Lenka DzadíkováVyštudovali ste produkciu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Patríte k tým mladým ľuďom, ktorí neopustili krajinu ani sa nepresťahovali do väčších miest, ale vrátili sa do rodiska a tvoria tam. Čo vás motivuje pracovať a žiť na Zamagurí?
Kvalita mojich priateľských a rodinných vzťahov a prostredie Pienin. Cítim sa tu doma a verím, že to tak ostane. Nedokázal som vymeniť tieto väzby a pocity za živobytie vo väčšom meste, hoci priznávam, že to bolo veľmi lákavé. Tiež si myslím, že ľudia, nech žijú kdekoľvek, hoci aj v najodľahlejšom regióne, by mali mať možnosť konfrontovať sa s rôznorodým umením a kultúrou. To bola moja podmienka pre život v Zamagurí. Nič také tu na pravidelnej báze nebolo, tak sme to tisícmi dobrovoľníckych hodín vytvorili. Dnes sa tým dokážeme živiť, aj keď, samozrejme, mám okrem toho viacero ďalších projektov. To bola tiež veľmi silná motivácia – dokázať, že sa to dá vybudovať aj v tom najmenšom regióne.
Čo bolo rozhodujúcim impulzom v začiatkoch centra RAMAGU ATELIÉR?
V čase jeho budovania sme sa už venovali divadlu a navštevovali sme prehliadky neprofesionálnych divadiel. Mnohé z nich mali vysokú kvalitu, pričom niektoré súbory pochádzali z dediniek. Výraznou inšpiráciou bolo pre nás aj divadlo Commedia z Popradu. Vlado Benko s kolegami vytvorili divadelný súbor, v ktorom pôsobila maličká skupina hercov, scéna bola vždy funkčná a nápaditá a hlavne, vošla sa do dodávky spolu s protagonistami. Robili to maximálne efektívne, mimoriadne kvalitne a mali veľký úspech. Ukázali nám cestu malého divadla, ktoré rok čo rok kvalitou siaha na profesionálnu úroveň a to bol môj sen. Preto sme už po troch rokoch fungovania pozvali Miška Nováka a dnes už zosnulého Duška Kubaňa na réžiu v našom divadelnom súbore. Vďaka nim sme začínali nadobúdať slušný repertoár, ktorý sme túžili hrať vo vlastnom priestore. Práve oni dvaja boli pre nás jednou z kľúčových hybných síl.
V našom cykle rozhovorov #centramimocentra sme sa už rozprávali s aktérmi a aktérkami kultúrnych centier z krajských miest, ale napríklad aj z Bardejova, Bytče či Trebišova. Spišská Stará Ves má dvetisíc dvesto obyvateľov. To sú pre kultúru skutočne špecifické podmienky. Akú máte návštevnosť na podujatiach?
Maximálnu kapacitu držíme na sedemdesiatke. Ak máme v programe goralský kabaret, založený na lokálnych špecifikách, dokážeme ho predať v ten istý deň dvakrát po sebe. Aj náročná monodráma Mengeleho dievča sa takmer vždy vypredá. Úspech majú kvízy, detské divadlá, rodinné tvorivé dielne. Na debatu s filozofmi príde desať – dvanásť ľudí. Ak usporiadame vernisáž lokálneho umelca, máme plno. Ak otvárame netradičnú výstavu, napríklad obrazov z kovu, príde zase do pätnásť ľudí, na komorné koncerty sa väčšinou príde pozrieť okolo päťdesiat. Na workshop o tom, ako pútavo písať, nás bolo šesť. Je to individuálne, ale vzhľadom na počet ľudí v regióne určite proporčne nezaostávame. Prvý víkend tohtoročného septembra bol skvelý. Na kvíz a film Vlny sme mali dokopy takmer sto ľudí.
Aké sú vaše priestorové podmienky?
Máme jednu sálu s javiskom, ktoré má rozmer sedem krát štyri metre. Hľadisko je variabilné – vieme urobiť eleváciu, ale aj kabaretné sedenie pri stoloch. Keď máme stand-up, tak diváci sedia aj na javisku. Súčasťou sály je bar. Ľudia po podujatí ostanú, kúpia si niečo na pitie a debatujú. Milujem túto atmosféru. No a samozrejme máme divadelný sklad, ďalší externý sklad prenajatý od mesta a na záhrade kultúrneho centra sme postavili altánok s bufetom, kde sa presúvame na leto. Tento priestor máme v nájme. Našou druhou a mimoriadne vzácnou scénou je kláštor kartuziánov v Červenom Kláštore, s ktorým máme výbornú spoluprácu už desať rokov. Počas júla a augusta organizujeme podujatia tam. Benefitom je nádherné prostredie a to, že tam funguje skvelé múzeum, ktoré je rešpektované a známe. Aj to pomáha návštevnosti.
Vaše podujatia majú široký záber – premietate filmy, hrala u vás populárna rómska kapela, konali sa komorné koncerty aj operný večer. Vystúpil u vás stand-up komik, mali ste diskusiu s nositeľkou ocenenia Biela vrana. Z divadiel u vás hosťovali nezávislé súbory Divadlo Pôtoň z Bátoviec, dNO z Námestova, ale so svojimi komornými inscenáciami prišli aj Národné divadlo Košice či rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča z Prešova. Kto je za dramaturgiu centra zodpovedný?
Dramaturgiu centra pripravujeme na spoločnom sedení. Pre každú oblasť máme človeka, ktorý aktívne vidí do aktuálneho diania. V prípade divadelných podujatí sa radi oprieme o rady režisérky Janky Ovšonkovej. Ak ide o výstavy a výtvarné workshopy, pomáha nám fotograf Robo Kočan. Hudbu vyberá muzikant a zvukár Igor Valkovský. Mnohé diskusie aj workshopy organizujeme za pomoci organizácie Bystriny. Jadro divadla tvoríme od začiatku v zložení: Zdenko Dudžák, moja manželka Simona Marhefková a Lívia Frankovská, ktorá je aj výbornou pesničkárkou a skladateľkou, a aktuálne s nami často hráva Michal Novák. Minulý rok sme do kolektívu pribrali Mimu Reznickú, ktorá je skúsená v práci s deťmi.
Máte pri tvorbe programu finančné alebo tematické mantinely?
Finančné mantinely kultúrneho centra sú určené tým, čo sa nám podarilo získať z Fondu na podporu umenia. Tým, že máme divadlo, si dokážeme zarobiť podstatnú časť peňazí aj sami. Lenže chod divadla, to sú tiež nemalé výdavky. Tvorba inscenácie ako napríklad Mengeleho dievča stojí od vývoja po premiéru pokojne pätnásťtisíc eur. Minimálne spolovice sme to spolufinancovali z vlastných zdrojov. Tematické mantinely nemáme, ale snažíme sa byť aktuálni. Je dôležité povedať, že práca s publikom je vo vidieckej oblasti veľmi špecifická. Niektoré žánre je dôležité zaradiť postupne. To považujem za kľúčové a najmä prirodzené. S divákom musíme komunikovať zrozumiteľne. Ak si porozumieme, skôr dokážeme vzájomne prijať výzvy.
Je niečo, na čo vaše publikum ešte nie je pripravené? Stalo sa, že vami vybrané dielo nemalo v publiku pozitívnu odozvu?
Áno, stáva sa to. Ale je to normálne. Náš divák je veľmi slušný a kultivovaný. Ak sa mu niečo nepáči, počká do konca a potom sa o tom porozprávame, alebo sa o tom porozpráva s umelcami. Prípadne sa zodvihne a odíde. Málokedy je u nás niečo, čo by sme vopred nevideli, alebo by sme na to nemali odporúčanie. Stane sa to absolútne zriedka. Základom je ostať v slušnom dialógu.
Stalo sa, že niekto odmietol ponuku účinkovať u vás s argumentom, že je to ďaleko?
Samozrejme. Ale považujem to za legitímne. Ak nedokážeme zabezpečiť dostatok zdrojov na krytie celého výjazdu, je lepšie nájsť niečo iné. Ale práve vďaka FPU sme to takmer vždy vedeli zvládnuť. Viete, ľudia majú predstavu, že k nám príde tridsaťtisíc z FPU a všetko si rozdelíme. V žiadnom prípade. Platíme z toho nájom, energie, technické veci, ubytovanie pre umelcov, samotné honoráre umelcov, platíme za audit, za inštalačné práce, prácu zvukárov, osvetľovačov… Kultúrne centrum si peniaze nenecháva pre seba. Je to princíp prietokového ohrievača, ale podstatné je, že vďaka tomu je v kultúre tok peňazí, ktorý to tu celé stimuluje. Napríklad na naše mesačné mzdy si musíme normálne zarobiť. Tie sme nikdy FPU nevyúčtovali. Na to, aby sme neboli v mínuse, musíme ročne odohrať osemdesiat predstavení. Myslím si, že ľudia mimo kultúry nevedia, ako presne jej financovanie funguje.
Vedeli ste, do čoho idete, keď ste ideu kultúrneho centra začali napĺňať? Čo formálne náležitosti, zákony, účtovníctvo, získavanie a vyúčtovania grantov… Kto to má u vás na starosti?
Už ako študent filmovej produkcie som pracoval na väčších projektoch. Toto pre mňa, aj vďaka škole, nebola až taká zložitá záležitosť. Bol som zvyknutý žiadať povolenia, študovať si, ako veci fungujú, telefonovať, vybavovať… Navyše, opieral som sa o otca, ktorý roky pôsobil v samospráve a je profesionálom v oblasti ekonómie. Vizuálnu identitu má na starosti už pätnásť rokov fotograf a grafik Ján Gemza. Prevádzku baru vedie Barbora Mlynarčíková, ktorá je profesijne aktívna vo vedúcej pozícii v neďalekých kúpeľoch. Kolega Zdenko Dudžák je nielen hercom, ale aj veľmi zručným človekom, ktorý nám pomáha v technických záležitostiach. Našou novou posilou bude aj krajčírka, pani Dermová. Roky pre nás perfektne šije pani krajčírka Kovalská. Skrátka – na každom mieste chceme mať človeka, ktorý je nám blízky a hlavne rozumie tomu, čo robí. A chcem ich všetkých spomenúť menovite, lebo si to zaslúžia. Nehovoriac o tom, že sú do všetkého zapojení naši partneri, súrodenci, rodičia, svokrovci, švagrovci, celé rodiny a vyrastajú nám deti, takže nás čaká ďalšia nová etapa.
