Richard SťahelUž niekoľko desaťročí žijeme v novej geologicko-klimatickej epoche, ktorú prírodné vedy definovali ako antropocén. Ide o epochu, do ktorej sme vstúpili do veľkej miery v dôsledku ľudských aktivít, predovšetkým však z dôvodu masívneho využívania fosílnych palív v posledných dvoch storočiach. Pojem antropocén je zložený z gréckych slov anthropos (človek) a kainos (nový) – veľmi zjednodušene teda ide o „vek človeka“, alebo ešte presnejšie o „vek spôsobený človekom“. Druhá definícia jasne poukazuje na to, že človek sa stal nielen geofyzikálnou či biogeofyzikálnou silou, ale že dôsledkami svojej činnosti konkuruje prírodným geologickým silám.
Čo to znamená? Dominantnou silou ovplyvňujúcou všetky zložky planetárneho systému – litosféru, hydrosféru, atmosféru, kryosféru, biosféru a tiež ich vzájomné fyzikálne, chemické a biologické, či presnejšie biochemické interakcie – sa stalo ľudstvo. Presnejšie tá jeho časť, ktorá obýva krajiny bohatého globálneho Severu (aj keď i tam sú rozdiely v ekologickej stope životného štýlu najbohatších a najchudobnejších priepastné). Okrem ľudí je to aj technosféra, ktorú človek utvára využívaním zdrojov na planéte Zem. Technosféra siaha od hlbín zeme i oceánov (hlbinné vrty, bane, ropovody, plynovody či komunikačné káble na dne oceánov) po blízky vesmír (tisíce komunikačných, navigačných, výskumných i špionážnych družíc krúžia okolo Zeme vo vzdialenosti niekoľkých stoviek až niekoľkých desiatok tisícov kilometrov od jej povrchu). Medzi nimi sú ako dominantná súčasť technosféry všetky ľudské sídla, priemyselné komplexy a komunikácie, ktoré ich spájajú, ale tiež skládky a smetiská všetkého druhu. Patria sem aj všetky zavlažovacie a odvodňovacie kanály či umelo vytvorené priehrady prerušujúce toky riek a krajina upravená pre potreby priemyselnej veľkoprodukcie rastlín, zvierat i drevnej hmoty. Antropocén vznikol do veľkej miery práve ako dôsledok existencie technosféry, no zároveň sú jeho prejavy tým, čo ju ohrozuje. Rastúca hladina oceánov ohrozuje väčšinu prístavných miest a ich infraštruktúru, a tým aj značnú časť globálneho obchodu, ktorý stojí a padá na námornej doprave, rastúca frekvencia hurikánov s čoraz vyššími rýchlosťami vetra ohrozuje nielen ľudské životy a obydlia, no aj vrtné plošiny v oceánoch, rafinérie na pobreží, vedenia elektrickej energie – a to je iba niekoľko príkladov.
Vo vedách o Zemi prevažuje názor, podľa ktorého žijeme v antropocéne od polovice minulého storočia. Odvtedy totiž ľudstvo necháva v sedimentoch, ktoré budú geologickými metódami identifikovateľné takmer kdekoľvek na planéte aj po miliónoch rokov, nezmazateľnú stopu. Myslí sa tým vrstva vytvorená rádioaktívnym spadom po použití a testovaní jadrových zbraní. Rovnako však budú vek človeka v geologických sedimentoch prezrádzať vrstvy kuracích kostí. Priemyselným veľkochovom dominuje chov kuracej hydiny. Tá sa celosvetovo považuje za najlacnejšiu, a preto aj najdostupnejšiu. V skládkach komunálneho odpadu po celom svete tým rastie zastúpenie práve kuracích kostí. V otázke počiatku antropocénu sa však uvažuje aj o množstve iných markerov, a tým aj o iných termínoch, v ktorých sa geologické dejiny Zeme preťali s ľudskými dejinami.
„Svet, ako ho poznali a chápali minulé generácie, sa zásadne mení. Otázkou zostáva, či civilizácia dokáže prežiť.“
Diskusia o geologických érach, kritériách ich rozlíšenia a pomenovania by mohla byť čisto akademickým problémom, ktorým sa verejnosť nemá dôvod príliš zaoberať, keby z prechodu planetárneho systému z jednej éry do druhej neplynuli také závažné dôsledky, ako v tomto prípade. Antropocén totiž v geologicko-klimatických dejinách Zeme prichádza po holocéne, teda po období trvajúcom od konca poslednej doby ľadovej. Holocén sa vyznačoval klimatickou stabilitou, teda pravidelnosťou meteorologických javov a relatívnou miernosťou klimatických výkyvov i extrémov. Toto obdobie umožnilo vznik usadlého spôsobu života, s ním aj vznik stálych sídel, poľnohospodárstva, a tým aj civilizácie. Po státisícoch rokov nomádskeho života tak naši predkovia mohli radikálne zmeniť svoj spôsob života – a tým aj svoju kultúru. A ako sa ukazuje v súčasnosti, napokon aj samotný planetárny systém. Jednou z hlavných charakteristík antropocénu je totiž klimatická nestabilita a rastúca frekvencia a intenzita extrémnych klimatických javov.
Svet, ako ho poznali a chápali minulé generácie, sa zásadne mení. Klimatický režim antropocénu je už teraz natoľko odlišný od klimatického režimu holocénu, že v súčasných podmienkach by niečo ako dnešná civilizácia veľmi pravdepodobne vzniknúť nemohlo. Otázkou zostáva, či civilizácia dokáže prežiť. Aspoň na miestach, ktoré zostanú obývateľné. Už teraz je totiž jasné, že mnohé, v súčasnosti veľmi husto obývané oblasti budú možno už v polovici tohto storočia aspoň po časť roka neobývateľné – premenia sa na púšte, budú pravidelne zasiahnuté vlnami horúčav s teplotami nad 50 °C alebo budú pod morskou hladinou.
Podstatným faktorom, ktorý má vplyv na stabilitu klimatického režimu, je koncentrácia oxidu uhličitého (CO2) v atmosfére. Ako už roky informujú závery IPCC (Medzivládneho panelu o zmene klímy), tá sa už niekoľko rokov pohybuje nad 400 ppm (Parts per milion – počet častíc na milión ostatných častíc) a stále stúpa. Začiatkom mája tohto roku prekročila úroveň 420 ppm. To sú hodnoty, ktoré atmosféra Zeme dosahovala naposledy pred 3 – 5 miliónmi rokov – teda v úplne inej geologicko-klimatickej ére. Takisto sú to hodnoty, ktoré sú odlišné od tých, ktoré umožnili vznik človeka ako živočíšneho druhu a napokon aj rozvoj globálnej priemyselnej civilizácie. Od konca poslednej doby ľadovej zhruba pred 12 000 rokmi sa koncentrácia CO2 v atmosfére až do roku 1800 pohybovala len mierne okolo úrovne 280 ppm. K prudkej zmene týchto parametrov prispela už spomínaná industrializácia postavená na technológiách spaľovania fosílnych palív a extrakcii zdrojov. A kým je CO2 opäť pohltené niektorým z biochemických alebo geochemických procesov, zotrváva v atmosfére aj niekoľko storočí. Súčasné klimatické extrémy – od hurikánov po vlny horúčav – sú tak už dôsledkom priemyselných a vojenských aktivít spred dvoch storočí. Kto by mal za ne v súčasnosti niesť zodpovednosť? Ľudstvo pritom v posledných desaťročiach vypúšťa ročne do atmosféry stonásobne viac CO2 než všetky aktívne sopky planéty dovedna. To aj bez širšieho komentára naznačuje, aká môže byť budúcnosť na planéte.
Zmeny planetárneho systému, ktoré sme takto spustili, navyše prebiehajú omnoho rýchlejšie, než akákoľvek iná podobná udalosť v geologicko-klimatických dejinách Zeme (teda okrem dopadu asteroidu, ktorý zhruba pred 66 miliónmi rokov pravdepodobne spôsobil vyhynutie dinosaurov). Klimatické zmeny sú pritom iba jedným z javov komplexnej devastácie planetárneho životného prostredia, ktorú industrializovaná časť ľudstva s vysokou spotrebou energie, tovarov a služieb spôsobuje svojím spôsobom života. Degradácia pôdy a odlesňovanie, chemické i radiačné znečistenie hydrosféry a atmosféry, zmena chemického zloženia svetových oceánov či zaplavenie sveta plastovým odpadom spôsobujú nielen šieste masové vymieranie živočíšnych a rastlinných druhov v dejinách Zeme, ale aj čoraz väčší nedostatok pitnej vody a potravín pre rastúcu svetovú populáciu. Všetky spomenuté a mnohé ďalšie javy sa navzájom umocňujú a spúšťajú ďalšie procesy degradácie podmienok života na planéte. Všetky ostatné politické či ekonomické problémy sa preto v kontexte antropocénu javia ako menej významné, triviálne či dokonca zanedbateľné.
Antropocén skrátka pre ľudstvo znamená také komplexné ohrozenie, akému dosiaľ nečelilo. V kolektívnej pamäti ľudstva skrátka chýba udalosť čo i len vzdialene porovnateľná s antropocénom. Znamená to zároveň, že neexistuje nijaký jasný návod – náboženský, filozofický či politický – ako takémuto ohrozeniu čeliť. Ukazuje sa, že ani takmer všetky existujúce konceptuálne rámce chápania sveta a spoločnosti nie sú dostatočné na to, aby umožnili aspoň popísať komplexnú previazanosť človeka, spoločnosti, kultúry a všetkých zložiek planetárneho systému. Nehovoriac o tých, ktoré by umožnili pochopiť, že sme biologicko-geologicko-klimatickou silou, ktorá ohrozuje predpoklady svojej vlastnej existencie, rovnako ako existencie väčšiny rastlinných a živočíšnych druhov. A z akého dôvodu? Prakticky len „vďaka“ vedľajším, teda nezamýšľaným dôsledkom našej snahy o lepší a pohodlnejší život a kvôli spoločenskému boju o moc. Ľudstvo stihlo vyvinúť také typy a vyrobiť také množstvo zbraní, že by spoľahlivo dokázali zničiť akýkoľvek život hneď na niekoľkých planétach. Je preto veľkou otázkou, či je vôbec v silách ľudskej mysle pochopiť závažnosť situácie, v ktorej, v dôsledku našej viery v pokrok, nenávratne ničíme výsledky miliárd rokov evolúcie. O tomto procese utvárania a formovania života na Zemi možno tvrdiť, že je s najväčšou pravdepodobnosťou neopakovateľný. Prinajmenšom nie na tejto planéte.
(Sveto)obrazy a (sveto)názory sú dôležité
Tam, kde zlyháva veda i filozofia, dokáže byť niekedy presvedčivejšie umenie – výtvarné, literárne alebo dramatické. Má totiž schopnosť vyjadrovať zložité ontologické koncepty či už spomenuté konceptuálne rámce chápania sveta a spoločnosti vo veršoch, príbehoch či v obrazoch, zrozumiteľných aj mimo vedeckých pracovní či siení, v ktorých sa vedú filozofické dišputy. Takto sprostredkované (sveto)obrazy a (sveto)názory sú síce často skratkovité, a preto aj príliš zjednodušujúce a skresľujúce, zároveň (a práve preto) však aj veľmi sugestívne a formujúce predvedecké chápanie sveta, spoločnosti a miesta, prípadne aj úlohy človeka v nich. Väčšina populácie si však vytvára (seba)názor práve na pozadí takto sprostredkovaných (sveto)obrazov a (sveto)názorov. V súčasnej individualizovanej spoločnosti je však (seba)názor – predstava o tom, kto som, čo je zmyslom môjho života, na čo mám právo, i to, v čo môžem dúfať – možno ešte dôležitejší než oficiálne hlásané (sveto)obrazy.
Ako sa mohlo stať, že si najbohatšia vrstva ľudstva (označujúca sama seba aj za najrozvinutejšiu) zmarila snahou o čo najrýchlejší rozvoj nielen predpoklady samotného rozvoja, ale aj predpoklady udržania jeho dosiahnutej úrovne? V snahe nájsť odpoveď už vedci z oblasti humanitných vied aj prírodovedci stojaci za konceptom antropocénu dospeli k tomu istému záveru. Podstatnou príčinou problému sú dominujúce predstavy o človeku, spoločnosti a prírode, respektíve svete. Predstavy v mnohom nielen skreslené, ale doslova odporujúce základným prírodným zákonom. Aj na nevedeckých či predvedeckých (sveto)názoroch a (sveto)obrazoch zjavne záleží.
„Tam, kde zlyháva veda i filozofia, dokáže byť niekedy presvedčivejšie umenie – výtvarné, literárne alebo dramatické.“
V časti environmentálnej filozofie ešte stále prebieha diskusia o tom, kedy prišiel v dejinách myslenia, teda formulovania predstavy o svete a človeku, zlom či odbočka, ktorá ľudstvo nasmerovala ku kolízii vývoja ľudských spoločností s možnosťami planetárneho systému. Antropocén je totiž okrem iného poznaním, že to, čo sme si v (sveto)obrazoch a (sveto)názoroch formulovali ako večné pravdy či imperatívy rozvoja ľudstva, prinajmenšom však priemyselnej civilizácie, sa, jemne povedané, nezakladalo na korektných predpokladoch. Od počiatkov environmentálneho „precitnutia“ v 60. rokoch minulého storočia sa diskutuje o tom, či je týmto zlomom vznik monoteistických náboženstiev vyčleňujúcich človeka z prírody, alebo až novoveké „zvecnenie“ či „zobjektivizovanie“ prírody v dielach Francisa Bacona a René Descartesa. V rovnakom čase sa tiež v sociálnej a politickej ekológii udomácnilo aj presvedčenie, že hlavnú príčinu devastácie životného prostredia treba hľadať v kapitalizme a jeho ideológoch. Poznanie, že rozvoj kapitalizmu je integrálne spojený s rozvojom technológií využívajúcich spaľovanie fosílnych palív, viedlo v poslednom desaťročí k formulovaniu konceptu kapitalocénu. Kapitalizmus však získal zdroje na prudký rozvoj globálnej industriálnej civilizácie prakticky len vďaka kolonializmu. A tomu udávali niekoľko storočí tón a rytmus po anglicky hovoriaci obchodníci, dobyvatelia a osadníci. To zase časť akademikov vedie k tvrdeniu, že globálnu devastáciu planetárneho systému a jej dôsledky by bolo najvhodnejšie označovať pojmom anglocén. Až nedávne transdisciplinárne výskumy však ukázali, že problém je veľmi pravdepodobne zakotvený omnoho hlbšie v čase i v kultúrnej a možno aj genetickej výbave človeka ako živočíšneho druhu. Ekonomika a spoločnosť postavená na raste výroby, spotreby a populácie – a tým aj na neustálom raste rozsahu využívania prírodných zdrojov a zároveň aj produkcie znečistenia – je pokračovaním evolučnej stratégie druhu Homo sapiens. Podstatou je získavať, vyrábať a spotrebovávať, no najmä vyrobiť viac, ako je nutné, teda hromadiť. Túto stratégiu je možné identifikovať už v praveku. Lenže pretrváva aj v moderných industriálnych spoločnostiach, ktoré majú neporovnateľne efektívnejšie technológie exploatácie prírodných zdrojov, výroby a dopravy, a v neposlednom rade aj hromadenia takto získaného bohatstva.
Produkovať viac, než je nevyhnutné, umožňovalo na jednej strane prekonávať obdobia nedostatku (v dôsledku neúspešného lovu či neúrody), na strane druhej to umožňovalo uvoľňovať v každej generácii viac ľudí z procesov získavania potravy a surovín na zdanlivo neproduktívne činnosti. Napríklad na organizáciu a integráciu spoločnosti a vytváranie myšlienkových konceptov – už viackrát zmienených (sveto)obrazov a (sveto)názorov a tiež ich umeleckých reprezentácií a interpretácií. Nadprodukcia v neposlednom rade slúžila tiež na zhromažďovanie a systematizáciu poznatkov všetkého druhu a ich odovzdávanie nasledujúcim generáciám. Teda na to, čo v súčasnosti označujeme pojmami veda a vzdelávanie. Práve schopnosť stmeľovať a koordinovať (sveto)obrazmi a (sveto)názormi čoraz väčšie populácie a možnosť pracovať s poznatkami získanými desiatkami a stovkami generácií dali človeku ako živočíšnemu druhu evolučnú výhodu, ktorá prevalcovala všetky jeho biologické a fyziologické slabosti či nedostatky. Táto stratégia bola mimoriadne úspešná – človek dokázal kolonizovať celý svet a eliminovať väčšinu hrozieb prežitia svojho druhu – od mikrobiálnych po meteorologické. Lenže žiadna stratégia nie je úspešná večne. Nie v konečnom systéme, akým je relatívne malá planéta. Obzvlášť, ak sa prostredie, v ktorom sa má aplikovať, podstatne zmení a ešte aj mnohonásobne vzrastie početnosť spoločenstiev, ktoré sa snažia stratégiu aplikovať.
Dominantné (sveto)názory a (sveto)obrazy však doposiaľ neboli schopné vziať do úvahy, že prírodné zdroje i schopnosť planetárneho (eko)systému absorbovať rozličné formy znečistenia sú konečné, a dokonca ani to, že „príroda“, resp. „svet“ sa môže radikálne zmeniť. A to aj v dôsledku nášho konania. Väčšina (sveto)názorov a (sveto)obrazov stále považuje „prírodu“ za voľne dostupný zdroj a zároveň za prakticky nemennú scénu, na ktorej sa odohráva dráma ľudských dejín. A aj tá je vnímaná veľmi redukcionisticky – ako rast populácie a jej práv, poznania a moci, či kvality a dĺžky života, a v neposlednom rade tiež ako rast efektivity technológií. Stále však platí, že niet rastu výroby, spotreby a populácie bez rastu znečistenia a exploatácie prírodných zdrojov. V dominantnom (sveto)obraze je však už spomalenie rastu považované za stagnáciu, teda za príznak úpadku spoločnosti a neschopnosti vlád či politických režimov. Rast je skrátka považovaný za normál, za nevyhnutnosť, a neraz i za právo. Pritom nič v prírode, ani samotný človek, nerastie trvalo – to môžu len rakovinové bunky. Vždy však len na úkor hostiteľa.
