Alexandra RychtarčíkováV roku 2015 si založila profesionálne nezriaďované Divadlo K (Projekt Kekse). Ako hodnotíš vašu desaťročnú cestu?
Divadlo sme založili krátko po škole. Bola to príležitosť, ako začať pôsobiť vo svojej oblasti a ako vytvárať príležitosti na tvorbu aj pre druhých. Musím ale povedať, že som na to zo školy nebola pripravená. Zo začiatku sme nemali žiadne dotácie a všetko sme financovali z vlastných zdrojov. Za tých desať rokov fungovania som sa naučila veľa, najmä ako fungovať na nezriaďovanej scéne, a našla som tu veľkú mieru slobody.
Tých desať rokov prešlo dosť rýchlo, hoci prvé roky vnímam ako extrémne náročné, najmä pre hľadanie vlastného jazyka, respektíve spôsobov, ako narábať s materiálom. Spätne tiež vnímam, že som sa až postupne naučila dôverovať vlastnej intuícii, výberu tém. Pociťovala som ale dôveru v tíme, že môžeme hľadať, skúšať naozaj čokoľvek, bez ohľadu na úspech. Bolo to niekoľkoročné hľadanie, keď sme navyše fungovali v rôznych priestoroch, napríklad aj v kanceláriách. Zlom prišiel v roku 2020, keď sme sa dostali k priestorom, v ktorých sme teraz, v bývalej základnej škole na Palackého ulici.
Kto aktuálne tvorí váš tím?
Od začiatku doteraz sme ako aktívni členovia traja – ja, Stano, ktorý študoval voľné výtvarné umenie, a Táňa Šeliga, ktorá študovala scénografiu a kostýmovú tvorbu. Ďalší členovia a členky prichádzali postupne. Zuzana Hindická študovala súčasné divadlo v Londýne a prišla k nám niekedy pred koronou, Juliana Denci bábkarskú tvorbu a je s nami od roku 2021, ako aj Alex Mihalík, aktuálne študent na VŠMU. Pri inscenácii Neistota sa k nám pridali dizajnér Jozef Eduard Masarik a Emma Tomková.
Ako ste kreovali názov vášho divadla?
Názov Kekse vznikol na jednom spoločnom výlete ako interný fór. Tak medzi nami rezonoval, že sa dostal do názvu občianskeho združenia. Keď sme sa zamýšľali nad názvom divadla, rozhodli sme sa zachovať „K“ ako iniciálu. Už dlhšie ho však plánujeme zmeniť.
Príznakom, ktorý vo vašej tvorbe sledujem, je výskum mimoumeleckých zdrojov či materiálov z rôznych vedeckých oblastí. Mohla by si priblížiť váš zvyčajný postup práce a tvorivý proces?
Často mám zodpovednosť za výber témy a prinášanie impulzov a ideí práve ja, hoci nie som výlučnou autorkou. Ide o ponúknutie východiska, o ktorom sa potom bavíme a spoločne ho rozvíjame, a to aj prostredníctvom iných druhov umenia. Tvorivý proces je pre nás výskumom, ktorý sa vyvíja, a vo výslednom tvare je vždy prítomná skica tohto hľadania. Pracujeme s princípom improvizácie a náhody, ako aj s princípom archívu. V tíme máme ľudí, ktorí sa venujú aj iným druhom umenia, takže môžeme využiť ich potenciál. Bežne skúšame pol až trištvrte roka.
Pre vaše inscenácie je príznačná interdisciplinarita, prekračovanie hraníc medzi médiami, experimentujete s dokumentárnym filmom, fotografiou, reprodukovaním obrazu i zvuku. V čom sú pre teba tieto médiá divadelne podnetné? Ako na princíp ste sa na to zamerali napríklad už v inscenácii Nefotografie (2021), ktorej výstupom je aj rovnomenná kniha.
Neinšpirovali ma divadelné hry, ani staré, ani súčasné, a vedela som, že hľadám niečo iné. Stano mi raz dal knihu, čo bola zbierka esejí od fotografov z rôznych krajín sveta. Odtiaľ prišiel ten námet. Netušila som, ako to spraviť, no začal sa tým pre mňa proces objavovania. A na tom si zakladám doteraz. Mám rada, ak sa začíname venovať nejakej téme a ja neviem, ako to spravíme. To je veľký rozdiel oproti VŠMU, kde som vnímala, že treba mať presnú predstavu a potom ju s ľuďmi napĺňať. A bolo to pre mňa trápenie. Projekt Nefotografie vo mne otvoril nové inšpiračné zdroje, ako sa dá pracovať s iným médiom.
Podkladom pre inscenáciu bolo tridsaťšesť textov fotografov a inscenácia mala byť našou reakciou na ne. Zároveň to bol experiment, či sa vôbec dá vytvoriť performatívne dielo, ktoré vychádza z toľkých nedramatických textov. Nie všetky sú znázornené pohybovo, ale sú prítomné na javisku. Postupne prišiel nápad, že z toho spravíme knihu, ktorá sa tak stala zavŕšením tohto projektu, ako aj pohľadom späť.
Postup práce s médiom fotografie som potom využila aj pri ďalších projektoch. Formálne tieto médiá (či fotografia, alebo video) prinášajú do výsledného performatívneho tvaru spojenie živého so záznamom. A to ma na tom baví, že to otvára otázky o hraniciach aj možnostiach médií, a teda divadla, ako sa v takomto vzťahu správa.
S inými médiami ste pracovali aj pri inscenácii Pamäť miesta (2024). Súčasťou jednej zo scén bol aj „Špekulatívny ateliér“. Mohla by si tento koncept priblížiť?
Diváci vojdú na osem minút do priestoru – do ateliéru, kde je nainštalovaných niekoľko objektov nájdených v priestore budovy. Je tam tiež projekcia, rôzne vizualizácie, reliéf zo schodiska, popísané steny, fotografie rôznych tagov, frotáže štruktúr z budovy… Ide o koncept ruinbaru, čo sú rôzne kaviarne a bary, ktoré chcú uchovať pôvodný aj schátraný stav priestoru. My sme tým chceli vytvoriť dokument o priestore, v ktorom pôsobíme. Zároveň sme chceli sprostredkovať to, čo sme zažili v tvorivom procese, a to bola skúsenosť s pamätníkmi. Počas výskumu sme sa stretli s bývalými žiakmi, učiteľmi a školníkom, ktorých sa dotýkal príbeh školy. Pomohli sme im zorganizovať stretávky, aby sa vrátili do budovy. Pozorovali sme ten neopakovateľný zážitok, performatívny tvar sám osebe. A tento zážitok sme chceli preniesť aj do inscenácie. To je práve tá návšteva špekulatívneho ateliéru – špekulatívneho preto, že každý divák má možnosť sa zapojiť, niečo doplniť, ale aj odmietnuť. Navyše aj samotní diváci sa môžu stať objektmi pozorovania a tiež si môžu vybrať, či skúmajú nejaký objekt, alebo sú pozorovateľmi situácie. Je to aj princíp archivácie, keďže v procese ešte nevieme, čo z nazhromaždeného materiálu použijeme a čo nie. Často takéto veci ostanú zahodené, ako nápad, ktorý sa nezmestil do výsledného tvaru. A tu sme niektorým veciam miesto našli. Je to teda aj možnosť nahliadnuť do nášho tvorivého procesu.
Nesie to v sebe zároveň galerijný rozmer, ktorý je citeľný vo vašej tvorbe – inscenácie majú miestami formu na pomedzí performancie a inštalácie. Objekty ožívajú, performeri sa stávajú objektmi. Čo ťa na tejto forme láka?
Tvar na pomedzí divadla a iného média nás fascinuje a zakomponovali sme ho do viacerých inscenácií. Performatívna situácia je pre mňa obrazom, na ktorý sa dá pozerať, blúdiť po ňom očami a kdekoľvek začať, kdekoľvek skončiť. Bez návodu na čítanie. Zároveň nás v tom ovplyvňuje aj náš priestor, vrátane skúmania rozloženia javiska a hľadiska. Od začiatku nám bolo jasné, že z neho nechceme spraviť divadelné štúdio. Najviac sme sa k tomu priblížili v Jaskyni, ale tam to bolo preto, že sme potrebovali čo najväčšiu tmu kvôli subtílnemu svieteniu. Inak sú to veľké priestory, je v nich veľa svetla, čiže sme sa naučili, ako tieto limity pretvoriť na stimuly, ako hľadať iné spôsoby práce so svetlom alebo projekciami, odrazom. Úplne sme sa otvorili priestoru a dochádza k symbióze.
