Ako si vyberieš, keď si nemôžeš vyberať?

Po spoločnom vstupe do hľadiska zisťujeme, že sa scéna skladá z napnutej plachty, ktorá je do stúpajúceho uhla natiahnutá cez celé javisko. V určitých bodoch je plachta podopretá, a tak ostro vystupuje do priestoru, narúšajúc inak plošnú inštaláciu. Na plachtu svieti projekcia s vizuálom plným jedla, ktorý bol použitý aj na propagačných materiáloch k dielu. V páse k nám pomaly prichádzajú inštrukcie: „Sledovanie v cudzom jazyku nie je možné…“ Priestorom sa rozlieha minimalistická elektronická hudba, ktorá pripomína digitálnu zvonkohru.

Performancia All You Can Eat začína pomalým otáčaním sa Evy Vozárovej, ktorej hlava bola dovtedy nečinne prestrčená cez dieru v plachte. Jej tvár začína osvetľovať svietidlo na anténe, ktoré má pripnuté na hlave a oblúkom mieri na jej čelo. Projekcia sa mení na blok modrej farby a vyzerá ako standby mód bežných dataprojektorov. Inštalácii sa tu darí navodiť vizualitu podobnú vyprázdnenej virtuálnej realite alebo rozhraniu modelovacích programov (napríklad Blender). Diváci sa vlastne dívajú na vznášajúcu sa hlavu, avatara uprostred nekonečného digitálneho prázdna. V týchto momentoch sa už hudba transformuje do atmosférických melodických vrstiev syntetizátorov a performerka vstupuje do diania prostredníctvom playbacku – jej hlas je prednahraný a ona rozprávanie iba predvádza.

Otvorenie témy sa začína filozofickým exkurzom, Vozárová vymenúva alternatívne interpretácie vzniku sveta. Bolo na začiatku vajce, informácia, či chaos? Jej prejav je sterilný, pripomína AI virtuálne asistentky, ktoré poslušne a bez emócií odpovedajú na naše otázky o svete. Ich názor nie je podstatný, informujú iba o tom, čo vedia, čo vo virtualite existuje. Téma sa postupom času mení, performerka pokračuje vymenúvaním čísiel v nešpecifikovanom, zrejme náhodnom poradí. Zároveň s tým na projekcii pribúdajú fotografie, ktoré zachytávajú časti tváre jej a Királyho. Tie sa postupne prekrývajú, vrstvia a stupňujú obrazovú kakofóniu. V tomto momente je už zrejmé, že témou, ktorou sa umelecké duo v diele zaoberá, je rozhodnutie a slobodná vôľa. Sled fotografií a čísiel diváka zahlcuje možnosťami, metaforicky tento princíp odkazuje na to, ako pohľadmi neustále množíme naše videnie sveta. Pracuje s tým aj ďalšia časť, v ktorej performer na videu opakuje slovo „Ja“, no vždy iným spôsobom.

Dielo odkazuje na otázky spojené s možnosťami realizácie našej osoby a fragmentarizácie, ku ktorej v každodenných interakciách dochádza. „Celok je viac ako súčet jeho častí,“ zaznieva už v úvodom monológu. Výrok je tu stvárnený až ako existenčný problém týkajúci sa našej identity. Nasledujúca časť tému rozvíja a dopĺňa o ďalší aspekt: našu tendenciu pripodobňovať sa strojom. Performerka plynule prechádza do spevu piesne, ktorej témou je už spomenutý životný problém, no z pohľadu digitálnej kultúry. V texte obdivuje svet, no prahne po lepšom CPU, čo by jej umožnilo jednoduchšie spracovanie množstvá informácií, ktoré prichádzajú.

Scéna sa razantne končí prvým „reklamným breakom“, v ktorom performerka za salvy nekvalitných stock fotografií ponúka rôzne produkty za absurdné ceny. Možnosti, medzi ktorými sa rozhodujeme, sa totiž s nástupom internetu začali ešte násobiť. Teoretik digitálnych médií Alfie Bown v knihe Playstation: Svet snov tvrdí, že virtualita produkuje naše túžby, pretože nám zámerne podsúva príťažlivé veci, na ktoré by sme si možno inak ani nespomenuli. Produkty sa zároveň na internete ťažko posudzujú a my musíme dôverovať certifikátom a recenziám, bez možnosti náš nákup pred objednaním skutočne vidieť či chytiť. Pritom je nám už preukázateľne prezentované aj tak iba to, čo chce samotný internet. Scéna je odkazom na kultúru konzumu, kvantifikácie či komoditného fetišu, ktoré v postdigitálnom svete prekvitajú. Reklamný break sa končí tvrdou kritikou – najvýhodnejšou ponúkanou položkou sú psychofarmaká.

