Zuzana Andrejco FerusováNapriek tomu, že dramaturgická rada mala isto aj svoje subjektívne a vkusové preferencie pri výbere inscenácií, diváci a diváčky môžu mať napokon vlastnú prizmu, cez ktorú sa na ponúknuté predstavenia pozerajú. A rovnako tak sa po skončení prehliadky vo mne sformuloval môj vlastný pohľad: festivalový výber podľa mňa priniesol mnoho titulov, v ktorých rezonovali úzkostné pocity zo súčasného sveta – z normálu vychýleného nielen pandémiou, ale aj spoločenskými problémami, ktorými žijeme.
Mnohé inscenácie zároveň prinášali tému medziľudských vzťahov v neraz patologických, zdeformovaných podobách. Témy (tradičnej) rodiny (Kramerová vs. Kramer, Dom, Hriech/Její pastorkyňa) striedala téma (sexuálnej) inakosti (Dom), ktorú konformná väčšina nielen odmieta, ale až ostrakizuje.
Ukázali nám aj večnú problematiku mužsko-ženských vzťahov, na prvý pohľad v hravých polohách, ktoré prekračujú hranice konformnosti (Objekt/Ty) aj za cenu bolestivých nedorozumení. V druhom prípade (Pieskovisko) začínajú konflikty naoko nevinne, ale postupne celkom otvorene demaskujú manipuláciu, tyraniu i šikanu v partnerských zväzkoch.
Silne prítomná bola téma vykorenenosti, osamelosti (Svetlonos), pochybnosti o (ne)možnosti naplniť vlastný život zmyslom (Čierna voda) či straty osobnej slobody i súkromia (1984). Na prvý pohľad hýrivý pozlátkový svet kabaretu (Futbal alebo bílý andel v pekle) napokon tiež možno vnímať nielen ako spomínanie pamätníkov na časy, ktoré veľmi priali trnavskému futbalu. Čítame ho tiež ako drsný pohľad na Slovensko deväťdesiatych rokov, v ktorých bolo bezškrupulózne podplácanie akousi novou normou.
Výsostná intimita v divadle s výtvarným objektom
Stvorenie nadrozmernej mechatronickej bábky Svetlonosa je len jednou časťou intímneho javiskového tvaru s rovnakým názvom. Ivan Martinka a Maja Danadová sa v ňom vydávajú na hľadanie zmyslu tvorby. Je to ale aj hľadanie dobra v sebe, skrytých rezerv v stave vyčerpania a beznádeje. Hľadanie vlastného miesta na svete sa odohráva aj na pozadí skúmania rodinných koreňov. Svetlonosovo hľadanie tak nie je len témou, ale dostáva sa aj do kompozičných postupov. Tvorcovia (okrem spomínanej dvojice je to aj režisérka Monika Kováčová) tak ustupujú pred pôdorysom príbehu skôr do sfér asociácií, náznakov a nekončiaceho hľadania definitívnej formy.
Divadlá z východného Slovenska v réžii Braňa Mazúcha
Dva mimoriadne pôsobivé súčasné texty si na inscenovanie vybral režisér Braňo Mazúch, ktorý dlhodobo tvorí v Čechách. Pre prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča to bola poľská hra Pieskovisko Michała Walczaka, stvárnená dvojicou herečiek. Okrem pôsobivých hereckých výkonov (Iveta Fejková a Zdenka Kvasková) inscenácia zaujala aj výtvarnou výpravou – kostýmami s „maskami“, ktoré deformovali tváre herečiek, a celkom čistou a náznakovou scénografiou, ktorá určovala obrysy pieskoviska a vymeraných polí postáv. V činohre košického Štátneho divadla to zas bola nemecká Čierna voda Rolanda Schimmelpfenniga. Výber súčasného naratívneho dramatického textu je zakaždým výzvou a košický súbor v nej suverénne obstál. Výsledkom je výtvarne nápaditá inscenácia s výrazným zborovým hereckým partom. Poetický, no i politický Schimmelpfennigov text prináša zároveň nepovrchnú, hĺbavú výpoveď o stave dnešného sveta, o jeho obmedzeniach, sociálnych konštruktoch a o predurčených, nemenných osudoch.
Výrazné režisérske uchopenie klasiky
Ballekova inscenácia Orwellovho 1984 ponúkla detailne prepracovanú víziu ustráchaného, sledovaného a paranoidného sveta pod neustálym dohľadom, v ktorom niet miesta na city, prežívanie či napĺňanie individuálneho osudu človeka. Silné v nej boli najmä opakujúce sa davové scény odsúdenia zločincov, ktorí ešte deň predtým boli súčasťou oduševneného kolektívu a sami boli časťou trestajúcej masy lojálnej s vedením strany. Silné herecké výkony predovšetkým ústrednej dvojice (Tomáš Mischura a Jana Kovalčíková) potvrdili skvelé dispozície martinského súboru. Orwellov príbeh navyše znovu dokázal svoju nadčasovosť – alebo skôr desivú aktuálnosť aj viac ako sedemdesiat rokov od jeho vzniku.
V istom zmysle medzi klasiku v novom šate môžeme zaradiť aj novú nitriansku inscenáciu Domu Bernardy Alby, aj keď vlastne Amslerova inscenácia sa volá iba Dom. Pôvodná hra Anny Saavedra totiž obohatila výlučne ženský príbeh Bernardy, jej dcér a matky o postavu básnika a dramatika Lorcu. Na javisku tak sledujeme posledné tri dni života ľavicového rebela, modernistického autora a údajne aj homosexuála Lorcu. Práve jeho očami sa dívame na desivý príbeh štyroch mladých žien, ktoré ich despotická matka zavrela v domácom väzení na niekoľko rokov. Stiesnený životný priestor – metaforicky aj doslovne – je potom tým, čo spája príbehy Bernardiných dcér a básnika Lorcu.
V slovensko-českej dvojici hier – Tajovského Hriech a Preissovej Její pastorkyňa – na prvý pohľad akoby stavil režisér Bachynec najmä na hviezdne herecké obsadenie (Tomáš Maštalír, Vica Kerekes). Drobné inscenačné nápady (prítomnosť Panny Márie v podobe sošky, ktorá visí nad hlavami ľudí) či nečakaný komický rozmer objavený medzi riadkami Tajovského jednoaktovky priniesli zaujímavé vhľady do známych realistických hier, hoci sa nedá povedať, že by to bola klasika interpretovaná celkom novými spôsobmi. Prepojenie dvoch drám autor dotvoril tým, že osadenstvo oboch hier spojil spoločným stretnutím na svadbe. Ako kameň úrazu som vnímala režisérovo zaľúbenie v naturalistických detailoch (odhalené telo s červenými stopami po bití remeňom, detské telíčko v ľadovej kryhe).
Júlia Rázusová sa v titule Kramerová vs. Kramer nemohla vyhnúť tomu, že film diváci a diváčky – teda aspoň istej generácie – veľmi dobre poznajú. Našťastie, namiesto kopírovania, opakovania či boja, aby sa inscenácia od filmu odlíšila, si režisérka zvolila iný spôsob. S filmom jej inscenácia diskutuje, polemizuje, občas ho aj paroduje či ironizuje, v každom prípade s ním vedie svojský dialóg. Aj vďaka dvojici protagonistov Tomášovi Mischurovi a Zdenke Kvaskovej je výsledný tvar nevšedným zážitkom, navyše umocnený témou, ktorú väčšina z nás v nejakej obmene aj žije. Čo robiť, aby si človek ani časom nezabil vzťah? Čo zo mňa ako zo ženy, z môjho ja, zostalo, odkedy som matkou? Aký priestor dávame vo svojich životoch práci? A čo bude so všetkými tými deťmi, ktoré vyrastajú ako nomádi, každý druhý týždeň v inej izbičke, u iného z rodičov?
Pôvodná dráma z futbalovej histórie
Nečakaným zážitkom bola pre mňa inscenácia pôvodnej hry Futbal alebo bílý andel v pekle.V nej našiel divácky vďačný výraz príbeh dobrej éry trnavského futbalového mužstva. Téma na prvý pohľad odťažitá pre väčšinu ľudí, ktorí športom nežijú, dokázala priniesť dostatočne dramatickú látku. Text Dana Majlinga sa opieral o reálne výpovede pamätníkov, ktoré herec trnavského súboru Michal Jánoš zozbieral metódou oral history.
Summa summarum
Možno sa časť môjho nadšenia dá pripísať eufórii z osobných stretnutí, zo živých predstavení po dlhom čase okolnosťami vynúteného divadelného pôstu, ktorého chabou náhradou bolo streamovanie divadelných záznamov. V posledných dvoch rokoch napriek pandémii v slovenských divadlách vznikli silné divadelné inscenácie: medzi nimi sugestívne ostré výpovede o svete aj autenticky citlivé spovede o duševnom prežívaní. Veľmi ma potešili individuálne herecké výkony, ale aj ansámblové nasadenie činoherných súborov i nezávislých zoskupení. Témy, ktoré inscenácie priniesli, so mnou intenzívne rezonovali a zároveň jasne odrážali mnohé problémové okruhy, ktoré vychádzajú z najaktuálnejších tém spoločenskej klímy na Slovensku. Ťažké časy robili vždy divadlo miestom intenzívnejších zážitkov – a to zjavne platí dodnes.