Okrem silnej výtvarnej stránky, často veľmi asociatívnej a metaforickej, je pre vás príznačný aj pohyb a reprodukovaná abstraktná až ambientná zvuková zložka. Ako táto syntéza zložiek funguje?
Od začiatku, ako sme založili Divadlo K, ma zaujímalo pozorovanie ľudskej aktivity v priestore, toho, ako pohyb človeka alebo nejaká činnosť mení rozhranie priestoru, ktorý pozorujeme. Náš fokus teda nebol na slovách a herectve, ale na situácii, pohybe, akcii, ktorá je skoro až civilná. Rovnako radi objavujeme, čo ponúkajú bežné predmety. O vyvíjajúcom sa materiáli priebežne komunikujeme so spolupracovníkmi, ktorí do toho vnášajú nové impulzy. Takto to celý čas „prešívame“. Ku koncu viac a viac abstrahujeme, výraznejšie sa finalizuje hudba aj choreografia. Viackrát sme spolupracovali s tanečnicou Líviou Balážovou, ktorá do našich ambientných tvarov vnášala dynamiku.
Čo sa týka zvuku, často pracujeme s nahrávkami zo skúšok alebo z iných prostredí. Inokedy nechávame vyznieť iba zvuk performatívnej akcie. Komponované skladby pre dve inscenácie tvoril Rasťo Dobšovič, ktorý bol jedným zo spoluzakladateľov divadla a aj performer. Skúšali sme napríklad vrstvenie, princípy sériovosti, repetitívnosti a prácu s civilnou rečou ako melódiou, nie iba nosičom významu. Alžbeta Malovcová nám tvorila hudbu k iným dvom inscenáciám a skomponovala napríklad aj skladbu pre zábradlie v našej budove.
V rámci tematických presahov sa dajú odsledovať opakujúce sa témy pamäti, ľudskej mysle a vnútra, otázka zraniteľnosti verzus odvahy. Označila by si ich za „svoje témy“, ku ktorým sa máš potrebu vracať?
Po skúsenosti z Nefotografií sme sa pustili do témy neistoty, ktorú som chcela preskúmať z viacerých dôvodov. Spoločne sme sa jej otvorili, veľmi odvážne a osobne. Neistota bola témou nás všetkých aj v umeleckom smere pri hľadaní vlastného jazyka. Nehovoriac o neistej spoločenskej klíme, v ktorej žijeme. To sa stalo akoby atlasom porozumenia, ohmatávania a pomenovávania, ako neistota vyzerá. S takouto autentickosťou je spojená aj zraniteľnosť, ale zároveň odvaha. Súviselo to pre mňa aj so záujmom o psychológiu. Niečo podobné sa premieta v Jaskyni. Tam sa ľudská psychológia odráža vo vrstvách, skúmame, ako sa mení naše vnímanie, a to aj v kontexte čítania umeleckého diela ako takého. Impulzom robiť Jaskyňu bola zároveň fascinácia konkrétnym priestorom, kde aj vznikla. Boli sme sa prechádzať v kamenných obydliach v Lišove a urobili sme si tam štvordňové performatívne sústredenie. Skúšali sme, čo ten priestor dovolí, k čomu nás podnieti. Všetko sme si zaznamenávali, takže vlastne aj tam bolo využitie archívu. Čo sa týka svetla, tmy a tela, ktoré sú podstatné vo výslednom tvare, tak sme sa snažili spracovať to, čo sme tam zažili. Pri Jaskyni vznikla téma vďaka dôvere v intuíciu, pretože som už vedela, že mi na začiatku stačí fascinácia a že to ostatné príde v procese. A to mám v tvorbe rada, že sa môže stať dobrodružstvom, pretože nevieme, čo do nej vstúpi. Dať veciam čas, nepracovať s vopred komponovanou výstavbou s presnými pravidlami. Nesnažím sa do niečoho vtesnávať, ale hľadám, čo nás ako tím zaujíma v procese.
