Eva JežovičováKeď už nestačia sťažnosti, plač ani obvinenia, prichádza na rad posledné – výsmech. Azda preto nitrianske divadlo zaradilo do repertoáru hru Arthura Winga Pinera: Sudcove starosti. Každý sudca predsa nejaké má. Čo však v prípade, keď je najväčšou starosťou samotný sudca?
V čase voľby predsedu Najvyššieho súdu by sme o tom na Slovensku vedeli rozprávať. Kiežby tým najväčším z najväčších trápení našich vysokopostavených úradníkov boli ich manželky! Taká manželka a rodinný život vedia síce pekne zamotať hlavu, ale čo je to v porovnaní s biznisom, lobbingom, kamarátkšeftami s mafiou či intrigami.
Trápenie sudcu Poketa vyzerá teda v porovnaní s vyššie spomenutým banálne. Iste to súvisí aj s faktom, že Poket je oproti niektorým našim predstaviteľom spravodlivosti omnoho menší kápo. Veď uznajte sami – do poriadku si nevie dať ani synátora, ani manželku, ani kamarátov, ani úrad.
Samotná ústredná postava, sudca Poket, je až priveľmi nevýrazná. Navyše, Vasiľ Rusiňák z prešovského Divadla A. Duchnoviča ju stvárňuje v štýle smiešneho šaša, ktorý viac poskakuje po pódiu než skutočne hrá. Naopak, Martin Šalacha dostal priestor v plastickejšej postave. Úloha sudcovho synátora, ktorý si kvôli matke musí odobrať desať rokov a tak neúspešne maskuje postpubertálnu pudovosť, mu sedí presne tak, ako jeho silonové pančušky. Horšie je to s Martinom Fratričom, alias sudcom Bullamym. Jeho senilný uchylák na pódiu zažije niekoľko hlučných vrcholov. Situácie, v ktorých narazí do steny a spadne, sú žiaľ tiež vrcholom Fratričovho herectva.
Jednotlivé výstupy predeľujú pesničky, ktoré niekedy majú čo povedať a inokedy nie:
Tak sme prepletení
Navždy prepletení
Vášňou popletení
Láskou dopletení
Mysľou uletení
Zelení…
spievajú herci tesne pred prestávkou, ktorú potom vyplní Minútový valčík Lenky Barilíkovej. Kým niektoré texty piesní slúžia len ako nedostatočný tmel, vo väčšine prípadov sa Martin Sarvaš s prekladmi Alexandry Ruppeldtovej pekne zahral – dobre sa spievajú a dobre sa na ne vykopávajú nožičky.
Čo je však v predstavení najvýraznejšie, je scénografia. Krásne interiéry a bohatosť kostýmov nesú jasný odkaz viktoriánskeho Anglicka. Ambivalentnosť grandióznosti a dokonalého povrchu, pod ktorým sa skrýva obyčajná ľudská prízemnosť, charakter plný klamstiev a intríg, má divákom vždy čo povedať.
Horšie je to už s humorom, ktorý nie vždy funguje, ako by mal. Kým text a postavy majú jasný komický potenciál, v konkrétnych scénach pripomína humor lepkavý cukrík, ktorý vypľúva sudca Bullamy na divákov v prvom rade. Niekoho síce zasiahne, ale jeho chuti sa nedostáva všetkým. My ostatní si ju môžeme len predstaviť.