Napriek tomu je rast základným imperatívom prakticky všetkých existujúcich spoločenských inštitúcií. A to bez ohľadu na to, k akej ideológii sa hlási práve vládnuci režim. Rast je normou a cieľom, ktorému treba obetovať všetko, dokonca aj v štátoch, ktoré o sebe tvrdia, že sa neviažu na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Viera v rast je však do určitej miery nevyhnutná. Socio-politickú stabilitu súčasných industrializovaných spoločností s ich priepastnými a stále sa prehlbujúcimi sociálnymi rozdielmi sa totiž do veľkej miery darí udržiavať iba rastom. Alebo aspoň jeho prísľubom. Erazim Kohák tento prístup označil ako stratégiu odkladanej nádeje. Prísľub, že bude lepšie, umožňuje znášať zjavné sociálne nerovnosti a nespravodlivosti, tolerovať ponižovanie i vykorisťovanie. Lenže koncept antropocénu je aj vyjadrením poznania, že rast výroby a spotreby, populácie i jej spotrebných očakávaní, narazil na možnosti planetárneho systému. Rímsky klub pritom varoval pred prekročením limitov rastu ešte začiatkom 70. rokov minulého storočia. Namiesto spomaľovania sa však rast odvtedy znásobil. A to na celom svete.
„Koncept udržateľného rozvoja je len zjemnená a na zeleno premaľovaná ideológia rastu. Rozvoj je len iné slovo pre rast. A na ten už nemáme čas, zdroje ani priestor.“
Premrhali sme tak niekoľko desaťročí, ktoré bolo možné využiť na transformáciu civilizácie, alebo aspoň na zmenu trajektórie jej vývoja smerom k skutočnej udržateľnosti. To by však bolo potrebné usilovať sa o udržateľnosť podmienok života, nie o udržateľnosť rozvoja. James Lovelock konštatoval, že koncept udržateľného rozvoja je len zjemnená a na zeleno premaľovaná ideológia rastu. Rozvoj je len iné slovo pre rast. A na ten už nemáme čas, zdroje ani priestor. Koncept udržateľného rozvoja je teda len ďalšou verziou (sveto)názoru, ktorý ignoruje konečnosť planetárnych zdrojov, a tým aj limity možného rozvoja. V našich reáliách ešte znásobenou absurdným prekladom pojmu „sustainable development“ slovným spojením „trvalo udržateľný rozvoj“, ktoré odporuje základným prírodným zákonom. Práve antropocén ukazuje, že trvalé nie je nič, aj keď sa to človeku s jeho relatívne krátkym trvaním života môže javiť inak.
Antropocén sa tak ukazuje aj ako nový konceptuálny rámec chápania sveta a spoločnosti, teda planetárneho systému zahŕňajúceho okrem kľúčových subsystémov planéty aj človeka a všetky jeho výtvory. Prinajmenšom je neprehliadnuteľnou kritikou nedostatočnosti či neaktuálnosti (sveto)názorov i (sveto)obrazov, ktoré si ľudstvo po veky vytváralo v blaženej nevedomosti o svojej závislosti od všetkého, čo si človek osoboval vlastniť či ovládať a čomu mal ambíciu panovať. Tvrdenie, že akákoľvek ľudská činnosť, zdanlivo banálna a nestojaca za zmienku ani v tých najrozsiahlejších románoch, má svoje environmentálne predpoklady, je pre mnohých šokujúce. A ešte ťažšie je pre mnohých prijať, že z toho vyplývajú aj isté dôsledky. Dôsledky, ktoré sa navyše môžu prejaviť až po desiatkach či stovkách rokov. To úplne mení aj chápanie zodpovednosti – morálnej, právnej i politickej.
Ako z toho von?
Návrhov, ako sa vyhnúť kolapsu civilizácie, je veľké množstvo. S každou ďalšou správou IPCC je však jasnejšie, že zmeny prebiehajú omnoho rýchlejšie, než predpokladali aj tie najpesimistickejšie scenáre len pred pár rokmi. Dynamika a rozsah rozbehnutých zmien ukazujú, že už prakticky nie je možné ich zvrátiť. Ostáva už len pokúsiť sa o prispôsobenie alebo zmiernenie vplyvov na technosféru a ľudskú populáciu. Aby boli úspešné aspoň tie, je potrebné nahradiť imperatív rastu imperatívom prežitia.
V dominantnom (sveto)obraze by musela byť norma rastu nahradená nulovým, alebo dokonca záporným rastom. Nulový alebo záporný rast by však znamenal zastavenie výroby všetkého, čo nie je nevyhnutne nutné na prežitie, a to by viedlo k masívnej nezamestnanosti. Pravdaže, odhliadnuc od nespokojnosti más, ktoré svoju sebahodnotu spájajú s možnosťou nakupovať a cestovať. Odvráteniu sociálneho, a tým aj politického kolapsu by v takejto situácii mohol napomôcť všeobecný nepodmienený základný príjem. Zdroje na jeho zavedenie by sa dali poľahky nájsť, ak by sa podarilo presadiť zdanenie korporácií a predovšetkým, ak by sa prestalo zbrojiť. Zbrojenie je totiž nielen čiernou dierou, v ktorej miznú obrovské finančné, ľudské a prírodné zdroje, ale je aj významným zdrojom mnohých foriem znečistenia, vrátane nezanedbateľnej časti antropogénnych emisií skleníkových plynov. Zbrane zanechávajú obrovskú ekologickú stopu ešte skôr, ako sú použité na ničenie ľudských životov, infraštruktúry i prírody.
Veľkým zdrojom znečistenia i skleníkových plynov je aj doprava tovarov a služieb na veľké vzdialenosti. To je možné obmedziť glokalizáciou, teda návratom k lokálnej ekonomike využívajúcej globálne poznatky. Umožnilo by to podstatne skrátiť zásobovacie reťazce a znížiť tým energetickú náročnosť, teda aj uhlíkovú stopu a čerpanie zdrojov. Z toho však plynie potreba rozlíšiť nevyhnutnú spotrebu (voda, potrava, oblečenie, energia, lieky a zdravotnícky materiál a prístroje) a nadspotrebu (luxusnú spotrebu). Tú druhú buď úplne obmedziť, alebo zdaňovať podstatne vyššími sadzbami, než spotrebu nevyhnutnú. Už len zdanenie uhlíkovej stopy dopravy by významne obmedzilo často nezmyselné prevážanie tovaru, ktorý možno vyrobiť alebo dopestovať v susednom meste alebo krajine, z kontinentu na kontinent.
Napriek tomu, že uvedené návrhy zatiaľ znejú ako absurdné výstrelky dystopického žánru, nie sú tým najhorším, o čom treba v súvislosti s klimatickým režimom antropocénu premýšľať. Predpovedné modely naznačujú, že súčasné subtropické a tropické oblasti budú o niekoľko desaťročí neobývateľné a značná časť súčasného mierneho pásma bude mať charakter suchých saván či dokonca polopúští. V tom prípade treba uvažovať, čo s tými dvoma až troma miliardami ľudí, ktorí v týchto oblastiach v súčasnosti žijú. Podľa Lovelocka je načase prestať fantazírovať o udržateľnom rozvoji a začať vážne plánovať udržateľný ústup. Myslí tým ústup do miest, ktoré budú vybudované v klimatických oázach, teda na miestach, ktoré zostanú obývateľné aj po výraznom vzostupe priemernej teploty, a tým aj hladiny oceánu. Najväčšia pravdepodobnosť výskytu takýchto lokalít je na ostrovoch a v oblastiach, ktoré v súčasnosti majú subarktickú a arktickú klímu. Zvýšený záujem veľmocí o posilnenie mocenských pozícií v týchto oblastiach prinajmenšom naznačuje, že si uvedomujú ich budúcu dôležitosť. Ak sú klimatické modely správne, uskutoční sa sťahovanie národov, neporovnateľné s ničím zo známej histórie. Alebo aj nie. Potom však ľudstvo čaká situácia, ktorú už v 70. rokoch minulého storočia naznačil filozof Hans Jonas, keď varoval, že je nemožné predstaviť si, v akom masovom meradle budú smrť a vraždy sprevádzať situáciu „zachráň sa, kto môžeš“. Z takejto perspektívy vyzerajú koncepty udržateľného rozvoja či štátnej suverenity a územnej celistvosti, ale aj ľudských a občianskych práv ako archaizmy, ktoré sa v realite antropocénu nebudú mať veľmi o čo oprieť.
Takýto náčrt budúcnosti sa pohybuje ďaleko za súčasným konceptuálnym rámcom chápania sveta a spoločnosti, teda za mysliteľnými (sveto)názormi a (sveto)obrazmi. Rovnako ako to, že načrtnuté zmeny nie je možné aplikovať v súčasnom ekonomicko-politickom systéme. To je aj jedným z dôvodov, prečo je antropocén možné chápať aj ako politický problém (ako na to poukazuje filozof Václav Bělohradský). Lovelock zasa konštatuje, že okrem vyriešenia technických problémov – kam a ako presídliť značnú časť ľudskej populácie, ako pre ňu zabezpečiť dostatok vody, potravy a energie – bude potrebné sformulovať aj pravidlá pre klimatické oázy. Naznačuje pritom, že vzhľadom na okolnosti prakticky trvalého núdzového stavu a nedostatok všetkého, čo dnes považujeme za samozrejmosť, budú len málo podobné tým, ktoré sme za prijateľné považovali v časoch dostatku zdrojov a prívetivého klimatického režimu. V ideálnom prípade sa industriálna civilizácia transformuje na ekologickú civilizáciu s politickým systémom environmentálnej demokracie. Tú sociálny teoretik Roy Morrison ešte v 90. rokoch minulého storočia považoval za alternatívu systémov industriálnej demokracie, ktoré nadraďujú záujmy priemyslu a korporácií záujmom občanov i všetkého živého. O dve desaťročia neskôr politológ Mark Beeson označil reakciu niektorých krajín na rozbiehajúce sa klimatické zmeny ako environmentálny autoritarizmus. Zatiaľ sa zdá, že práve po tom siahajú vlády krajín, v ktorých klimatické zmeny už znemožňujú snívať o udržateľnosti súčasného spôsobu života, nieto ešte o ďalšom rozvoji.
Čo sa môže pokaziť alebo riziká klimatického režimu antropocénu
Už samotný antropocén znamená, že sa pokazilo všetko, čo sa mohlo. Prívetivý klimatický režim, ktorý druhu Homo sapiens umožnil žiť a rozvíjať svoje schopnosti, znalosti a predstavy takmer kdekoľvek od rovníka po polárne oblasti, je, zdá sa, nenávratne preč. Aj v ideálnom prípade je preč prinajmenšom na niekoľko storočí. A aj to, len ak nájdeme model globálnej spolupráce a všetky intelektuálne a materiálne zdroje vrhneme do hľadania spôsobov prežitia v novom klimatickom režime plnom nestability a extrémnych klimatických javov. A tiež ak budeme ochotní opustiť technológie spaľovania fosílnych palív a na ne naviazané ekonomické, sociálne a politické štruktúry a inštitúcie. Iba tak bude mať ľudstvo aspoň teoretickú šancu, že spomalí prebiehajúce zmeny, a iba tak získa čas na prispôsobenie ľudí aj infraštruktúry novým environmentálnym reáliám. Keby sa totiž otepľovanie aj podarilo spomaliť, je málo pravdepodobné, že sa zastaví na dvoch stupňoch, čo považuje za prípustnú mieru zvýšenia priemernej globálnej teploty Parížska klimatická dohoda z roku 2015.
Už správa CIA o globálnom otepľovaní zo 70. rokov minulého storočia naznačila, že ide o bezpečnostnú hrozbu. USA a ani ďalšie veľmoci však na túto a mnoho ďalších správ s podobným obsahom nereagovali snahou o transformáciu k environmentálnej a sociálnej udržateľnosti. Realitou boli skôr snahy o udržanie ekonomicko-politického modelu, ktorý je príčinou planetárnej devastácie. Ďalšie daňové úľavy a dotácie pre korporácie ťažiace a spracovávajúce fosílne palivá, subvencie pre agropriemysel ničiaci pôdu a kontaminujúci vodu agrochémiou, rovnako ako pre automobilový priemysel a leteckú dopravu. Dnes je už celkom jasné, že spôsob, akým tieto priemyselné odvetvia generujú svoje zisky, ohrozuje prežitie ľudstva. Ropné korporácie čelia žalobám, že celé desaťročia tajili výsledky svojho vlastného klimatického výskumu a ešte aj financovali tzv. alternatívny výskum, ktorý mal spochybňovať poznatky klimatológie a vied o Zemi. No veľmoci opäť reagujú zdanlivo absurdným spôsobom – snahou o použitie starého receptu aj v novom klimatickom režime: militarizmom. Celosvetovo možno pozorovať nárast výdavkov na zbrojenie. Zhoršovanie medzinárodných vzťahov a čoraz agresívnejšia rétorika naznačujú veľkú pravdepodobnosť silového riešenia súčasných svetových problémov. A to vo vnútri štátov, ako aj mimo nich, resp. na ich hraniciach, kde sú proti neozbrojeným utečencom čoraz častejšie nasadzované okrem pohraničnej stráže aj jednotky regulárnej armády. Nemožno vylúčiť ani rozsiahly konflikt medzi veľmocami, ktorý by bezpochyby bol nielen humanitárnou, ale aj environmentálnou katastrofou, a to i v prípade, že by v ňom neboli použité jadrové zbrane.
„Možno sa časom nájdu také príbehy, ktoré dokážu rozbíjať ilúziu o možnosti nekonečného rastu na konečnej planéte a rozširovať povedomie o konečnosti sveta a zdrojov, ktoré v ňom človek môže získať a použiť.“
Vzťahy medzi štátmi tak smerujú skôr k renacionalizácii, teda vyviazaniu sa z medzinárodných organizácií a záväzkov, pred čím ešte pred vypuknutím migračnej krízy v roku 2015 varoval sociológ Ulrich Beck. Pandemická kríza potom v roku 2020 ukázala, že Beckom odporúčaná kozmopolitizácia zostáva len snom či teoretickým konceptom. V reálnej politike sa v čase kríz, ktoré si vyžadujú intenzívnejšiu spoluprácu, uzatvárajú štáty do seba, snažia sa čeliť hrozbám vlastnými prostriedkami. Neraz aj na úkor iných krajín, zväčša tých menších a slabších. Ak budú štáty takto postupovať aj potom, ako klimatické zmeny vyženú z domovov stovky miliónov ľudí, ľudstvo nečaká nič dobrého.
