Lucia ŠmatlákováDruhý festivalový deň žilinského Kiosku sa čiastočne niesol v duchu snahy tvorcov vypovedať o nátlaku, ktorý ovplyvňuje ľudské konanie a vnímanie okolitého sveta. Môže byť fyzický aj psychický, úmyselný či človekom nepremožiteľný, zakaždým však na nás zanechá nezmazateľné stopy.
Tanečník a performer Tomáš Danielis v inscenácii Mainly Love reaguje na podoby násilia. Prechádza od sféry intímnych vzťahov, až po tendenciu spoločnosti ovládať či manipulovať správanie a myslenie jedinca. Spomínané motívy sa najvýraznejšie premietli do vizuálneho konceptu inscenácie, ktorému dominuje monumentálna efektná videoprojekcia pod nohami tanečníka. Otázku domáceho násilia či sexuálneho zneužívania akcentujú fotografie častí ľudského tela, ktoré sú súčasťou projekcie. Svojou vizuálnou preexponovanosťou poukazujú na vnímanie ľudského tela ako prázdneho objektu.
Problematiku agresie, ktorá vzniká v konfrontácii človeka s okolitou spoločnosťou, zas sprítomňujú lasery po obvode priestoru javiska. Malé červené svetlo, ktoré sa neustále „pohybuje“ po tele performera, tak asociuje permanentnú ľudskú neistotu v otázke vlastného bezpečia. Rovnako aj konanie tanečníka, ktoré sa po celý čas odohráva v priestore striktne vymedzenom rozmermi videoprojekcie, odráža správanie človeka ovládaného vyššou mocou. Neprestajne sa vracia k nápisu EXIT, ktorý je umiestnený v rohu vymedzeného priestoru. Bojazlivo ho skúma či obchádza a pôsobí tak, akoby aj napriek prítomnej možnosti odchodu nedokázal tento akt uskutočniť. Choreografia tu evokuje silené odtláčanie performera fyzicky neprítomnou entitou od miesta úniku. Spoločne s ostrými pohybmi tranzu, prejavmi hnevu či strachu spoločne reflektujú aj stvárňujú násilnú podstatu človeka a ľudskú potrebu využívať spoločenskú či fyzickú moc na manipuláciu slabšieho jedinca. Inscenácia však postupne upadá do formálnej repetitívnosti a tematickej vágnosti. Otázky násilia a zneužívania moci, ktoré budú v ľudskej spoločnosti bohužiaľ aktuálne vždy, sa postupne strácajú pod množstvom (miestami nedostatočne myšlienkovo opodstatnených) videoprojekcií, prvoplánovou efektnosťou či pod častým a zbytočným opakovaním pohybových akcií.
Členky divadelného zoskupenia Odivo sa pri tvorbe inscenácie Stopy v pamäti inšpirovali vlastnými skúsenosťami s ľuďmi trpiacimi paranoidnou schizofréniou. Do umeleckej reality ich pretransformovali vytvorením série asociácií na sprievodné príznaky choroby. Už v úvodnej scéne, cez opakované ukladanie jednotlivých predmetov na konkrétne miesto v priestore, zobrazujú patologickú snahu človeka usporiadať okolitý svet podľa presných pravidiel. Spôsob, akým choroba ovplyvňuje bežný život, znázorňuje performerka (Maja Danadová) snahou vykonávať každodenné aktivity (presádzanie kvetu) s drevenou palicou umiestnenou na chrbte. Nezvládnuteľná záťaž a neustála potreba udržania balansu deformuje jej pohyb, a tak spomínanú činnosť výrazne obmedzuje.
Okrem negatívnych symptómov však tvorcovia rovnako reflektujú priam detskú zraniteľnosť chorého človeka, ktorú na javisku zastupuje bábka srnky. Nevinná bojazlivosť je stvárnená srnkiným strachom z obyčajného jablka, ktoré najskôr radšej nechá preskúmať plyšovým mackom. Rozdvojenosť osobnosti a ňou vnímanej okolitej reality reprezentuje tieň siluety lampy na bielom plátne, ktorý sa raz prudko a inokedy plynule mení z rozdvojeného na celistvý. Prácou so svetlom tvorcovia rovnako odzrkadľujú zveličené vnímanie okolitého diania, neustálej paranoje. Tento stav symbolizujú preexponované tiene rastlín, ktoré evokujú priam hororovo desivú a znepokojujúcu atmosféru.
Jednotlivé príznaky chorobného správania sa premietajú aj do konania hlavnej protagonistky. Postupne strieda trhané robotické pohyby s bojovne agresívnymi, až stráca kontrolu a stáva sa bábkou nadľudskej sily. V závere inscenácie ostávajú obe performerky strnulo stáť v podrepe až do úplného vyčerpania, kým sa im neroztrasú končatiny. Nastoľujú tak otázku, dokedy je človek schopný vzdorovať chorobe a každodenne s ňou existovať. Aj napriek svojej zdanlivej formálnej minimalistickosti dokázala inscenácia kompletne pohltiť monumentálnu žilinskú synagógu. Agresívnej ohlušujúcej hudbe bicích sa spoločne s hrozivými zväčšeninami rastlín podarilo vytvoriť sugestívne magickú atmosféru a postupne do nej vtiahnuť aj diváka v hľadisku.
Inscenácie piatkového dňa poukázali na manipuláciu vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti, človeka voči človeku, ale aj voči sebe samému. Rovnako však zdôraznili potrebu umelecky reflektovať osobné skúsenosti, zážitky a traumy. Aj napriek tomu, že tvorcovia neprišli s vopred určeným konceptom divácky aktívnej participácie, podarilo sa im ju (viac či menej) dosiahnuť práve aktuálnosťou zobrazených tém.
