Za Zuzkou Kollárovou

Pred pár dňami som sa rozhodol na istý čas odsťahovať z Bratislavy. Moja nová izba bola prázdna, bol v nej len matrac a potrebné „prvé rekvizity“ – dva vešiaky, skriňa... Hneď v prvý deň ma prepadla zvláštna melanchólia. Zrazu mi zazvonil telefón, na konci ktorého sa ozvala moja drahá priateľka. Len tak. Kontrolovala ma. Či som v poriadku, či niečo nepotrebujem. A napriek tomu, že sme sa nebavili o ničom metafyzickom ani umeleckom, ma tento telefonát veľmi dojal.

Bolo to v ten istý deň, keď sa konala posledná rozlúčka so Zuzkou Kollárovou, ktorá pár dní pred tým náhle zomrela. Bola mojou a vašou kolegyňou, mojou a vašou spolužiačkou, mojou a vašou priateľkou. Spomínam si na ňu ako na večne usmiatu alebo večne, jej vlastným šarmantným spôsobom, ufrflanú. Medzi mojimi kolegami som nepoznal nikoho, kto by bol prajnejší ako ona. Tešila sa zo svojich úspechov rovnako, ako sa tešila z úspechov svojich kolegov. Mala to, čo by Angličania nazvali „larger than life“ osobnosť.

Zuzka skončila VŠMU v roku 2013 ako bábkarská režisérka. Hoci ma často na svoje predstavenia volala, stihol som len skvelú Kyrmezerovu Komédiu o boháčovi a Lazarovi. Pamätám si tiež jej sugestívny výkon v postave Panej v Genetových Slúžkach, kde účinkovala v réžii Paliho Száza. Vo svojej krátkej, no intenzívnej režijnej a autorskej tvorbe sa zameriavala na toho najnáročnejšieho diváka – dieťa.

V deň, keď nás zasiahla tragická správa o Zuzkinom odchode, sedeli sme spolu s inou spolužiačkou pred počítačom, na obrazovke ktorého svietil jej facebookový profil a na žiadosť jej snúbenca sme rozmýšľali, ako informovať ostatných o tejto neopísateľnej tragédii. Ako sa rozlúčite s človekom, ktorý odišiel predčasne? Nie je správne písať nekrológ takému mladému človeku. Nie je správne, že ľudia zomierajú predtým, než mali čas alebo možnosť dopovedať svoj príbeh do konca. Ak však Zuzkin odchod môže niečo zmeniť, milí priatelia, spolužiaci a kolegovia, mal by nás prinútiť, aby sme boli viac spolu. Buďme k sebe lepší. Častejšie si telefonujme, častejšie sa vyberme na pivo.

Zuzkin odchod je strašná tragédia, ako si ju však pamätám, posledné, čo by chcela, je, aby sme sa teraz opúšťali a plakali. Zuzka nám svojím predčasným odchodom dala všetkým veľmi studenú facku. Dala nám ju, aby sme si seba a jeden druhého viac vážili a aby sme sa mali radi. Hlučne, drzo, ufrflane, tak ako to mala ona rada.

A ty, Zuza, ty teraz dobre počúvaj. Už sa na teba nehnevám. Hnevám sa na osud, ktorý to takto zariadil. Chcem ťa poprosiť o jednu vec. Kdekoľvek si, nájdi tam fajnú kaviareň, takú, kde sa fajčí, aby sme konečne šli na tú kávu, ktorú sme si sľúbili vždy, keď sme sa zbežne videli. A dáme si aj panáka a aj si fajnovo zapi**jeme.

Česť tvojej pamiatke, Zuza!

 

Bibliografický záznam: Procházka, Tomáš. Za Zuzkou Kollárovou. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 18.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/859.