Martina BorodovčákováBludičky sú duše zomrelých, ktoré po zotmení vábia pocestných do močiarov. Objavujú sa za pochmúrnych nocí, keď je na obzore búrka. Tentoraz nás však bludičky privábili do SND na cestu do minulosti, kde sa stretávajú dva ambivalentné svety. V rámci koprodukčného projektu vznikla inscenácia, ktorej predlohu napísala Nino Haratischvvili, gruzínska spisovateľka žijúca v Nemecku Autorka na postavách demonštruje dejiny dvoch európskych krajín a nastoľuje otázku, ako sme žili a ako chceme ďalej žiť. Minulosť je v nás totiž silno zakorenená.
Svoju minulosť riešia aj obe hlavné postavy, západonemecká vyslúžilá sudkyňa Lara a bývalá slovenská organistka Natália, ktorá jej robí opatrovateľku. Obe sa musia zmieriť samé so sebou a zároveň jedna s druhou. Situácia sa spočiatku javí ako bezvýchodisková. Obe majú rôzne životné príbehy a sú poznačené odlišnými politickými udalosťami. Obe sa v minulosti spreneverili svojim ideálom a presvedčeniu, a nikdy sa s tým nevyrovnali. Z Lary, obhajkyne chudobných a zapálenej lavičiarky sa stala „režimu poplatná úradníčka v sudcovskom talári, ktorá sa rozhodla pre dom s garážou a pokoseným trávnikom“ a Natália, dcéra disidenta, protestujúca počas Pražskej jari, skončila ako „Brežnevova šlapka“. Jedna sa túžila dostať na Západ, druhá ho kritizovala.
Aké sú teda výhody kapitalizmu? Odporne veľký výber v supermarkete? Sloboda? Obe ženy sú na sebe závislé. Výstredná Lara potrebuje opatrovateľku a Natália zas peniaze, aby mohla platiť za syna, ktorý v návale zlosti ubil jedného chlapca až do kómy. „Prežila som aj horšie veci, prežijem aj toto“ je prvou vetou v inscenácii a nasledujúca výmena názorov sa nesie v duchu suchého a delikátneho humoru. Neskôr sa hra zmení na drámu o politickej represiii, útlaku a odpustení. Mŕtvi sa neustále objavujú a pripomínajú im minulosť: Natáliin manžel, najprv odporca režimu, neskôr agent ŠTB a Larin mŕtvy vnuk, ktorého milovala tak, ako chcela kedysi milovať svoju vlastnú dcéru. To čo sa odohráva ako vo sne, v konečnom dôsledku vyznieva veľmi realisticky. Duchovia rozprávajú o minulosti, kladú nepríjemné otázky a požadujú priznanie.
„Veci sa menia. Menia sa rýchlo a brutálne, bez akéhokoľvek varovania a vždy musíš začať odznova…“
Záver sa nesie v znamení púštnej krajiny, ktorej cesta nikam nevedie, ktorá končí v určitom okamihu. A obe, zmierené samé so sebou chcú odísť.
Režisérka Brit Bartkowiak obsadila do inscenácie dvoch Nemcov a dvoch Slovákov, čo vytvorilo pozoruhodnú rovnováhu so zamietnutím kapitalizmu na jednej a komunizmu na druhej strane. V osude Natálie sú v krátkosti prerozprávané smutné dejiny bývalého režimu. V hre sa strieda nemecký a slovenský jazyk, slovenskí herci však v inscenácii dominujú. Emília Vášáryová v postave Natálie osciluje medzi obavami o syna a zlým svedomím. Veľmi presvedčivý je Dušan Jamrich v úlohe Natáliinho manžela, pripomínajúci jej udalosti, na ktoré chcela zabudnúť. Členovia ansámblu slávneho Deusches Theater, Gabriele Heinz a Eric Wehlan, reprezentujú „rezervované nemecké“ herectvo a ich výkony v predstavení nás nesklamali.
Tvorcovia však na svojej ceste do minulosti zablúdili, keď sa im nepodarilo vyhnúť určitej klišéovitosti nielen v situačnom poňatí – Natália, prisťahovalkyňa z „Východu“, sa stará o bohatú Nemku v saténovom pyžame, no nedokáže poriadne upiecť ani jablkový koláč – ale aj pri postavách mŕtvych. Dušan Jamrich ako manžel Natálie a Eric Wehlan ako vnuk Lary sa počas celého predstavenia vynárajú spoza opony ako bieli duchovia v bábkovom divadle.
Koprodukcia vznikla ako súčasť projektu Art of Ageing (Umenie starnúť), ktorý je iniciovaný Európskou divadelnou konvenciou (ETC). Úlohou ETC je predstaviť kontrapukty problematiky, v ktorých sa zmieta svet a nájsť riešenia problémov. Umenie starnúť a vyrovnať sa so svojou minulosťou, s prežitými traumami z obdobia komunizmu a socializmu – práve k tomu sa naša spoločnosť neustále vracia. A hoci je táto téma od 90. rokov častou inšpiráciou nielen pre divadelné diela, ale aj pre filmovú tvorbu, mohlo by sa zdať, že už je vyčepaná. Očividne tomu tak nie je.
