Konečne radosť!

Český choreograf slovenského pôvodu tu popri štyroch profesionálnych tanečníkoch pracuje aj so skupinou vybraných záujemcov, obyvateľov mesta, v ktorom sa dielo aktuálne uvádza. Ešte pred predstavením v Nitre bol projekt realizovaný napríklad v Taliansku alebo v Rumunsku. Už francúzsky choreograf Jérôme Bell sa svojho času preslávil tvorbou s netanečníkmi, nejde teda o inovatívny princíp, čo však neuberá dielu PRIMA na originalite. Práve nedokonalosť neprofesionálnych účinkujúcich sa stala zdrojom inšpirácie nielen pre Černického ako choreografa, ale aj pre tanečníkov Tomáša Janypku, Lukáša Karáseka, Jaroslava Ondruša a Tinku Avramovú, ktorí sú s nimi priamo na scéne.

Východiskovým konceptom je prapôvodný princíp divadla a umenia ako takého – napodobňovanie a opakovanie. Černický v choreografii vytýčil iba pár fixných bodov, aby tanečníci na javisku dokázali vnímať čas a dĺžku predstavenia. Sledujeme tak skôr voľnú choreografiu založenú na improvizácii rôznych základných pohybových štruktúr (prenášanie váhy z jednej nohy na druhú, veľké gestá, vlnenie tela atď.), ktoré sú technicky nenáročné. Účinkujúci pracujú s dvoma pólmi intenzity pohybu, buď je veľmi minimalistický, alebo maximalistický až extrémny. Celú performanciu odštartoval Tomáš Janypka s originálnou hlasovou štylizáciou. Dookola opakoval slabiky s písmenami p, f, d, t, ktoré sa postupne kombinovali a vytvárali tak rytmickú až hudobnú pasáž. Tá prešla do akéhosi dýchacieho cvičenia. Okrem tohto úvodu a hlasitosti dychu tvorcovia nepoužili žiadnu inú zvukovú stopu.

Otvorená forma diela nemá striktné zákonitosti, čo sa týka vstupu do choreografie a odchodu z nej. Performeri sedia na stoličkách po dvoch okrajoch scény a je iba na ich rozhodnutí, kedy sa zapoja do diania a kedy ho naopak opustia. Tým, že dielo nenastavilo striktné pravidlá, je vlastne možné, aby sa do predstavenia zapojili aj diváci, hoci to nie je konkrétny zámer tvorcov a doteraz sa to dokonca ani na žiadnej z repríz nestalo.

Zámerom Černického a jeho tvorivého tímu bolo skrz PRIMU poukázať na radosť z pohybu. Po dvojročnom období, ktoré bolo plné zákazov a obmedzení, tak bolo neskutočne uvoľňujúce sledovať na javisku ľudí, z ktorých kypelo prirodzené šťastie z tanca. Pre účinkujúcich táto skúsenosť zároveň mohla byť aj akýmsi emocionálnym filtrom v aktuálne ťažkej dobe neistoty. Energia z nich však presakovala do celého Štúdia Divadla Andreja Bagara.

Ak by sme však chceli, v diele by sme mohli čítať aj politickú tému. Tanečníci po zapojení do choreografie preberali diktovaný pohyb. Vždy sa objavil niekto, kto jednotlivé pohybové sekvencie mierne zmenil a ostatní sa mu prispôsobili. Do istej miery schéma napodobňovania odzrkadľuje aj správanie spoločnosti. V choreografii tak akoby sledujeme zrod malých diktátorov, ktorí si chcú väčšinu získať na svoju stranu. Schéma je jednoduchá: jeden diktuje a ostatní nasledujú. Zároveň princíp poukazuje aj na vzťah jednotlivca a spoločnosti. Každý jeden sa chce stať plnohodnotným členom skupiny, preto na seba preberá dané pohybové štruktúry. No napriek tomu, že sa snaží opakovať daný pohyb, vykonáva ho vždy cez svoju individualitu. Každé telo sa predsa hýbe iným spôsobom, či už je trénované alebo netrénované, a tomu zodpovedá aj kvalita pohybového prejavu jednotlivca. Jedným z výrazne odlišných momentov, bol akýsi mikrosúboj medzi Tomášom Janypkom a Lukášom Karáskom o to, kto dokáže spraviť dané gesto väčšie a intenzívnejšie.

Samotný proces tvorby, ktorého súčasťou je séria workshopov s neprofesionálmi, má do istej miery aj komunitný charakter. V každom meste pracuje umelecký tím s inou skupinou účastníkov v rozličnom vekovom, rodovom a profesijnom zložení. Tvorcovia sa snažia výzvu posunúť čo najväčšej mase ľudí, aby mohli spolupracovať s rôznorodou sociologickou vzorkou. V prípade nitrianskeho uvedenia sa do projektu zapojili najmä mladí účastníci. Viacerí už mali skúsenosti s tancom, čo bolo zrejmé aj na ich prejave a na tom, ako sa dokázali prispôsobiť tanečníkom a napodobniť ich pohybové variácie. Samozrejme sa našli aj takí, ktorí nevynikali dokonalosťou, ale to prevyšovala neskutočne pozitívna energia a radosť, ktorá sršala z celej skupiny.

Mimo funkcie budovania komunity vnímam dielo aj ako významný prostriedok na propagáciu súčasného tanca. Tým, že výzva je otvorená pre širokú verejnosť, môže sa do nej zapojiť ktokoľvek, možno aj ľudia, ktorí nemajú takmer žiadne skúsenosti s týmto druhom umenia. PRIMA preto funguje aj ako skvelý prostriedok na rozširovanie a následné vzdelávanie publika súčasného tanca.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová