Improvizované dejiny divadla pre maturantov: Hamlet ako severský triler a Statky-zmätky v súdnej sieni

Tvorivý tím o nej hovorí ako o „dokonalom ťaháku k maturite zo slovenského jazyka“, a napriek tomu, že v sebe nesie silný vzdelávací rozmer, ktorý inscenátori aj zámerne priznávajú, podarilo sa im nájsť originálnu cestu, ako súčasne vytvoriť zábavnú a pre mladého (a napokon i dospelého) diváka atraktívnu inscenáciu.

Samotný koncept spracovania dejín divadla do dramatickej podoby nie je na prvý pohľad v ničom jedinečný. Autor textu a režisér Pavol Viecha totiž z bohatej a rozvetvenej divadelnej histórie vybral z jednotlivých umeleckých vývinových období tie dramatické diela, ktoré sú v stredoškolských osnovách slovenského jazyka a literatúry takzvaným povinným čítaním. V skratkovitom a chronologicky vystavanom oblúku (začína antikou a končí našimi národnými dejinami v 60. rokoch 20. storočia) ich následne v javiskovej forme predstavuje publiku. Vďaka režijnej i hereckej hravosti, vypointovanému vtipu, humornej a súčasným jazykom vyloženej interpretácii jednotlivých dramatických diel a vydarenej hereckej improvizácii vzniká vo výsledku zábavná a dynamickými akciami nabitá inscenácia. Už pri predstavení starovekých divadelných dejín tvorcovia naznačujú, že sa vydali cestou humoru, irónie, hereckej hyperboly, paródie a divadelnej skratky. Antický pátos a teatrálnosť sa pre nich stal vďačným materiálom pre humorné stvárnenie a zveličenie. V duchu ironizácie antického heroizmu a duševno-fyzickej harmónie ako ideálu gréckeho človeka Jaroslav Kysel a Tomáš Grega s drsnými výrazmi v tvári ukazujú bicepsy, štylizujú sa do jogových pozícií alebo dvíhajú podstavce (scénografický prvok) nad hlavu, akoby to boli činky v posilňovni. Spomínajú sa pojmy ako kalokagatia, veľké dionýzie a vysvetľujú aristotelovské pravidlá kompozície drámy či špecifické antické javiskové a herecké techniky. Herci objasňujú, čo bola ekkykléma, ako aj to, že pôvod drámy možno hľadať v rituáloch tak, že Juliána Brutovská štvornožky stojí na malom vozíku na kolieskach, cez ramená má prehodenú bielu kožušinku a s otráveným výrazom vydáva bečiace smiešne ovčie zvuky (odkaz na rituálne obetovanie zvierat). Keď Tomáš Grega opisuje konvencie antického herectva, na tvár si demonštratívne dáva trocha strašidelnú masku, na hlavu parochňu, prehnane gestikuluje a tackavo sa za pomoci svojich kolegov snaží postaviť na dva vyvýšené podstavce (koturny). Samozrejme neopomenú Antigonu, ktorá sa v podaní troch účinkujúcich stáva skôr paródiou na Sofoklovu tragédiu. Kým Tomáš Grega zahalený do bielej plachty stojí pri podstavci ako grécky rečník a prehnane dramaticky a v zrýchlenom (dejovo i rečovo) oblúku prerozpráva príbeh o tejto antickej hrdinke, Juliána Brutovská a Jaroslav Kysel sa snažia improvizovane a vtipne ilustrovať opisovaný dej a konanie spomínaných postáv (napríklad Antigonu znázorňujú jednou z rekvizít – rebríkom.). Herci a herečka predstavujú skrátenú a jazykovo súčasnú verziu tejto gréckej tragédie, v ktorej napríklad Isména „pustila do gatí“, keď odmietla pomôcť Antigone nezákonne pochovať brata.

Od antiky sa tvorcovia plynule posúvajú k stredoveku a prejavy náboženského i ľudového divadla opätovne približujú prostredníctvom humoru. Brutovská a Grega zahalení šatkami ako Jozef a Mária čupia v pomyselnom betleheme (vytvorenom z podstavcov) a civilným spôsobom sa sťažujú, že latinskému jazyku, v ktorom majú divadlo hrať, nerozumejú. Kysel ako farár v kostole ich posiela hrať na ulicu, a tak si herec a herečka vzápätí veselo pohadzujú bielu šatku (znázorňujúcu Jezuliatko), komentujúc to slovami, že divadlo hrané mimo kostola môže byť aj zábavné a z postavy Ježiša si môžu robiť srandu. Renesančné obdobie je zas venované Hamletovi. Jaroslav Kysel ako oduševnený Shakespeare má cez seba prehodený strieborný plášť a v ruke palicu. Zámerne expresívnym emočným prejavom komentuje dej tejto politickej drámy, ktorú označuje ako krvavý severský triler odohrávajúci sa na temnom Elsinore, a zároveň inštruuje Gregu a Brutovskú, o čom majú hrať. Kým Kysel príbeh až príliš prežíva (prehnane dramatizuje, v závere sa rozplače), ďalší dvaja herci hrajú s odstupom, a podobne ako v prípade stvárnenia antického príbehu o Antigone, i tentokrát improvizovane nachádzajú zábavné a humorom odľahčené vyobrazenia scén a konania postáv z tohto diela (súboj mečov medzi Hamletom a Leartom ako bitka palicami, kde Brutovská škodoradostne postrčí Gregu do zadku, Grega ako nervózny Claudius fajčí a podobne). V rámci klasicizmu sa tvorcovia pristavujú pri Molièrovom Lakomcovi a keď sa dostanú k obdobiu romantizmu a realizmu, zo svetových dejín prechádzajú k tým slovenským. Tomáš Grega hrá na fujaru a Kysel ako opitý ochotník v stredoslovenskom dialekte rozpráva o Gašparovi Fejérpataky-Belopotockom či Martinskom spevokole, čím odkazuje na tradíciu ochotníckeho divadla na Slovensku. Časť o národných dejinách divadla a drámy má však omnoho rýchlejší spád a je hraná v ešte výraznejšej skratke. Tvorcovia však naďalej postupujú v naznačenom princípe a aj tu vyselektovali kľúčové divadelné hry (Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch, Statky-zmätky, Kým kohút nezaspieva a Soirée), pre ktoré na javisku nachádzajú humorné a osobité spôsoby „inscenovania“.

