Karol MišovicNa divadelných festivaloch (obzvlášť medzinárodných) býva zvykom, že prvé dni sú nasýtené tým najlepším, čo chcú organizátori divákom odprezentovať. No zdá sa, že tohtoročný plzenský festival Divadlo zvolil opačnú taktiku. V prvých dvoch dňoch sme boli svedkami skôr nepútavých formálnych experimentov alebo dramaturgických stávok na istotu, než podnetnejších divadelných impulzov z českej či zahraničnej scény.
Festival oficiálne otvorila inscenácia Ostrovského hry Bez vena v réžii Dimitrija Krymova, ktorá v ruskom kontexte vyniká svojím nekonvenčným prístupom k dedičstvu ruskej drámy. No opätovne sa potvrdilo, že zahraničná tvorba pevne zviazaná s domácim prostredím na festivaloch nemusí vždy zarezonovať. Inscenácia založená na fragmentarizácii a postmodernom vrstvení významov, odkazov a najrôznejších výrazových a technických prostriedkov, pôsobila asi zámerne ako divadelný experiment, no jej počiatočná sugestívnosť rýchlo vyprchala a už nedokázala budovať konzistentné napätie ako v prvých minútach po začiatku.
S problémom prenosnosti bojovala aj inscenácia Zápisky z vyhnanstva varšavského Divadla Polonia. Dramatizácii spomienok Sabiny Baral na emigráciu Židov z Poľska v roku 1968 nechýbala podmanivá divadelná atmosféra, na rozdiel od Krymovovej novátorskej interpretácie klasiky. Herečka Krystyna Janda citlivo frázovaným a intonovaným činoherným slovom i uchvacujúcou speváckou interpretáciou vyrozprávala menej známu históriu povojnového Poľska. Životný príbeh mladej emigrantky síce skutočne pôsobí na city a pritom Janda „len“ stojí za tylovou oponou a nenásilným naratívnym prejavom sprostredkúva životné peripetie hlavnej hrdinky, ale statická inscenácia začne byť po hodine priveľmi monotónna.
Skôr otázky než odpovede
Z domáceho programu vyvolala otázku dôvodu zaradenia do festivalového výberu ostravská inscenácia Zabiják Joe amerického dramatika a scenáristu Tracyho Lettsa. Komorní scéna Aréna patrí medzi pravidelných hostí plzenského festivalu, no niektoré inscenácie (napríklad Ruská zavařenina z ročníka 2014 a Divoká kachna z 2017) naznačili, že dramaturgická rada pozýva toto divadlo na festival asi už len zo zvyku. Zabiják Joe v réžii Jiřího Pokorného sa vo veľkom míňa účinku svojho žánrového vyhranenia. V naturalistických osnovách ilustruje text plný čierneho humoru, cynickej vulgárnosti a morálnej absurdity, ale to všetko v rozvláčnom tempe, priveľmi ilustratívnych mizanscénach a bez osobitejšej hereckej kresby. Až na Terezu Císovskú v úlohe Sharly herci stvárňujú postavy skôr ležérne a nezaujato. Absentuje väčší emočný zástoj, ktorého deficit spôsobuje, že sa akcie rozplývajú v pomalej dynamike, pričom nedochádza ani k osobitejšiemu pointovaniu výstupov. Michal Čapka flegmatickosť otca rodiny Ansela natoľko zdupľoval, že jeho výkon vyznieva absolútne neutrálne až poddimenzovane. Naopak Josef Kaluža ako Joe sa spolieha na dojem charizmatického zabijaka, ale okrem impulzívnych výbuchov a rýchlych intonačných skokov nezaujíma na javisku dominantnejšie postavenie. Pri Zuzane Truplovej ako Vicki, dievčati s psychickou poruchou, zas ani netušíme, akou diagnózou trpí. Niekedy herečka postave dodáva podobu latentnej autistky, inokedy pôsobí ako obyčajná mladá žena, ktorá má vlastný názor a v konfliktoch je dokonca schopná vynaliezavých protiargumentov. Inscenácia nevyniká v žiadnom z komponentov a priznajme si, že už aj výber hry spadá skôr do kategórie stredného prúdu. Preto je skutočne otázne, prečo organizátori siahli po takejto prevádzkovej inscenácii.
Naopak, pri inscenácii dramatizácie prózy Karolíny Světlej Kříž u potoka v réžii Martina Františáka je to jasné – aj pre zahraničné publikum môže byť zaujímavé vidieť, ako českí režiséri pristupujú k domácej klasike. Kříž u potoka však dnes už patrí medzi prežité diela, tematicky na rozdiel od Mariše či Gazdinej roby nedokáže zaujať osobité stanovisko a pohľad na ženskú individualitu popierajúcu dobové kánony o slabšom pohlaví. Dramatizácia (autori Františák s Markétou Špetíkovou) pravdepodobne vopred pracuje s faktom, že diváci dej poznajú a inscenácia tento dojem len potvrdzuje. Františákovo režijné vedenie využíva rôznu mieru štylizácie, v preexponovaných a často samoúčelných hereckých akciách sa stráca slovo, a teda podstatné, často jediné orientačné vodivo príbehom. Inscenácia sa rýchlo rozpadá na sériu úlomkov, cez ktoré tvorcovia rozprávajú dnes už nie práve strhujúci príbeh o mladej žene Eve, ktorá sa rozhodne vlastnými silami zlomiť rodinnú kliatbu. Svetlým bodom priveľmi chaotického diela je však výkon predstaviteľky hlavnej úlohy – Pavly Gajdošíkovej (na festivale záskok za herečku Kláru Vojtkovú). Na povrchu triezvy, kultivovaný výraz, pod ním dusivý nepokojný blkot Evinho duševného sveta. Herečka bez nadbytočného efektu vystihla mnohoznačné nuansy komplikovanej ženskej bytosti, pre ktorú sú vytrvalosť a obeta poslaním a nie spontánnym rozhodnutím. Paradoxne, Gajdošíková tu zaujala podnetnejším, energickejším a dramaturgicky vycizelovanejším výkonom než v posledný deň festivalu, keď sa predstavila v titulnej postave v inscenácii Maryša jej domovského Divadla Petra Bezruča.
Všade dobre, doma najlepšie
Našťastie, neslávny pocit, ktorý vo mne vyvolali menované inscenácie, vyvážili zážitky z dvoch hostiteľských plzenských divadiel. Kde domov můj? (Milostný dopis Československu) autorov Tomáša Jarovského a Jakuba Vašíčka z Divadla Alfa je v základných bodoch vyrozprávaný životopis Československa s tými najvýraznejšími dejinno-spoločenskými medzníkmi a zvratmi. To všetko prezentujú cez pohľad jednej anonymnej viacgeneračnej plzenskej rodiny, ktorá svorne prežíva postupné politické zmeny v ich rodisku. Zaostrením na jediný privátny okruh, cez ktorý predstavujú vývoj Československa, tvorcovia dokázali podať o to viac výstižný (i keď v niekoľkých momentoch priveľmi stručný) pohľad na sled našej histórie. Inscenácia neponúka nové interpretácie dejín, ale hutným a divadelne pútavým tvarom určeným pre mládež predstavuje „best of our history“, o ktorej sa žiaci z donútenia učia na hodinách dejepisu.
Za vrchol prvých dvoch festivalových dní možno označiť balet na motívy prózy Franza Kafku Proměna súboru DekkaDancers. Spočiatku inscenácia vyznieva ako bezuzdná klauniáda – hravú grotesknú atmosféru tu dopĺňa hlas Jiřího Lábusa, ktorý s jasným hyperbolickým nádychom číta pasáže z Kafkovej novely. V tejto časti zaujme najmä kreatívna choreografia metamorfózy Gregora Samsu na hmyz. K predstaviteľovi hlavnej postavy sa pridáva päť tanečníkov v čiernych trikotoch, ktorí vytvárajú najrôznejšie variácie hmyzieho tela i s príznačnou motorikou pre každý jeden druh stvárňovaného bezstavovca. Postupne ako sa rodina zbavuje zodpovednosti za svojho indiferentného člena, až ho absolútne zapudí, inscenácia naberá na tragickosti atmosféry. Plzenská Proměna sa tak jednoznačne vyjadruje k stále aktuálnej otázke netolerancie a odsudzovania inakosti. Po smrti Gregora Samsovci idú na piknik a nerušene si užívajú rodinnú pohodu. Všetko pekne zamietli pod koberec a nič už nenarúša ich rodinnú idylku a najmä spoločenský kredit. Ani závan myšlienky na syna, ktorý bol donedávna pevnou súčasťou ich rodinného krbu.
Kde domov můj? a Proměna tak dokázali, že za dobrým divadlom Plzenčania nemusia chodiť ďaleko alebo rok čakať na festival Divadlo. Dobré divadlo majú rovno pod oknami.
