychohygieny, ako stratégia na boj s pocitom bezmocnosti – rozhodnutie konať, aspoň na chvíľu prerámcovať toxický diskurz, slobodne naň reagovať, spytovať ho, interpretovať, ako chceme… Akcia môže byť prejavom, že spektrum účastníctva a podpory pre vec udržania demokracie a právneho štátu nie je homogénne, naopak je široké a farebné. Mnohí*é si na protesty prinášame svoje vlastné agendy. Performatívna akcia sa môže stať mechanizmom, ako niektoré z týchto tém, desaťročia ustupujúce v prospech iných, „dôležitejších“, sprítomniť v tlaku na spoločenskú zmenu tu a teraz. Alebo má moc stať aj hocičím iným – hrou, aktom súdržnosti, nadsázky či vzájomnej podpory.
Posledné roky mám pocit, že sa až príliš často budíme do novej a bezprecedentnej reality, ktorú nespoznávame. Umenie, aj to nedokonalé, improvizované, samoorganizované z hnevu a nesúhlasu, je jednou z možností, ako sa s touto realitou vyrovnať. Neprináša síce odpovede alebo riešenia, ale ponúka tú správnu otázku: Budeme brať tento svet, tieto reality, ako niečo tvrdé, jasné, vypočítateľné a vtesnateľné do kategórií, ktoré dobre poznáme? (A sme presvedčení*é, že fungujú?) Alebo sa naň pozrieme ako na čosi nejasné, mäkké, nezrozumiteľné, mazľavé, otvorené, dokrkvané, mnohovýznamové, zamotané, čím sa treba zapodievať, venovať sa tomu, čupnúť si k tomu, niekedy sa aj ušpiniť. A pritom hľadať cesty na lepšie miesta, ktoré zatiaľ v našej stredoeurópskej duši iba tušíme, ale nikto nám ich ešte neprešliapal…
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