Významnou líniou vo vašej tvorbe, citeľné je to najmä práve v Jaskyni (2023), je prítomnosť mystickosti či až transcendentna. Ako vás v tvorbe ovplyvňuje duchovno?
Je pre mňa dôležité, ale nie je v tvorbe primárne. Všímam si, že sa nám vo viacerých dielach objavujú introspektívne alebo meditatívne kvality. Nerobím to ale s tým zámerom. Umenie má blízko k filozofii, a to ma na tom baví – mať možnosť dostať prijímateľov diela do iného rozpoloženia. Môže slúžiť na otvorenie nových obzorov, pomenovanie tém a konceptov, alebo ako reflexia, sebareflexia či spochybnenie. V tom vnímam, že je umenie duchovné.
Aktuálne pôsobíte na Palackého ulici v budove bývalej ZŠ Jesenského (ktorej ste venovali aj inscenáciu Pamäť miesta). Zároveň priestor poskytujete aj iným subjektom. Aká je v tom vaša dramaturgia a kritériá výberu?
K priestoru sme sa dostali po prvej vlne korony. Bola to šťastná zhoda okolností, že sa tam správca budovy práve púšťal do rekonštrukcie a neprekážalo mu, že my si budeme prerábať priestor na prvom poschodí. Medzičasom už správca budovy odišiel a my sme si aktualizovali podmienky s majiteľmi. Zdvihol sa nám nájom, a tak sme sa dohodli, že na to, aby sme to vedeli utiahnuť, môžeme priestory krátkodobo prenajímať. Dlhodobo sme tam s tanečným folklórnym súborom Živel. Priestor poskytujeme aj pre iné podujatia mimo našej dramaturgie. To, čo nám viac vstupuje do dramaturgie, sú spolupráce s vizuálnymi umelcami. K niektorým ich výstavám vytvárame napríklad performanciu, čiže dochádza k umeleckému rozhovoru. Zároveň organizujeme vzdelávacie workshopy. A to aj pre nás samých – stretávame sa s inými metodikami a zároveň to vnímame ako možnosť nadviazať nové spolupráce na inom princípe. Otvárame ich aj pre ďalších ľudí, vrátane divákov.
Okrem svojej bratislavskej základne hosťujete s inscenáciami v rôznych slovenských regiónoch. Ako vaše inscenácie prijímajú diváci „mimo centra“?
Čo sa týka hosťovania, boli sme napríklad v nitrianskom bode K7, v trenčianskej galérii FOR MAAT alebo Krajskej galérii v Prešove. Všade to ale bolo skôr publikum menších kultúrnych centier, festivalové alebo galerijné publikum, vždy sa niekto zastavil a chcel niečo povedať alebo sa opýtať. Rozdiel bol, keď sme s Jaskyňou hosťovali v Hontianskych Trsťanoch, kde sme viedli aj diskusiu s divákmi o súčasnom umení. Bolo milé, ako sa tomu ako skupina otvorili, že ich to bavilo, a bolo vidieť, že sa chcú rozprávať a dozvedieť sa viac. My sme sa im ale nesnažili dávať odpovede, čo majú vidieť, ale skôr sme im rozprávali, ako sme tvorili. Zaznela tam zároveň obava, že „či sú dosť dobrí – ako diváci z Bratislavy“. Spätná väzba, ktorá ma asi najviac potešila, bola, že naša tvorba niekomu zmenila pohľad na divadlo.
Aké máte plány s divadlom do budúcnosti?
Aktuálne bilancujeme. Desaťročná existencia priniesla nové výzvy aj nové krízy. Sme v období, keď sme prerušili naštartovaný proces rebrandingu. Akoby sme prichádzali na limity toho, čo a ako sa dá robiť. Asi pred dvomi rokmi som prvýkrát pocítila väčšiu únavu z riešenia divadla. Divadlo je kolos, aj keď je malé. Každý náš projekt mal vždy do desať ľudí. Nielen pre mňa je ťažké fungovať ďalej tak, ako sme fungovali. Uvedomila som si, že celý súbor je v procese transformácie a že ešte úplne nevieme, ako to dopadne. Preto sme sa tiež rozhodli, že zderniérujeme všetky inscenácie. A do toho prišla situácia s Fondom na podporu umenia. Možno je naozaj čas uzavrieť to ako jednu etapu. Alebo sa možno transformujeme na súbor, ktorý nie je vyslovene divadelný, ale ktorý má rôzne druhy výstupov, vrátane performatívnych. Zároveň nevieme, dokedy budeme v našom aktuálnom priestore, pretože budova je v súkromnom vlastníctve a raz za čas sa na ňu príde pozrieť potenciálny kupec.
