Diana PavlačkováInscenáciu, ktorá síce vznikla pred desiatimi rokmi, no z času na čas ju opäť oživia, aby sa vyspovedali zo svojich aktuálnych trápení a životných súžení. Samson už nie je len o tom, čo Lýdia s Veronikou prežívajú dnes, ale aj o tom, kam sa posunuli, ako sa ich životy zmenili. Píšu si divadelný denník svojich aktuálnych pocitov a prežívania, ktoré si budujú na základoch tých minulých. A tak si píšem ja ten svoj spolu s nimi.
Prvýkrát som Samsona videla ako prváčka na vysokej škole. Pamätám si, že to pre mňa bolo v niečom neskutočne oslobodzujúce, intenzívne, iné. O pár týždňov neskôr sa konala kapustnica Katedry divadelných štúdií a prišli tam aj Veronika a Lýdia. Sledovala som ich trochu ako nejaké exponáty, dokonca tam bola aj istá miera toho, čo nazývame „star-struck“. Taký silný zážitok bol ten Samson. V prvom rade som si však potrebovala preveriť jednu zásadnú vec ‒ áno, boli úplne rovnaké ako počas predstavenia v Štúdiu 12. Hlučné, necenzurované, uchichotané. Je pravda, že v tom čase bola moja skúsenosť s nezávislou scénou a takýmto štýlom divadla skôr minimálna, a môže sa preto naskytnúť otázka, či moje nadšenie bolo spôsobené tým alebo skutočnou originalitou ich prístupu a funkčnosti daného tvaru. Našťastie, a to sa nestáva často, mám v tomto prípade výhodu ‒ nechať to preveriť čas.
Prešlo pár rokov. A vrátil sa aj on, Samson. Jeho domov, jemne ošumelý priestor štúdia, nahradil palác. Dobre, Pistoriho, ale predsa len – palác. Facebookové statusy, fantazírovanie o vysnenom frajerovi a ľúbostné stretnutia nahradili problémy dospelých – rozvod a materstvo. Dospeli. Ja tiež. A síce som už za tie roky videla oveľa viac divadelných estetík, stále bola pre mňa prirodzenosť a energia ich osobností podmanivá. Rovnako som sa ponárala do pocitu, že občas treba všetko zo seba vykričať, bezbreho si zatancovať, spievať bez snahy o dokonalú intonáciu. Vyšla som na Štefánikovu ulicu a mala som chuť oprostiť sa od všetkých spoločenských konvencií a úprimne hovoriť aj o veciach naoko banálnych, bez pocitu, že ma niekto bude súdiť. Taký silný zážitok bol ten Samson aj druhýkrát.
Ďalšie roky, ďalšie inscenácie. Naučila som sa napríklad, že v divadelných kruhoch sa oduševnene rozoberá každá, hoci aj malá novinka. Teraz sa netvárim, že sa ma to netýka, bez akýchkoľvek námietok sa do týchto debát pripájam. Odchod Veroniky z Divadla NUDE prirodzene vzbudil veľký záujem. Začalo sa debatovať, hypotetizovať, ako bude vyzerať tvorba jednej či druhej, bez tej jednej či druhej. Zdalo sa, že sa ich cesty tak skoro nespoja, a zrazu ďalší Samson? WHAT?!
Po desiatich rokoch je Samson stále o vzťahoch, teraz však prevažne o tom ich, Veronikinom a Lýdiinom. Verejne sa vyznať z vlastných pochybností, vývoja názorov, zmien a strachov. Rozmotať komunikáciu, ktorá zlyhala alebo sa len neudiala, patrí síce im dvom, ale pritom vo svojej ľudskej podstate znie strašne známo aj nám ostatným. A to, že sa stretli a rozprávajú o týchto veciach verejne, zrazu dodáva týmto problémom nadhľad a spája nás práve v onej ľudskosti. Ukázať svoju zraniteľnosť je odzbrojujúce, ale aj nákazlivé. Nájsť potom na základe toho sebadôveru a slobodu vo vlastnom sebavyjadrení ‒ terapeutické. A presne taký zážitok to bol aj po desiatich rokoch.
Samson zaznamenáva nielen život dvoch tvorkýň, ale aj nás, ktorí ho sledujeme. Zrkadlí zároveň prvopočiatky a vývoj jedného divadla, dnes už dokonca dvoch, staršieho NUDE a mladšieho Jedným dychom. Sledujem ich vývoj, no zároveň si vďaka Samsonovi pripomínam úplnú podstatu atribútov ich tvorby, ktorá v tomto prípade obzvlášť reflektuje osobnosti ich zakladateliek.
Sú diela, na ktoré treba divácku skúsenosť, ale toto nie je prípad Samsona. Ten komunikuje nefiltrovane, priamo a úprimne, prináša témy silno osobné a pritom univerzálne, až tieto atribúty vytvárajú divadelne veľmi komunikatívny, zrozumiteľný a živý jazyk. Navyše, čas to preveril, funguje aj po rokoch.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
