Cez animálne k humánnemu

Predstavenie začína in medias res, keďže tanečníci sú na scéne už počas príchodu divákov. Neustále opakujú tie isté pohyby a zdá sa, že to trvá už hodiny. V pohyboch je ťažké vnímať jasný zámer, majú skôr mimovoľný charakter. Javia sa ako symptómy organizmov, ktoré tanečníci stvárňujú. Nie je to zámerné konanie, skôr intuitívne správanie. Tento protiklad otvára interpretácie sústavných pohybov ako niečoho nechceného, ako „porúch“, no tiež ako niečoho prirodzene vznikajúceho zo životných okolností. Jednotlivé časti choreografie sú rigidné a presné, k vývoju pohybových foriem dochádza akoby evolučne. Sledovanie pomalej erózie štruktúry, ktorú tanečníci opakujú, je intenzívnym zážitkom, a to najmä vtedy, keď sa viditeľne dostávajú na hranice svojich fyzických možností.

Už v úvodných momentoch sa na scéne objavujú pohyby, ktoré sú kompozične významné pre celé dielo a ku ktorým sa účinkujúci opätovne vracajú. Sú to napríklad státie na jednej nohe, pričom druhá sa pokrčená chodidlom zboku opiera o koleno, či diagonálne kráčanie spojené s upreným pohľadom smerom na publikum. Cyklickosť je tak pohybovou mikrotémou všetkých interpretov, no tiež kompozičnou makrotémou. Každá zmena je iba krátkym odbočením od stereotypu, návraty k predchádzajúcim choreografickým momentom potom ústia v istú beznádej. Väčšina choreograficko-kompozičných zvratov prichádza pomerne radikálne a stavia sa do opozície voči pevnej forme stereotypných pohybov. Jedným z najsilnejších prejavov tohto princípu je moment, keď sa scéna vyprázdňuje, pretože ju tanečníci opúšťajú smerujúc do neosvetlených častí priestoru, v ktorom sa predstavenie koná. Ich krok charakterizuje rovnaké tempo a pomalé, citlivé pokladanie chodidiel, ktoré púta divácku pozornosť. Druhým momentom je atmosféricky iná zmena diania (ktorá sa tiež zdá byť choreografickým vyvrcholením). Scéna sa plní pohybmi s väčším rozsahom, tanečníci sa napríklad najskôr dlhými skokmi presúvajú, neskôr nadobudnutú dynamiku integrujú do iných prejavov. Pasáž tiež dopĺňa hudobná zložka s rockovým/metalovým nádychom a zmena osvetlenia, čo spôsobuje rýchle a intenzívne vrstvenie významov, až je ťažké ich v celistvosti uchopiť.

Dielo Abnormal Repetitive Behaviour hlavnú tému odhaľuje už v sprievodnej anotácii. Všímanie si intuitívnych pohybov zvierat žijúcich v zoo, na ktorých správaní sa prejavujú domnelé známky izolácie či nudy, je zaujímavou premisou, ktorá sa tu inteligentne rozvetvuje do ďalších aspektov. Skrz samotný charakter a štruktúru pohybov sa choreografke podarilo otvoriť aj tému človek vs. zviera. Trefným stvárnením je, keď sa počas postupného stupňovania práce s hlasom dostávajú tanečníčky do akéhosi vytrženia (najskôr Jana Tereková sama, potom spoločne a nakoniec Edita Antalová). Až kým sa ich „vydávanie zvukov“ – niečo medzi spevom a zvieracími zvukmi, nekončí v reve. V tej chvíli však hlas tanečníc nahrádza éterická hudobná zložka vystihujúca rozdiely medzi nepredvídateľnými impulzami zvieracieho akustického správania a premysleným postupom intonácie spevu. Všeobecne sa pohybový materiál zdá byť akousi fúziou prejavov zvieracích a ľudských tiel Prostredníctvom interpretácie tanečníkov sa navyše aj jasne animálne pohyby môžu zdať blízke, ľudské, každodenné. Prirodzene je tak dielo aj introspektívnou úvahou o podstate ľudskej existencie.

Proces fúzie stvárňuje aj choreografická zložka. Jednak prostredníctvom kompozične situovaných pozícii v priestore, no tiež dômyselným prepájaním s trefným načasovaním. Príkladom je, keď sa Daniel Raček neustále presúva po javiskovej diagonále, pričom sa snaží opakovane vyhýbať Jane Terekovej a jej padajúcej nohe. K prepájaniu trojice účinkujúcich dochádza aj tým, že si svoje najprv exkluzívne opakované pohybové sekvencie vymieňajú, alebo sa stretajú v jednej. Konečným bodom ich spoločnej evolúcie je záver, v ktorom sa tanečníci šplhaním po sebe, prekračovaním sa či vytvorením finálnej, prepojenej skulptúry stávajú jedným organizmom.

Zvláštny pocit, ktorý zanechávajú viaceré opísané momenty, môže byť rezonujúcim odkazom Abnormal Repetitive Behaviour. Zobrazované abnormálne správanie je čudné, a i keď by sme si naň mohli zvyknúť, stále z neho nezmizne prenikavý dojem nesprávnosti a nepríjemnosti. Interpretáciou cez explicitné témy diela sa tento pocit primárne formuluje ako zodpovednosť voči prostrediu, ktorého prirodzenosť si ako ľudia podmaňujeme (téma teda má jasné ekologicko-environmentálne rozmery). Sekundárne sa zasa javí ako analýza človeka ako racionálnej, vedomej bytosti s plnou kontrolou svojej existencie, no navždy aj spontánnej bytosti, odsúdenej podliehať vlastnej pudovej podstate.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykoví korektúry: Anna Zajacová