Ako máte nastavené financovanie centra? Na vašom webe je logo FPU, či zmienka o príspevku z Prešovského samosprávneho kraja a od Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. Zdroje však získavate aj vlastnou činnosťou. Darí sa vám udržiavať viaczdrojové financovanie?
Zdroje z FPU pre nás tvoria maximálne tretinu zdrojov a aj to len tento rok. Minulý rok to bola asi štvrtina. Krajské zdroje sú na úrovni dvoch až piatich tisícov, z čoho sa nám darí renovovať technické veci. V kovidovom období nám veľmi pomohol grant z MIRRI, ktorý nám refinancoval mzdy v čase pandémie. Hlavnou zložkou nášho rozpočtu je to, čo si zarobíme a získame sami. Zdroje od samosprávy nežiadame. S minulým vedením mesta sme mali odlišné pohľady na kultúru. S novým primátorom máme korektný vzťah. Takže žiadosť mestu každoročne vyhodnocujeme a nevylučujeme to. Zatiaľ sme si však na tomto poli zachovali nezávislosť. Pomáhajú nám dve percentá a podpora ľudí, ktorí nám dokážu nezištne podporiť naše aktivity. A najmä – máme fantastické publikum. Ja na tých ľuďoch vidím, ako sa u nás cítia, že sa k nám vracajú. Nie je to teda len o peniazoch, ale aj o atmosfére, ktorú ľudia vytvárajú. To určuje, či máte chuť ísť ďalej.
Keď v auguste Štefan Kuffa zastavil predstavenie hosťujúce na podujatí v neďalekej obci Malá Franková, boli ste pri tom a informovali ste verejnosť na sociálnych sieťach. Stali ste sa terčom nenávistných reakcií, jednu vám venoval aj predseda SNS. Poskytli ste niekoľko rozhovorov, v jednom z nich ste povedali, že Andrej Danko môže byť spokojný, lebo z FPU nepožiadate ani cent, pretože nebudete vazalom jeho moci. Ako to ovplyvní fungovanie vášho centra?
Rozhodol som sa, že tento rok to urobím takto, aby si ľudia ako Danko uvedomili, že nás ženie vpred iná sila ako ich. Náš svet nie je o moci a peniazoch, náš svet je o odhodlaní robiť dobré veci, o priateľstvách, o radosti z tvorby. Roky sme tvorili bez grantov. Ramagu vzniklo v roku 2009, v roku 2011 sme už boli občianskym združením. Prvý grant z FPU prišiel na účet v roku 2018, pričom kultúrne centrum sme začali budovať už v roku 2015. Bola to zdemolovaná reštaurácia, ktorú sme tri roky vlastnoručne ako dobrovoľníci opravovali. Požičal som si na to päťcifernú sumu, peniaze do toho vložila aj rodina a kamaráti. Museli sme to do štyroch rokov vrátiť. A vrátili sme – z toho, čo sme zarobili. Nie z grantov. Prešli sme si veľa a dnes nedovolíme, aby to padlo len pre nekompetentnosť a aroganciu. FPU si vážim pre skvelých ľudí, ktorí tam roky pracujú, a pre odborníkov, ktorí nás hodnotili a ktorých slovo malo váhu. Vieme aj to, aké to je, keď vám žiadosť neschvália. Ale dokážem to prijať od odborníkov, nie od vazalov moci. Chcel som byť o krok vpred, pretože po Dankových videách o „okuliarnikovi a slniečkarovi Marhefkovi, ktorý dostal z FPU sto tisíc“ som vedel, že za video o Kuffovi príde nejaká odveta. Preto som zvážil zbierku cez Donio. Neviem, čo bude o rok o takomto čase. Viem však, že slovo dodržím a v roku 2025 na účet Ramagu neprídu peniaze z FPU. Súhlasím s tým, že peniaze nepatria politikom, ale nám – občanom Slovenska. Chcem však po tom celom, čo sa mi od augusta deje, skúsiť túto cestu. Už dnes viem, že nás toto rozhodnutie veľa naučí. Ak som sa rozhodol zle, priznám to, vstanem a pôjdem ďalej. Stojí pri mne skvelá rodina a priatelia, ktorých som získal bez rozdávania teplých flekov a miest na kandidátke.
Budem však úpenlivo sledovať, či budú podporené centrá po celom Slovensku, ktoré si to bez debát zaslúžia. Ich príbehy sú v mnohom pútavejšie ako ten náš. Veľmi im fandím a ďakujem, že nás mnoho centier víta s našimi produkciami.
Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