Ak sa tieto trendy neobrátia, je veľmi pravdepodobné, že ich výsledkom bude nárast konfliktov a tiež oklieštenie nielen sociálnych, ale aj občianskych a ľudských práv, a to v ešte väčšom meradle, než sa to deje v súčasnosti. Vo vzťahu k obyvateľom chudobných krajín globálneho Juhu, ktorí sú klimatickými zmenami už teraz postihovaní najviac (napriek tomu, že sa ich predkovia na emisiách skleníkových plynov z fosílnych palív prakticky nepodieľali) sa bude čoraz otvorenejšie uplatňovať klimatický apartheid. Situáciu, v ktorej si bohatí zaplatia únik pred vplyvom klimatických zmien a ostatných nechajú napospas ich osudu, tak nazval už v roku 2019 vysoký komisár Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov Philip Alston. Z toho, ako sa migračné politiky väčšiny krajín globálneho Severu stavajú ku klimatickým či environmentálnym utečencom, je zjavné, že Alston len pomenoval už aplikované politiky. Je však málo pravdepodobné, že by hoci aj niekoľko metrov vysoké betónové ploty strážené armádou boli schopné zastaviť stámilióny ľudí utekajúcich pred istou smrťou v rodnej krajine, ktorú klimatické zmeny premenili na neobývateľnú púšť alebo ju pohltili vlny oceánu.
Príbehy bez happyendu?
Schopnosť rozprávať príbehy možno považovať za jeden z charakteristických znakov človeka. V tomto kontexte potom možno kultúru chápať ako súbor príbehov odovzdávaných (a vždy nanovo rozprávaných, zobrazovaných, hraných, ale tiež recipovaných, interpretovaných a prežívaných) v rámci komunity (tlupy, klanu, kmeňa, etnika, obce, národa i civilizácie). A komunity si cez súbory príbehov vytvárajú, utužujú a udržujú identitu a kontinuitu v čase (a zväčša aj v priestore, aj keď nie nevyhnutne). Väčšina príbehov, ktoré tvoria súčasnú kultúru, však pochádza z minulého sveta, teda z klimatického režimu holocénu, ktorý už neexistuje.
Vo viacerých krajinách, zväčša na západ od Slovenska, sa už síce hovorí o antroposcéne, organizujú sa výstavy, koncerty či divadelné predstavenia, ktoré sa snažia antropocén uchopiť alebo aspoň predstaviť umeleckými výrazovými prostriedkami, ale otázka, aké príbehy rozprávať či interpretovať v novom svete antropocénu, je stále otvorená. Stačí prerozprávať tradičné príhody o potope sveta, desaťročia trvajúcom blúdení po púšti pri hľadaní miesta, kde sa dá usadiť, či o apokalypse v novom kontexte? Mnohé z týchto príbehov sa navyše končia happyendom, a ten sa pri dejoch, ktoré začína písať antropocén, nezdá byť pravdepodobný. Tiež sa ponúka otázka, či budú staré príbehy v nových časoch mobilizovať, zjednocovať či aspoň napĺňať nádejou. Možno vôbec ešte niečo také od nich, respektíve od umenia očakávať? Najmä, ak žáner katastrofických filmov a dystopickej literatúry už desaťročia plní skôr úlohu prinášať zisk, než nanovo prerozprávať svet, nieto ešte vzdelávať či dokonca varovať. Príslušníci generácie odchovanej na takýchto produktoch komercionalizovaného kultúrneho priemyslu budú mať možno problém rozlíšiť, čo je filmová fikcia a čo spravodajstvo z práve prebiehajúceho klimatického kolapsu.
Možno sa časom nájdu také príbehy, ktoré dokážu rozbíjať ilúziu o možnosti nekonečného rastu na konečnej planéte a rozširovať povedomie o konečnosti sveta a zdrojov, ktoré v ňom človek môže získať a použiť. A potom tiež príbehy ukazujúce nutnosť vtesnať do konečného sveta predstavy o dobre usporiadanej spoločnosti i predstavy jednotlivcov o dobrom, či aspoň zmysluplnom živote. Ako totiž pripomína filozof Bruno Latour, nemáme planétu, ktorá by uniesla všetky rozvojové plány a nádeje. Preto sa treba vrátiť späť na Zem a prispôsobiť sa jej možnostiam.
