MLOKi

Izolácie dospelosti

„A rozprávky je koniec,“ prečíta si divák názov epilógu v bulletine k inscenácii hry Dospelosť a do hľadiska si sadá s pocitom nostalgie, že najnovšia inscenácia Prešovského národného divadla je zároveň jeho poslednou. „Týmto sa príbeh divadla končí, pretože ho nedokážeme viac písať spoločne a divadlo nemôžu tvoriť dve dramaturgie s odlišným smerovaním,“ priznáva Michaela Zakuťanská. Koniec púte divadla dramatička symbolicky prepája s témou poslednej preň určenej hry. Jej rámcujúcim motívom sa stáva smrť a zomieranie, a zároveň viacrozmerná láska, ktorú ústredná postáva túži v posledných chvíľach života ešte prijímať a odovzdávať.

V panelákovom byte kdesi „medzi Bratislavou a Sninou“ žije na rakovinu umierajúca matka Marta (Lenka Barilíková) s dvoma dcérami – dospievajúcou Teou (Jana Labajová a staršou Irenou (Zuzana Gibarti Dancáková). Každá z týchto troch žien zaujíma k situácii odlišné stanovisko, čím Zakuťanská stavia do konfrontácie prejavy dospelosti a nezrelosti na medzigeneračnej osi. V jej príbehu sa tými zodpovednejšími paradoxne stávajú reprezentanti mladšej generácie. Kým staršia Irena rodinu opúšťa, zodpovednosť preberá mladšia Tea a o chorú matku sa stará sama. Smrť a prítomnosť umierania však nie je v Zakuťanskej hre niečo, čo v postavách vyvoláva strach. Naopak, ich postoje sú spôsobom vyrovnávania sa so smrťou, ktorá sa v závere stáva pre všetkých oslobodením. Aj keď Marta v jednom z rozhovorov s Teou priznáva strach, ich vzájomné dialógy sú plné ironických narážok a čierneho humoru.

Michaela Zakuťanská oslovila na spoluprácu českého režiséra a dramatika Jiřího Pokorného. Ten sa s jej tvorbou režijne konfrontoval už v decembri 2020, keď na scéne Mestského divadla v Žiline uviedol hru Sám sebe sám. Pri inscenácii hry Dospelosť sa Pokorný vyhýba ťažkopádnosti témy umierania a štylizuje ju skôr do tragikomickej polohy. Necháva vynikať Zakuťanskej text, ktorý pre neho predstavuje zásadnú zložku inscenácie a určuje jej výsledný tvar. Pokorný plne rešpektuje lineárnosť a nadväznosť situácií daných štruktúrou hry. Konanie postáv a hereckú akciu stavia v zhode s pôvodným významom textu. V subtílnom priestore sústredí pozornosť na detail hereckej akcie, od ktorej primárne závisí celkové tempo inscenácie. Dynamikou vyniká práve jeden zo záverečných obrazov, keď sa na scéne stretávajú všetky účinkujúce postavy a dochádza k prekvapivým (zároveň aj komickým) odhaleniam a vyvrcholeniu deja. Pokorný intímne štylizované obrazy (napríklad matka ležiaca v prítmí na kolenách svojej dcéry, ktorá jej číta rozprávku) strieda s komicky vyznievajúcimi, postavenými prevažne na situačnom humore. Okrem Zuzany Gibarti Dancákovej, ktorá účinkovala vo viacerých inscenáciách PND (Single radicals, Kindervajco, Good place to die, Jahodové polia), sa tu objavujú herci, ktorí doposiaľ s PND nespolupracovali (Lenka Barilíková, Jana Labajová, Dominik Dupľák, Miroslav Kolbašský, Ľubo Bukový). Účinkujúci pod režijným vedením Pokorného vytvárajú zohraný kolektív a každý konaním svojej postavy pomáha formovať obraz umierajúcej Marty.

Marta ako ústredná postava je v stvárnení Lenky Barilíkovej ženou, ktorá pod tlakom uvedomovania si blížiacej sa smrti dáva rázne najavo, že o to väčšmi chce žiť. Jej občasné hlasné výkriky a erotické povzdychy znejú ako túžobné, a zároveň ako zúfalé stony, ktoré adresuje životu aj smrti. V túžbe po láske a vzrušení, po atraktivite a fyzickej intimite si Marta píše s mužmi na internetovej zoznamke, pred smrťou sa chce ešte zamilovať a začne tiež poskytovať erotické telefonáty za finančné honoráre. Barilíková sa svojej roly dobre zhostila. V rámci vyvažovania intímnejších, dramatických a komických momentov v inscenácii strieda viaceré herecké polohy a narába s nimi flexibilne podľa konkrétnej situácie. Martu vyobrazuje ľudsky ako ráznu, ako slabú, ale aj zvodnú ženu (v mierne komickej rovine). Napríklad pri flirtovaní s mladým kuriérom (Dominik Dupľák) sa pred ním koketne obchytkáva a pri dvojzmyselne mierenej otázke, či jej vie pomôcť so zapnutím práčky, sediac na gauči rozťahuje nohy. Tea, nútená vplyvom vonkajších okolností dospieť, koná uvedomelejšie než jej matka. Je ironická až cynická, čím zakrýva hnev a frustráciu. Jana Labajová v postave dcéry Tey nesúhlasný či skôr nechápavý postoj voči matkinmu detinskému správaniu často znázorňuje odmietavým gestom zložených rúk so zovretými päsťami a mierne zamračeným výrazom v tvári. Je však starostlivá a prebratie roly „matky“ herečka ilustruje didaktickým tónom, keď Martu napomína a upozorňuje.

Byt, v ktorom Marta s Teou žijú, sa pre obe stáva akýmsi väzením stereotypnej každodennosti, od ostatného sveta izolovaným miestom, čakárňou na smrť. Zakuťanská situáciu navyše aktualizuje – aj v ich príbehu existuje koronavírus a Tea sa doma dištančne vzdeláva. Scénografka Zoja Zupková takto ideovo ukotvený priestor symbolicky premieta do výtvarného riešenia scény. Prevláda v ňom strohosť a šedá farba (sivé kostýmy, sivé rekvizity a materiál) a jemné odtiene farebnosti či objektovej výstrednosti vstupujú na scénu len cez drobné detaily (jelenia hlava s parohmi, Martin červený rúž, ružová a blond parochňa, červeno-ružové lodičky, ktoré si Tea obúva na svoje pätnáste narodeniny). Podkrovná sála v prešovskom centre nezávislej kultúry Wave (tzv. Ateliér súčasnej kultúry), v ktorom sa konala premiéra inscenácie, je členená ako pomyselný byt. Pásy sivej zvukotesnej peny naznačujú priečky medzi jeho časťami – predsieň, obývacia izba, v ktorej dominuje šedý gauč a Teina izba s balkónom. Symbolizuje ho zábradlie (vyhotovené zo sivej penovej hmoty) a práve balkón, kam chodieva fajčiť, predstavuje pre Teu jediné miesto úniku.

Prešovské národné divadlo začínalo svoju cestu inscenáciou Single radicals, v ktorej sa v životoch tápajúce postavy štyroch kamarátov opíjali v bare. Predstavitelia tzv. generácie Y hľadali miesto v živote a vzájomne sa ponárali do svojich depresií. Michaela Zakuťanská inscenáciou Dospelosti „uzatvára pomyselný kruh svojej generačnej autorskej výpovede“ nadgeneračnou výpoveďou. Aj tu sa postavy snažia porozumieť zmyslu života a práve akceptácia jeho konca sa stáva vrcholným prejavom dospelosti jedinca. Cez príbeh rodinnej drámy troch generácií žien sa PND s divákom lúči posolstvom, že práve očakávané odovzdanie skúsenosti od staršej generácie sa tej mladšej niekedy nedostáva, a tak sa jej reprezentanti musia v hodnotovo nejasnom svete zorientovať sami.


čierna tragikomédia

Text: Michaela Zakuťanská
Réžia: Jiří Pokorný
Účinkujú: Lenka Barilíková, Jana Labajová, Zuzana Gibarti Dancáková, Dominik Dupľák, Miroslav Kolbašský, Ľubo Bukový
Scéna a kostýmy: Zoja Zupková
Hudobný výber: Jiří Pokorný, špeciálne poďakovanie patrí Michalovi Novinskemu za úpravu skladby B. Bartoka
Svetelný dizajn: Lukáš Katuščák
Asistencia réžie a zvuk: Kamila Csatáryová
Produkcia: Michaela Zakuťanská

Premiéra: 15. mája 2021


Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková

Vedecká pracovníčka na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Zaujíma ju predovšetkým tvorba nezávislých divadiel a popri vedeckej činnosti sa príležitostne venuje aj recenzovaniu. Okrem mloki.sk občas prispeje recenziou aj do časopisu Kød či pre Monitoring divadiel na Slovensku.