V Hontianskych Trsťanoch ste so Stanislavom založili v roku 2023 priestor Pustovňa pre umenie zameraný na podporu súčasného umenia a dialóg s regiónom. Ako táto platforma funguje?
Máme radi skupinové participatívne projekty, a preto premýšľame aj o tom, ako zapojiť do projektov obyvateľov regiónu. Ambíciou je, aby ľudia prichádzali s umením do kontaktu častejšie. Aby aj oni mali pestrejšiu kultúrnu ponuku a spoznali formy súčasného umenia, pretože stretnutie s novšími formami je pre mnohých ľudí stále rozpačité. A to nielen v regiónoch, ale stretávame sa s tým aj v Bratislave. Je dôležité to robiť postupne, umožňovať komunikáciu, aby ten, kto sa chce rozprávať, neostal sám s pocitom nepochopenia, ktorý by ho mohol odradiť od ďalšej skúsenosti.
Stano pochádza z Hontianskych Trstian, vďaka čomu tam máme dlhodobé vzťahy, a preto rozvíjame tento projekt práve tam. Nie s mentorským prístupom, ale skôr prostredníctvom vzájomného spoznávania sa. Okrem prinášania nových impulzov je pre nás dôležité hľadať aj presahy, skúmať, ako reflektovať dané prostredie, to, čím ľudia v regióne žijú.
Pustovňa je zároveň rezidenčný priestor pre rozvoj súčasného umenia. Aktuálne tam rozbiehame prvý ročník umeleckých rezidencií. Je to priestor pre umelcov, ktorí chcú tvoriť, no nemajú na to čas alebo priestor, alebo celkovo možnosť sa do tvorby ponoriť. Minulý rok sme vytvorili architektonickú inštaláciu z prútia, ktorá bude slúžiť ako miestnosť pre rezidentov, kde bývajú v minimalistických podmienkach. Akoby to bola pustovňa, do ktorej odišli zo svojho bežného života. Na tvorbu a prezentáciu diel je k dispozícii stodola, pôvodne slúžiaca na sušenie tabaku.
A čo čaká teba ako autorku a režisérku?
Začala som hľadať možnosti, ako sa venovať sólo projektom, skúšať kratšie a jednorazové performancie. Aj v rámci divadla, aj pre rôzne príležitosti ako menšie formáty, ktoré sa dajú rýchlejšie vytvoriť, odprezentovať a ísť ďalej. Akoby som potrebovala opäť pocítiť, že začiatok a koniec projektu sú k sebe bližšie.
Minulý rok ma prvýkrát oslovili na kurátorovanie. Začalo ma to baviť a aktuálne pripravujem tretiu výstavu. Možno aj cez Nefotografie som v sebe objavila chuť hľadať, ako sa priblížiť inému prístupu. Teším sa, že sa tým vyvíja aj podoba mojej tvorby a neviem, kde to skončí. Začala som viac pracovať aj na osobnom projekte, ktorý sa venuje identite môjho starého otca. Bol politickým väzňom v Jáchymove. Myslela som, že výstupom bude autorská inscenácia, no prostredníctvom tvorby prichádzam na to, že výstupmi by mohli byť napríklad aj papierové odliatky nájdených objektov, fotografický zin alebo výstava. Táto voľnosť v používaní rôznych médií mi vyhovuje.
Chcela by som tiež hľadať presahy psychológie, sociológie a živého performatívneho diela. Skúmať spoločenskú dôveru v spojitosti s neurobiológiou. Oslovila ma polyvagálna teória, ktorá vysvetľuje, ako reagujeme na ohrozenie a ako sa cítime, keď sme v bezpečí, respektíve ako to prežíva naša nervová sústava. Ak by sme vytvárali nový divadelný projekt, toto bude naša ďalšia téma.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
