Máločo ma tak inšpiruje k tvorbe, ako dobrá tvorba niekoho iného. Keď dočítam geniálnu knihu, mám okamžite nápady a chuť napísať rovnako dobrý text. Po dokonalom divadelnom zážitku hneď spriadam v hlave nitky vlastného javiskového diela. Takto som predvčerom dočítal Vonnegutovu Matku noc a pred troma hodinami som videl Seňoru v DJZ.
Nie, nie je to dokonalé divadelné dielo. Herecké výkony kolíšu a v závere sa objavia až príliš didaktické odpovede na otázky feminizmu. A to, ak nie zlé, je minimálne umelé. Nechal som sa ale uniesť spojením nápaditých javiskových obrazov s pútavým vyrozprávaním osudov umelkyne a ženy zároveň.
Marián Pecko a Iveta Škripková sú známi feministickými témami a silnou divadelnosťou v divadle. V Seňore fungovalo oboje. Frida Kahlo je tu ako žena, na ktorú sa doteraz obracajú súčasné ženy ako na vzor odporu k stereotypu a videl som aj Fridu Kahlo ako umelkyňu, ktorej obraznosť odkrývala hlboké zákutia nie iba jej vlastnej mysle. A všetko sa to stretáva v Jane Jurišincovej, ktorá veľmi šikovne spája Fridu v jej rôznych polohách – či už chce práve tvoriť, robiť revolúciu, milovať sa alebo porodiť dieťa.
Práve toto pevné prepojenie témy s formou a obsahom ma napĺňa túžbou tvoriť. Ak sa na tento fakt pozriem na maličkú chvíľu ako divadelný kritik, je to vlastne katarzia. A to je dobré.
Po tom, čo sa autor tvorivo vybúri, bude publikovať aj rozsiahlejšiu recenziu v projekte Monitoring divadiel.
UPDATE: Rozsiahla recenzia od autora už vyšla na Monitoringu divadiel: Seňora Riverová v divadelných obrazoch.