Palárikovo Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch je zobrazené bábkarskými postupmi. Herci animujú kostýmy (dámske šaty a pánske obleky) zavesené na vešiakoch a prehovárajúc za jednotlivé charaktery v mierne parodizovanej podobe pracujú predovšetkým s moduláciou hlasu. Tajovského Statky-zmätky tvorcovia symbolicky situovali do súdnej siene (odkaz na televízny formát), kde sa rieši majetkový spor medzi Ďurom Ľavkom (Kysel) a Marou Palčíkovou (Brutovská). Účinkujúci vystihujú charaktery hraných postáv nadnesene a v hyperbole. Kysel napríklad rozpráva v stredoslovenskom nárečí, grobiansky si odpľúva, neprirodzene krčí polovicou tváre a žmurká, akoby mal nejaký tik. Keď ich sudca vyzve, aby vyjadrili stanovisko k prípadu, obaja vtipným spôsobom priamo pomenujú motivácie svojho konania ako aj neduhy vlastnej povahy. Ďuro Ľavko tak verejne priznáva, že je sukničkár, od ženy očakáva, že mu vo všetkom vyhovie, Zuzku Kamenskú si vzal za manželku len kvôli majetkom a podvádza ju s Betou. Mara Palčíková zas pyšne hovorí o tom, akí chamtiví a lakomí sú s jej mužom a že svoju chorľavosť často simuluje. Sudca predvoláva svedčiť aj ďalšie postavy, ktoré zo svojej pozície dopĺňajú ďalšie dejové náležitosti.

Bukovčanov Kým kohút nezaspieva sa symbolicky odohráva v tme na javisku, kde si herci svietia len malými baterkami, obdobie socialistického realizmu už odznie len stručným slovným komentárom, že divadlo slúžilo ideológii, až sa dostanú k dvojici Lasica – Satinský ako príkladu umelcov, ktorí v danej dobe hľadali alternatívne cesty k divadlu. V závere už akoby tvorivému tímu dochádzali nápady a herci o etape divadelných dejín po druhej svetovej vojne diváka len lakonicky informatívne poúčajú. Prehľad prevažne humorne interpretovaných dejín uzavrú videoukážkou z kabaretnej inscenácie Lasicu a Satinského Soirée.Rýchlym a skratkovitým scénickým premenám sa plne prispôsobuje aj scénografia. Herci majú k dispozícii niekoľko rekvizít (parochne, kostýmy a podobne) uložených v regáli v zadnej časti scény, po ktorých podľa potreby postupne siahajú. Funkčne najvýraznejším prvkom je niekoľko kusov čiernych podstavcov v rôznych veľkostiach. V Antigone napríklad zastupujú jednotlivé postavy, herci z nich vyskladajú betlehem, trón v Hamletovi či pulty, keď hrajú Statky-zmätky v súdnej sieni.

Napriek tomu, že inscenácia prináša pomerne veľké množstvo informácií (či už faktografických o divadelných konvenciách, spoločenskom kontexte doby, alebo k obsahu vybraných diel), tvorcovia pre ich vyjadrenie dokázali nájsť (až na samotný záver) veľmi hravé, divadelne živé a predovšetkým humorné formy bez toho, aby sa opakovali. Vďaka zanieteným a živelným hereckým výkonom na javisku ani na malý moment nechýba dynamika a rytmus. Účinkujúci striedajú hranú štylizáciu s civilným odstupom, kedy sa oslovujú skutočnými krstnými menami a vzájomne si (občas aj cynicky) komentujú zahrané výstupy. Od Antigony po Lasicu a Satinského je vtipnou a v hereckej akcii i réžii nápaditou a dynamickou inscenáciou, ktorá má vďaka tejto forme veľký potenciál byť atraktívnym a vysoko komunikatívnym dielom pre svoju cieľovú skupinu.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová