Tomáš BaňackýSamotná monodráma už dnes tiež nie je iba o „klasickom“ monológu, v jej transformácii sa odzrkadlilo experimentovanie s obsahom aj formou a sama sa stala súčasťou rôznych iných, nielen divadelných žánrov. Dodnes však platí, že tvorcovia v rámci monodrámy siahajú najmä po spoločensky a politicky relevantných témach, no rovnako zdôrazňujú individuálnosť postavy, keďže v sebe môže niesť emócie, myšlienky i skúsenosti jednotlivca. Na druhej strane svojou nezaťaženosťou na tradičnejšie prvky drámy a divadla umožňuje technologicky modernejšie a kreatívnejšie možnosti inscenovania. Aj keď toto tvrdenie v svojej podstate môže odporovať tomu, že sa po nej, žiaľ, často siaha z finančných dôvodov.
Menej je viac
Inscenácia Vyučovanie Dony Margarity v réžii Márie Záchenskej vychádza z textu brazílskeho autora Roberta Arthaydeho zo školského prostredia, ktorý ponúka možnosti pre tvorbu postavenú na jednom hercovi a jeho improvizácii. V tomto prípade je to herečka Oľga Belešová, ktorá sa v časovom priestore dvoch vyučovacích hodín stáva učiteľkou so správaním viditeľne poznačeným rôznymi psychickými traumami a komplexmi. Improvizácia je postavená najmä na napomínaní publika sťaby žiackeho kolektívu. Aj keď sa Belešová snaží o nuansy, ktoré by poodhaľovali charakter Margarity, ostáva skôr pri type, ktorý je ťažkopádny v svojej jednotvárnosti a veľmi rýchlo sám seba vyčerpáva. Celkovo potom inscenácia pôsobí dosť plocho, keďže navyše siaha po prvoplánovom humore vychádzajúcom z pudovosti. Možno by stačila aj jedna vyučovacia hodina miesto dvoch.
V hlbinách terapie
Košické Divadlo na Peróne odpremiérovalo ešte vlani inscenáciu hry Jany Bodnárovej Dievča z morského dna. Aj keď autorka zobrazuje viaceré ženské postavy s predpokladom stvárnenia jednou herečkou, realizačný tím dotvára postavu lekára (Peter Kočiš), čím sa mierne odkláňa od monodramatického charakteru. Napriek tomu môžeme vnímať dominanciu herečky Jany Wernerovej stvárňujúcej hlavnú protagonistku – postavu Ley, ale i jej matku či pilota vetroňa. Lea sa ocitá v miestnosti, kde lekár skúma jej psychický stav, poznačený rôznymi traumami – znásilnením, nestabilitou v rodine, naštrbeným vzťahom s matkou. Herečka sa snaží odlíšiť postavy buď prácou s hlasom, alebo vonkajšími znakmi – predovšetkým rôznym štylizovaním účesu. Najsilnejším momentom sa stáva akt znásilnenia. Slovo tu herečka dopĺňa aj pohybovým stvárnením, pri ktorom využíva ako rekvizity vankúš a posteľnú bielizeň. Tvorivý tím aktívne pracuje so svetlom a zvukom, čím odlišuje jednotlivé priestory deja alebo atmosféru. K dominantám diela patrí práve využitie technického zázemia, herecký prejav Jany Wernerovej, ale aj scénografia Daše Krištofovičovej, ktorá pracuje s tromi úrovňami hracieho priestoru. Ústredným miestom sa stáva izolovaná izba, v ktorej sa nachádza hlavná protagonistka. Tá je spredu oddelená priehľadnou tkaninou, a tak sa okrem lekára stáva aj divák akýmsi pozorovateľom uskutočňovaného výskumu. V zadnej časti miestnosti sa nachádza rastlinná stena, ktorá akoby vytvárala hranicu od pomyselného neznáma, v ktorom končí aj Lea. Režijno-dramaturgický koncept však ostáva len pri spovedi hlavnej hrdinky, ktorá ozrejmuje dôvody jej aktuálneho stavu. V závere sa tým vytráca akési celkové pointovanie diela, a tak sa ocitáme „len“ v hlbinách terapie.
Výpoveď a schopnosti
Asi najzjavnejšou výzvou pri monodramatickom divadle je práca samotného herca/herečky. Dôležitá je tu schopnosť uniesť celý príbeh, udržať pozornosť diváka a neskĺznuť do akejsi sebastrednosti. V prípade inscenácií Malý sobík a Róm z perinky alebo Enter the majority išlo o dominantné postavenie hereckej zložky, ale v oboch prípadoch s odlišnou východiskovou pozíciou. Divadlo Kontra s hercom Petrom Čižmárom a režisérkou Klaudynou Rozhin siahli po texte autora Richarda Gadda Malý sobík, ktorý približuje niekoľko rokov pretrvávajúce obťažovanie stalkerkou. Zatiaľ čo František Balog v diele Róm z perinky alebo Enter the majority vytvoril text, ktorý vychádza z jeho vlastného života a je osobnou výpoveďou. Peter Čižmár v celkom zaujímavo konštruovanej predlohe, ktorej by sa dali vyčítať snáď len drobnosti v slovenskom preklade či skôr dramaturgickej úprave, sa stáva postavou prenasledovanou a snaží sa priblížiť stupňovanie intenzity obťažovania, ktoré sa stáva neúnosným až život ohrozujúcim. František Balog na javisku zasa stvárňuje prevažne samého seba v rôznych životných etapách, ktoré sú ohraničené jeho pobytom v detskom domove. Ide o skečovitú hru, v ktorej sa objavuje deväť komických postáv. Keďže v oboch inscenáciách ide o výraznú výpoveď postavy, stoja najmä na schopnostiach samotného herca. A na nich žiaľ sčasti i padajú. Opomenúc povrchné odlíšenie postáv, ktoré spočívalo napríklad v ich nevhodne stereotypizujúcich predvedeniach (žena, homosexuál, trans osoba), často dochádzalo aj k neadekvátnej dikcii, intonácii, prízvuku. Zatiaľ čo Balog mal lepšiu východiskovú pozíciu vyplývajúcu z autobiografickej výpovede, u Čižmára tento aspekt chýbal, čo spôsobilo pomalšie prepojenie s publikom. Napriek pokrivkávajúcemu herectvu však priniesli obe inscenácie do programu festivalu veľmi aktuálne a pálčivé celospoločenské témy týkajúce sa marginalizovaných skupín, psychického násilia aj nástrah online priestoru.
Zneužitá priamočiaro
Monodráma ponúka priestor pre zameranie sa na individualitu a skúmanie jej vnútorného života. Tvorcovia často využívajú aj postavy z klasického textu, v ktorom môžu byť niektoré súvislosti zahmlené jeho celistvosťou. Izolovanie postavy, akési vyextrahovanie jej charakteru z deja, vytvára možnosť na voľné zamyslenie sa nad jej konaním a myslením, a hlavne odpútanie sa od konkrétnej doby a naopak priblíženie sa súčasnosti. Košické združenie PORT si ako námet zobralo Sofoklovu tragédiu a na základe jej hlavnej postavy vytvorili inscenáciu Smrť Antigony (réžia Marko Popović). Okrem postavy starovekej drámy sa hrdinkami diela prostredníctvom audionahrávok stávajú aj ženy súčasnosti, ktoré majú podporovať autenticitu a aktuálnosť konceptu, sú akýmisi Antigonami dneška. Ženami, ktoré vzdorujú mocným či celej spoločnosti, nemajú problém prekročiť hranice a ozvať sa, aj keď ich môže postihnúť trest. Sú revolucionárkami, ktoré budú stáť na počiatku novej éry, nie slušnej, ale slobodnej. Prepojenie antickej hrdinky so súčasnými výpoveďami má vytvoriť analógiu podporujúcu spoločenský apel a vyjadriť naliehavosť zmeny, nakoľko súčasný stav založený na patriarcháte trvá celé tisícročia. Podľa tvorcov sa na javisku (ne)nachádza Antigona aj (ani) Zuzana Psotková zároveň. Performerka a herečka má stelesňovať v inscenácii všetky vzdorujúce ženy naprieč dejinami. V konečnom dôsledku teda nie je plnohodnotnou Antigonou ani Zuzanou Psotkovou, ale skôr „len“ hereckou postavou ilustrujúcou poväčšine svojím pohybom slovo súčasníčok. Tvorcovia v inscenácii využívajú prostriedky, ktoré ju majú priblížiť k slovenskému prostrediu ako kanvy na mlieko, zvuk fujary oddeľujúci jednotlivé obrazy. V závere sa objaví aj Preambula Ústavy SR, slúžiaca ako posmrtné rúcho. Kostým Zuzany Psotkovej pozostával z bieleho body a kožených popruhov. Celkovým dojmom zdôrazňoval vnútornú silu postavy a svojou farebnosťou evokoval buď jej vnútornú čistotu, alebo prepojenie so starovekým gréckym prostredím, ktoré vychádza z rozšíreného mýtu belosti antických sôch. Okrem Psotkovej sa v inscenácii nachádza zbor zložený z troch mužov, ktorý zastáva maskulínnu časť spoločnosti. Ten je do veľkej miery skôr akýmsi pozorovateľom, ktorý má kontrolovať dianie na javisku. Zároveň slúži ako personál pri zmenách scény, no v častiach, kde má nadobudnúť dominanciu, pôsobí dosť neobratne až komicky. Tvorcovia vynímajú z predlohy predovšetkým tému odolnej hrdinky, ktorá sa dokáže vzoprieť, nenazerajú na ňu širokospektrálne a nehľadajú nuansy jej charakteru. Divadelné spracovanie pozostáva z prostriedkov a znakov, ktoré sú legitímne, ale natoľko priamočiare, že inscenácia pôsobí až banálne, prvoplánovo a pre mňa aj nezaujímavo. Svoje zámery sa navyše tvorcovia snažia rozsiahlo dopovedať (respektíve predpovedať) prostredníctvom „návodu na použitie“, ktorý divák dostáva ešte pred začiatkom predstavenia, a tak celkový koncept pôsobí ešte viac problematicky.
Hlboký nádych a výdych
V re-performancii Vnorená tvorkyne Mária Danadová a Monika Kováčová tiež využívajú nahrávky. Ich inscenácia približuje pozíciu opatrujúceho a opatrovaného. Tanečníčka a autorka choreografie Lívia Mendéz Marín Balážová nielen ilustruje nahrané slovo, ale stáva sa akýmsi modelom, ktorý zobrazuje opätovné vnáranie sa do víru náročných situácií spojených s potrebou starostlivosti. Do scény prevažne tvorenej vaňami sa tanečníčka opakovane dostáva z pomyselného miesta plavčíka. Iba na vyvýšenej plavčíckej stoličke má dostatočný čas na hlboký nádych a výdych. Arénovité usporiadanie hľadiska akoby posúva diváka tiež do roly sledujúceho plavčíka, ktorý ale necháva túto skúšajúcu osobu bojovať samu – zatiaľ sa on nemusí vnárať. Performancia svojím konceptom, komplexnosťou a vyváženosťou jednotlivých zložiek (hovorené slovo, pohyb, scéna, zvuk, hudba, svetelný dizajn) jasne vyjadruje tému i zámer. Pohybová časť Vnorenej jemným spôsobom scitlivuje vopred nahrané slovo, zľahka a s úctou ho dopĺňa, ale stále ostáva autonómnym prvkom, ktorý dokáže existovať samostatne.
…
Tohtoročný program festivalu Sám na javisku bol zložený z tvorby slovenských i českých a poľských umelcov, čo podporuje medzinárodný charakter podujatia. Dramaturgia sa zamerala na divadlo, pri ktorom sa limitovala len podmienkou prevládajúceho postavenia jedného herca/performera. Pomerná voľnosť ponúka viaceré možnosti tvorby programu, a ten tak ponúkol formálnu pestrosť pozostávajúcu z komických, ale aj tragických diel, autorských projektov i klasických monodrám. V inscenáciách sa objavila rôznorodá škála tém, napriek tomu bol badateľný prienik spoločensky apelatívnych motívov vychádzajúcich z jednotlivca. Tematická príbuznosť, špecifická práca herca, či jeho javiskový prejav sa môžu javiť ako spoločné menovatele niektorých inscenácií. Domnievam sa však, že ide skôr o symptomatickú črtu týchto konkrétnych tvorcov, než o premyslenú mnohovrstevnú dramaturgiu festivalu. Napriek tomu dvadsaťdeväť ročníkov robí zo Sám na javisku charakteristický divadelný festival v regionálnom priestore a ponúka možnosti pre ďalšiu rozmanitú aktivizáciu do budúcnosti.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
