Diana PavlačkováKedy a prečo ste sa rozhodli aktivity občianskeho združenia Filmový klub Bytča a festivalu Hviezdne noci zastrešiť pod kultúrne centrum s rovnakým názvom?
Zakladatelia pôvodného združenia sa orientovali primárne na film. Tým, že sa do tímu pridávali ľudia rôznych iných profesií a žánrových preferencií, vrátane mňa, tak sa prirodzene začali do programu pridávať ďalšie multižánrové aktivity. Keďže bola v Bytči veľká absencia kultúry, našou hlavnou motiváciou bolo do mesta priniesť nejaké veľké podujatie. Rozhodli sme sa teda usporiadať festival, ktorý sa následne stále zväčšoval. Prirodzene to potom prerástlo do potreby prinášať naše aktivity nielen počas štyroch dní, ale rozdeliť ich pravidelne do celého roka. Určite nám však pomohli aj výzvy Fondu na podporu umenia pre kultúrne centrá. Tam vznikla reálna možnosť získať financie, aby sme všetky tieto kultúrne aktivity mohli do mesta priniesť.
Aká je pozícia Hviezdnych nocí v rámci kultúrneho diania v Bytči?
Neviem o žiadnom inom spolku v meste, ktorý by sa venoval vyložene kultúre. V Bytči vzniklo aj ďalšie občianske združenie, no venuje sa deťom a aktivitám pre rodiny. Ponúkajú síce aj divadelné predstavenia, ale sú vyslovene orientované na túto skupinu divákov. Členovia a členky nášho tímu vyrástli z hudobných klubov, ktoré tu kedysi existovali, ako napríklad Bristol bar alebo Mezzanine café. Tam sme sa navzájom aj spoznali a začali spolupracovať na Filmovom klube. V týchto baroch bol párkrát do roka dobrý koncert a hrala tam kvalitná hudba. Takéto miesto stretávania sa tu už nie je, takže aj preto sme založili kultúrne centrum s určitým zázemím. Vytvoriť takýto typ priestoru bolo jednou z našich najväčších motivácií. Či nás však Bytča prijala, tým si stále nie som úplne istá. Máme však divácku základňu, pre ktorú je veľmi potrebné, aby sme naše aktivity robili ďalej. A hlavne, čo je zaujímavé a čím sa možno líšime od iných kultúrnych centier, je, že máme cieľovú skupinu od detí až po seniorov vo veku 80 rokov. Máme aj stabilnú skupinu divákov strednej generácie, ktorá chodí na každé naše podujatie, a to bez akejkoľvek selekcie ‒ možno niekedy naozaj len z pocitu, že nás treba podporiť a z radosti, že sme tu.
Váš celoročný program je druhovo aj žánrovo pestrý. Na čo sa sústredíte pri dramaturgii programu a čo je pre vás dôležité pri jeho koncipovaní?
Keďže v meste nie je na výber, napríklad tu neexistuje divadlo, tak máme pocit, že by sme mali priniesť čo najpestrejší program. Aby návštevník, ktorému kultúra v Bytči chýba, mohol absolvovať naozaj všetko. Potom pri výbere konkrétnych produkcií riešime aj určitý edukatívny rozmer. Nemôžeme si dovoliť zaradiť do programu čokoľvek. Musíme zohľadňovať aj naše priestorové možnosti, čo ale musí riešiť asi každé kultúrne centrum. Snažíme sa však náš výber dopĺňať aj o prednášky a aspoň teraz na začiatku hľadať trochu „ľahšie stráviteľné“ formy. Veríme, že program bude do budúcna ambicióznejší. Zatiaľ sa snažíme vyberať tak, aby to vedel náš divák pochopiť a zároveň ho to aj niekam posunulo. A to je aj jeden z dôvodov, prečo aj pre mňa má zmysel robiť tieto aktivity v Bytči a vracať sa sem z Bratislavy. Vidím, že miestne publikum je ešte „nepopísané“, a preto má zmysel sem prinášať kultúru. Myslím si totiž, že umenie by nemalo byť len pre umenie a divadlo výsostne pre úzku divadelnú komunitu, ale malo by mu porozumieť každé publikum. Tým, že naši diváci často nemajú predošlú skúsenosť, sú úplne bezprostrední. A práve ten ich prvý dotyk so súčasným umením ma veľmi baví.
Minulé leto boli všetky hromadné akcie poznačené koronou a obmedzeniami, no vám sa napriek tomu podarilo otvoriť nový priestor. Ako spätne hodnotíš prvý rok fungovania v Ladovni?
Program, ktorý bol pôvodne naplánovaný, sa, samozrejme, nezrealizoval a v poslednej chvíli sme ho prispôsobovali pandemickým opatreniam. V podstate sme fungovali iba v septembri, chvíľu v decembri a potom až v lete. Takže ešte stále len testujeme naše fungovanie ‒ aký typ diváka sem vieme ešte prilákať a čo ako zaberá. Síce už druhým rokom existujeme ako kultúrne centrum, ale predtým sme fungovali v rôznych priestoroch, čiže sme mali aj úplne inú dramaturgiu. Do budúcna máme veľké plány. Na jeseň otvárame bar, ktorý by mal fungovať na víkendovej báze, a dúfame, že sa stane stabilným miestom stretávania sa. Chceli by sme, aby sa Ladovňa stala útočiskom pre ľudí, ktorí sa tu cítia dobre a možno im takýto typ priestoru chýba.
Práve sa začína 7. ročník vášho multižánrového festivalu. V divadelnom programe máte výlučne produkcie nezávislých divadiel a zoskupení. Ako funguje výber diel, ktoré do programu zaradíte? A ako ovplyvňuje tematické ohraničenie festivalu tento výber?
Fakt, že máme vlastné kultúrne centrum nám v dramaturgii festivalu celkom rozviazal ruky. Už sa nemusíme limitovať vkusovými preferenciami bytčianskeho diváka. Tým, že mu teraz prinášame pravidelne program počas celého roka, pri festivale sme sa začali viac orientovať na publikum „cezpoľné“ a skúsenejšie. Vždy sme vychádzali primárne z alternatívnej slovenskej scény, do budúcna by sme však radi pozvali súbory aj zo zahraničia. V aktuálnom ročníku sme pre pandémiu plán zaradiť do programu zahraničných hostí výrazne zosekali.
Na každý z umeleckých druhov máme osobitný dramaturgický tím. Divadelný program vyberal Milan Hrbek a neskôr sa pridala Viktória Oroszová. Tento rok je špecifický práve rozsiahlym divadelným programom. Pri výbere zohrávali úlohu aj priestorové možnosti. Vybrané produkcie sme sa snažili čo najviac zasadiť mimo divadelnej sály, v ktorej sa odohrá iba jedno predstavenie. Ostatné budú v nejakom unikátnom priestore – v pivovare, na zámku alebo na roli.
V súvislosti s vaším festivalom vnímam práve špecifickosť práce s priestorom – napríklad na minulom ročníku sa opera Mira Tótha Muž v skafandri odohrávala na stavenisku. Napokon aj vy sami v popise uvádzate, že ide o festival odohrávajúci sa v kulisách Bytče a že jeho atmosféra je vrastená do infraštruktúry mesta. Čo to pre vás ako organizátorov znamená?
Pre nás je Bytča stále dôležitou témou, s týmto mestom sa identifikujeme ako s našim rodiskom. Je pre nás dôležité, že festival robíme práve tu. Vnímame napríklad silnú absenciu turizmu v meste, hoci je tu v tomto smere veľký potenciál. Aj z tohto dôvodu sa mi zdá zaujímavé mesto aspoň na tie tri dni oživiť. Festival by pritom z môjho pohľadu mal priniesť iný typ zážitku, ako keď si divadelné predstavenie pozriem na mieste, kde vzniklo. To sa však týka nielen divadla, ale aj hudby a filmu.
Bude tento ročník v niečom výnimočný?
Na pozadí rámcovej témy „dialóg“ nám vznikla menšia podtéma samotného pivovaru. Je to zásadná priemyselná pamiatka v Bytči, ktorej súčasťou je aj ľadovňa. Postupne sa nám však stráca pred očami, pretože tá „najhistorickejšia“ budova už je zrúcaná a posledná zachovaná, ktorá má aj nejakú architektonickú hodnotu, sa práve mení na bytovku. My cítime spätosť s týmto priestorom a v našich detských snoch sme v tom obrovskom pivovare chceli mať kultúrne centrum. Vysnívali sme si to ako v európskom veľkomeste. Tým, že sme si však uvedomovali všetky zmeny, ktoré sa tu dejú, tak sme chceli pivovar poslednýkrát „priniesť“ verejnosti a ukázať, že by sa v ňom mohlo diať aj niečo iné. Bohužiaľ sa nám však nepodarilo získať hlavnú budovu, pretože v nej sa už odohrávajú rekonštrukcie a nemá nosnú časť. Posledná časť budovy, ktorá ešte stojí, je hala, ktorú tento rok zmeníme na priestor pre výtvarný program. Nazvali sme ju príznačne Galéria Popper. Dve performatívne diela Tomáša Janypku a Radoslava Piovarčiho sa odohrajú práve tam.
Tento rok sa nám tiež prvýkrát podarilo zavŕšiť ideu multižánrovosti – rovnakú bohatosť hudobného, divadelného, filmového a výtvarného programu. Stále však budú mať miesto na festivale aj diskusie, lektorské úvody a prepájanie umeleckých druhov. Pretože jedným zo smerov, akým komunikujeme našu tohtoročnú tému „dialóg“, je aj dialóg medziodborový. Vo výsledku tak budeme prezentovať aj rôzne unikátne spolupráce, ako film so živou hudbou či dielo na pomedzí výtvarného a filmového umenia. Tento medziodborový dialóg a nemožnosť jasného žánrového či druhového zaradenia sú prítomné aj v samotnom divadelnom programe. Rovnako aj tohtoročný hudobný program je o niečo ambicióznejší, veľmi kvalitný, aj keď možno ťažšie čitateľný pre mainstreamového diváka.
Aké sú vaše plány a ambície do budúcna v rámci aktivít kultúrneho centra?
Vízie máme veľké. Našou základnou ambíciou je naučiť sem chodiť divákov. Následne vytvoriť lepšie technické zázemie a získať priestory pre divadlo aj premietanie filmov. Primárne však treba zdokonaliť tento náš priestor. Nerada spomínam financie, no naša udržateľnosť závisí od finančnej podpory ‒ či budeme môcť zmnožovať a zdokonaľovať program, závisí len od toho. Vyriešiť musíme aj personálne problémy. Veríme, že keď sem naučíme chodiť divákov, tak možno sa niekto z nich neskôr pridá k personálu. Veľkým problémom je, že ľudia v Bytči neostávajú. Keď odídu do Bratislavy študovať, zostanú tam. Z toho dôvodu napríklad musíme neustále voziť na akcie technikov z iných miest. Takže toto je teraz našou najväčšou ambíciou – vytvoriť stabilný tím, získať financie na zaučenie a rekvalifikáciu. A tiež aby sme týchto ľudí dokázali adekvátne zaplatiť a nemuseli fungovať len na dobrovoľníckej báze.