Performancia pokračuje pomerne dlhou scénou, v ktorej sa z pravej na ľavú stranu po projekcii presúvajú obrovské kamióny a iné rôznorodé objekty (vesmírna loď, ananás, strom či kus mäsa). Performerka sleduje prichádzajúce predmety a situácia je opäť lemovaná hudbou, ktorá azda v každom momente drží atmosféru diela pohromade. Scéna (možno až príliš štedro) ponúka priestor na reflexiu toho, čo sa v diele doteraz udialo.

Kvantifikácia rozhodnutí a kritický pohľad na konzum sú reflektované počas ďalšieho „reklamného breaku“, ktorý sa končí výberom kosačky. Tento proces je zobrazený chaotickým vrstvením množstva obrazov v spomínanej stock image estetike, ktoré počítačovou logikou súvisia s kosačkou (na premietacej ploche sa zjaví aj fúkač na lístie alebo motokára). Vizuálne podnety sa neustále množia, prelínajú, útočia – je toto to, čo sa deje v našej hlave počas scrollovania? Performerka je počas tejto záplavy informácií vo svojom avatarskom móde, sleduje divákov a občas sa usmeje, no pôsobí ako odtrhnutá od zmätku, ktorý sa v sále odohráva. Dynamické vyvrcholenie diela je zahlcujúce, no nie rušivo, hudobná zložka podnety uzemňuje a estetizuje. Vážnosť situácie, ktorú sa dielo snaží opísať, sa však stráca kdesi na polceste a neprekračuje plošné video zobrazenie. To, či scéna zasiahne a znepokojí, je v rukách diváka, no musí ich skutočne natiahnuť.

Predposledná scéna sa koncentruje na výpoveď o našom spolunažívaní so strojmi. Človek im prenechal 10 % zo svojich každodenných rozhodnutí. Literárna vedkyňa Nancy Katherine Hayles napríklad hovorí, že už dávno sme kyborgmi, pretože sa naša kognícia spája s prístrojmi – už len tým, že ich používame ako navigáciu či kalkulačku. Dielo však v tomto momente odkazuje skôr na stratu časti slobodnej vôle, na to, ako stroje prebraté rozhodnutia tvarujú a ako sa postupne človek uprostred mora možností vytráca. Koniec vytvára slučku, performerka sa otáča chrbtom k divákom a spúšťa sa úvodná projekcia s vizuálom diela. Text oznamuje, že toto je záver predstavenia.

Vo výsledku All You Can Eat pôsobí ako chladná filozofická rešerš načrtnutých tém, pričom informácie transformuje do vizuálneho, hudobného a performatívneho jazyka (v tomto poradí). Z mojej perspektívy sa však dielu nedarí témy posúvať do nových súvislostí a odborná ukotvenosť ich izoluje v neutrálnom premýšľaní bez potenciálneho presahu k divákovi. Ani hudobná zložka či humornejšie momenty priestor medzi inštaláciou a hľadiskom nevyplnili. Z performancie som odchádzal s pocitom, akoby sa nič nezmenilo. Slučka bola uzavretá. Možno je problémom diela, ktorého témou je opis situácie a jej kritika, že bez imaginácie riešenia alebo akéhosi metaforického naratívu je iba esejou, ktorá nás frustruje. Zážitky, ktoré tu Vozárová a Király spolu so zvyškom tvorivého tímu (dramaturgia Petra Fornayová a spolupráca na scéne a svetelnom dizajne Ján Ptačin) ponúkajú, sú tak iba ďalšími z radu podnetov, ktorými sa musíme denne prehrýzť, nijako zvlášť do popredia nevystupujú. Paradoxne sa tak dielo sčasti stalo tým, čo kritizuje.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová