Ivan Buraj, Matěj Nytra: Vo svete pragmatizmu by mali vznikať utopické trhliny

Sociologický výskum venovaný klimatickej zmene v Česku udáva, že až 82 % občanov tento problém vníma. Napriek suchám a tornádam však má väčšina pocit, že sa ich následky klimatickej zmeny ešte nedotýkajú.
Matěj Nytra: Je to možné, a tomu průzkumu důvěřuji. Ale na druhou stranu je možná klíčovější otázka, nakolik má člověk vůbec příležitost se tématem do hloubky zabývat. Aktuálně tady máme třeba energetickou krizi, tedy zvyšování cen za elektřinu. Většina lidí potřebuje spíš dohlédnout na svou nejbližší budoucnost a udržet se finančně bez rizik. Nemají ani moc šanci si domyslet, z čeho dnešní problémy pramení… Tohle nevnímání příčin a souvislostí – lépe řečeno to, že ve stálém přetlaku vjemů, událostí a informačního balastu to takřka není možné – chápu jako největší potíž. V klidové situaci by se možná Češi vůči environmentální krizi i více angažovali a měli by chuť podílet se na řešení, ale tento klid je nereálná utopie.

Kedy ste vy sami pochopili, že problémy ľudského správania k prírode treba preniesť z roviny individuálneho angažovania sa aj na javisko?
M. N.: Asi se dá říct, že to přišlo souběžně s naší vlastní angažovaností. Rok 2019 pro mě byl v tomto zlomový (účastnil jsem se přímých akcí na českém klimakempu i v Německu), ale už rok předtím připlula ona mediálně šokující zpráva Mezivládního panelu pro změnu klimatu (IPCC). Ovlivnilo nás to silně při inscenování Gorkého Maloměšťáků a ve fokusu dalších sezón. Každopádně, první otevřeně „ekodramaturgický“ počin jsme v HaDivadle připravovali už na konci roku 2017 — jen jsme tento pojem tehdy ještě nereflektovali. Surrealistická esej K antropocénu v režii Vojtěcha Bárty byla projektem otevírajícím diskuzi o environmentálním problému společně s diváky. Součástí byly besedy s hosty do pozdního večera.

Myslíte si, že je nejaký špeciálny dôvod, prečo by mali tému reflektovať práve javiská zriaďovaných divadiel?
M. N.: Speciální důvod k tomu není, ani jediná nutnost. Pro mě ale dnes každý dramaturgický plán a každá myšlenka o díle vzniká v rámu environmentálního rozkladu. Klimatická krize je společným a společenským tématem a její reflexe je na každém jevišti žádoucí. To platí i z hlediska toho, co je přeci klíčové v dnešní mezinárodní i lokální politice. I město, ve kterém působíme, se oficiálně zavázalo plnit uhlíkově neutralizační plány, i když jsou podle expertů málo ambiciózní. Souvisí s tím ale nutnost propagace tématu mezi obyvateli. Každopádně je potřeba jít dál — za hranice pojmu klimatické změny — a popsat, modelovat nebo otevírat tyto otázky: jaké jsou limity globalizace, jak redukovat dopad tržního růstu na prostředí, jak jít proti němu a zpomalit, jak zastavit nadvýrobu? Jde o to hledat alternativní verze toho, jak ekosystém udržet v míře, že některé skupiny lidí a dalších existencí nebudou oběťmi jiných skupin, a je to hledání velmi závažné a ne jen epizodní.

Klimatická kríza predstavuje komplexný globálny problém. Má jasné premenné, ale názory na východiská sa líšia. Ako je vôbec možné, z vášho pohľadu a z perspektívy vašej inštitúcie, reflektovať niečo také komplexné, ako je klimatická zmena alebo ešte komplexnejšie – antropocén? 
Ivan Buraj: Divadlo je veľmi antropocentrické médium. Mohlo by sa zdať, že pre tlmočenie klimatickej krízy je zo všetkých umení najmenej vyhovujúce. V jeho strede stojí človek a v našich hlavách je celý problém spojený hlavne s prírodou. Tu sa ale musím pozastaviť, položiť si otázku, či aj človek nie je prírodou, či je delenie na ľudské a prírodné vôbec namieste. A tiež, či nám toto delenie v komplexnom chápaní klimatickej krízy pomáha, alebo škodí. Osobne som presvedčený o druhej možnosti. Domnievam sa, že súčasné nastavenie našej spoločnosti, v ktorej sú všetky záujmy podriadené záujmom ekonomického pragmatizmu, z ktorého profituje iba hŕstka populácie, vyťažuje nielen prírodu, ale aj väčšinu ľudských tiel. Má to vplyv na naše fyzické a psychické zdravie či medziľudské vzťahy. Spoločenské ekosystémy, ako je demokracia, sa rúcajú rovnako ako ekosystémy úzko chápanej prírody. Aj my sme unavení, vyťažení, horíme. Ak ľudské je prírodou – a práve tou prírodou, ktorej rozumieme asi najviac, a na ktorej môžeme neudržateľnosť súčasného nastavenia demonštrovať –, tak aj divadlo má unikátnu schopnosť o tom vypovedať.

M. N.: Jako příklad zachycení komplexnosti bych použil inscenaci Naši — Studie rozhovoru o klimatické krizi. Použili jsme v ní metody synekdochy. To znamená, že každá z postav představuje výsek a současně model reality a zastupuje komplex více názorů. Samotný princip výtažku z oceánu celé krize se pak projevuje i v záměru inscenací Zeď nebo Po celou dobu představení probíhá představení, které nyní na podzim v HaDivadle vytvořil tvůrčí tým Kamily Polívkové a Jiřího Austerlitze.

I. B.: V otázke si použil dôležité slovo „inštitúcia“. Pamätám si, ako sme sa chodili pozerať na známe berlínske scény a zažívali tam svoje estetické iniciácie k obzorom svetového divadla. Obdivovali sme veľkolepé scénografie, posielali si odkazy na fotky a trailery a hovorili sme: „Aha, ako to divadlo vyzerá!“ Domnievam sa však, že čas efektných scénografií a monumentálnych režijných gest končí. Prichádza obdobie úprimného kladenia otázok týkajúcich sa zodpovednosti a tiež revízie spoločenskej úlohy kultúrnej inštitúcie. Verím, že viac ako veci vyzerajú, začne byť podstatné, za akých podmienok vznikajú a aký majú zmysel. Vytvárať kvalitné a originálne pohľady na súčasnosť, na komplexné problémy – medzi ktoré patrí aj klimatická kríza, a zároveň chrliť jednu inscenáciu za druhou, je nemožné. Musíme začať hovoriť o našej únave, o tlaku na produkciu, ktorý často zabraňuje kontaktu s podstatou našej činnosti, a klásť ju do vzťahu s únavou planéty. Verím, že divadlo bude čím ďalej, tým cennejšie pre svoju materialitu a existenciu v sociálnej interakcii. Scénografické efekty nahradí dôraz na komunitnosť a snaha vytvoriť fórum, v ktorom sa stretnú ľudia, ktorí by sa inak nestretli.

Akú úlohu pri riešení klimatickej krízy môže zohrať divadlo v Česku? Má byť skôr edukátorom, mediátorom, výskumníkom, politickou tribúnou alebo všetkým naraz? 
M. N.: Jedna z funkcí je určitě „vlivová“. Jak zpříma zpracovat určitý fakt, postoj nebo událost a tím propagovat problém, posunout štafetu této medializace dál. Nejde ale o to, že by všichni diváci HaDivadla měli citovat formulace z manifestu naší „nerůstové“ sezony. Komunikace a vzájemné ovlivňování mezi diváky a divadlem se děje i v méně explicitních rovinách. Jako divadlo jsme v tomto smyslu mediátory i tribunou dohromady. A bereme jako vzácnou nabídku možnost spolupracovat na projektech typu Dům kultury a únavy (projekt, který jsme pořádali jako začátek každoroční družby s platformou Terén) nebo sériích diskuzí a přednášek přímo s experty různých mimo-estetických oborů. Součástí je přirozený a prohlubující se kontakt s univerzitním a studentským prostředím, k čemu třeba vede součinnost s naším týmem lektorů.

I. B.: Myslím, že už sme trochu vyrástli z ilúzie „konca dejín“ a porevolučného apolitického konceptu divadla pre efekt a zábavu. Veľa nádeje vkladám do najmladšej generácie tvorcov, ktorí sa veľmi prirodzene zaujímajú o stav sveta. Ja scénu chápem ako simuláciu verejného priestoru, ako agoru. Veď divadlo je už od svojich počiatkov spojené s polis a s aktívnym prístupom k občianstvu a etike. Aj inscenácie, ktoré politiku vôbec neriešia, sú vlastne politické, pretože tým neriešením symbolicky podporujú status quo. Rovnako vzdialený mi je aj koncept divadla propagandy, jemnejšie povedané – divadla, ktoré inscenuje nejakú tézu. Ani klimatickú krízu nie je možné reflektovať zjednodušujúcimi tézami. Generuje mnoho citlivých otázok a my sa nemôžeme hrať na to, že máme návod na jej riešenie. Ja preferujem také umenie, ktoré ma znepokojuje. Dobre to vystihuje české slovo „rozjitřování“. Verím, že jednou z najpolitickejších otázok dneška je práve vnímanie každého jedinca. Vnímanie nám otvára cestu k väčšej citlivosti voči druhému alebo k empatii, k tomu pozerať sa na ľudí a svet mimo rôznych táborov a nálepiek. A to potom ďalej vedie ku skutočnej komunikácii, ktorá je základom našej schopnosti riešiť nielen klimatickú krízu, ale aj vážne sociálne problémy dneška, ktoré sa v najbližších rokoch budú, bohužiaľ, s najväčšou pravdepodobnosťou prehlbovať.

Čo to znamená pre divadlo?
I. B.: Otvorená komunikácia znamená nebáť sa desivého, ambivalentného, no ani nudného. Základom divadla je dialóg – a ten aj v bežnom živote prináša konfrontáciu s niečím nepríjemným alebo cudzím, môže predstavovať hrozbu čohosi, čo naruší našu konformitu. Ale súčasná konzumná, užívateľská, dalo by sa povedať aj „monologizovaná“, spoločnosť robí zo všetkého, čo je užívateľsky nepohodlné, tabu. Predkladá nám rôzne rozkoše a pozlátky, aby tým zakryla vlastné zlyhania, rozpory a cynickú realitu neskorého kapitalizmu. Je nám nanucovaný smart svet, ale čím viac smart sme, tým sme hlúpejší a odmietame rozporuplnosť a komplikovanosť súčasnosti. Je to paradoxné – to, čo sa nám predkladá ako ľahké, nám nakoniec často ubližuje, a to, čo je na prvý pohľad komplikované – napríklad súčasné umenie – môže byť zas veľmi očisťujúce. Námaha vedie k radosti. Našou úlohou je tento paradox pretlmočiť širšej verejnosti a obhájiť komplikovanosť ako možnosť, ako byť v kontakte so svetom a nie iba so svojimi túžbami a predstavami.

Angažované divadlo má v bývalom východnom bloku pošramotenú povesť. Hlásanie „pravdy“ na javisku sa spája so šírením totalitnej ideológie minulého režimu. Aj kritici často pozerajú na zelenú angažovanosť cez prsty. Vnímate to ako problém?
I. B.: Musím sa priznať, že predstava sveta, v ktorom je dielo bez explicitnej politickej angažovanosti označované ako spiatočnícke, ma desí. Ako som naznačil, naozaj verím, že je veľký rozdiel medzi angažovaným a didaktických divadlom. Umenie pracuje s hravosťou a každá hra potrebuje napätie, neistotu výsledku, kvôli ktorej sa hrá. A hráčom nemá byť iba tvorca, ale aj publikum. Až vo vedomí diváka a nie v diele samotnom sa objavia odpovede. Preto ma zaujímajú otázky súvisiace s politikou vedomia. Napríklad taká politika vnímania času: Ako pomalosť vplýva na naše vnemy v rýchlom svete? Ako sa v diele s inou časovosťou, než je dominantná časovosť väčšinovej spoločnosti, mení naše chápanie času? Ako to ovplyvňuje ľudskú empatiu a schopnosť vcítenia sa do druhého človeka? S pomalosťou pracujem napríklad v Strýčkovi Váňovi alebo vo Vnímaní. Najskôr to v divákovi môže vyvolať dojem, že nastala nejaká chyba, akoby herci nehrali správne. Ale keď túto časovosť človek príjme, môže sa dostať do iného stavu vedomia. A to je podľa mňa skutočná angažovanosť. Nejde len o iné formulácie, ale o iné stavy vedomia. Divadlo má tvoriť „kontrakultúrne“ mentálne pole. 

M. N.: Spojování problému klimatické krize s ideologií není úplně šťastné. Environmentalistika, zájem o ekologii, hledání souvislostí a vše kolem toho jsou univerzálními, vědeckými i humanistickými otázkami a zahrnují i perspektivy práva či etiky. Klimatický aktivismus není o ideologii, ale jde o existenciální téma. Političnost v tvorbě se stává dnes předmětem na různých scénách, nejen v divadle, a potíž s přijetím angažovanosti by neměla mít za následek projevení nezájmu. Divadlo dokáže být ze své podstaty aktuální, jde jen o to hledat formy, jak být zároveň kritický nebo důsledný, a ne jen třeba plakátově plochý…

Naznačili ste, že jedným z problémov, ktorý bráni riešeniam kríz, je orientácia západnej spoločnosti na neustály rast. Napokon tejto téme venujete celú sezónu 2021/2022, počas ktorej ste sa rozhodli nevytvoriť žiadnu novú inscenáciu, ale namiesto toho tvorivo pracovať s tými, ktoré máte na repertoári. Ako „nerastovú“ sezónu transformovať na udržateľné riešenie?
I. B.: „Nerast“ je provokatívny pojem. Treba však povedať, že takéto myslenie nie je o negácii – teda o tom, čo nerobíme – ale hlavne o tom, čo robíme inak. Rozhodnutie neprodukovať nové inscenácie chápem ako symbolické gesto, ktoré chce provokatívne otvoriť tému hyperproduktivity v súčasnej kultúre. Ekonomizácia vplýva na všetko, aj na našu činnosť. Kvantita je často dôležitejšia než kvalita a zmysel. Vytvárame takto priestor pre zamyslenie sa nad tým, čo je pre nás skutočne dôležité. Súčasná sezóna v HaDivadle nám dáva možnosť nadviazať hlbšie vzťahy s našimi divákmi aj medzi nami samotnými. Experimentujeme s rozvoľňovaním hierarchických modelov, namiesto chystania premiér sa venujeme tvorivým intervenciám a snažíme sa budovať nové väzby. S cieľom prepájať estetické a mimoestetické spolupracujeme s rôznymi odborníkmi aj aktivistami – napríklad s Annou Kárníkovou z environmentálneho Hnutia DUHA, Evou Fraňkovou z Katedry environmentálnych štúdií Masarykovej univerzity, Adamom Čajkom a Tadeášom Žďárskym z hnutia NaZemi. Spoluprácu nadväzujeme tiež s prekladateľom Jaroslavom Stříteckým, literárnym historikom Tomášom Kubíčkom a ďalšími. Verím, že skúsenosti s intervenciami a nové kontakty prehĺbia aj naše ďalšie dramaturgické smerovanie. V budúcnosti plánujeme ďalšie premiéry, no súčasná sezóna nám umožní prehodnotiť doterajšiu činnosť a tvoriť dôslednejšie, premyslenejšie, komplexnejšie. Rovnako nám dovolí stať sa ohľaduplnejšou, otvorenejšou inštitúciou, ktorá môže vo verejnom priestore otvárať utopickú trhlinu. Nepodliehame dojmu, že spasíme svet, ale myslíme si, že vo svete pragmatizmu by mali vznikať utopické trhliny na rôznych miestach. Časom sa snáď prepoja a vytvoria priestor pre zmeny k lepšiemu.

Udržateľnosť na ideovej úrovni je jedna vec, no dôležité sú aj menej vznešené – konkrétne kroky, ako znižovanie energetického zaťaženia, využívanie menej škodlivých materiálov, tvorba environmentálnej politiky a udržateľné technológie. Ako funguje HaDivadlo vo vnútri? Premýšľate aj nad nejakými riešeniami do budúcnosti?
M. N.: Naší výhodou je malá spotřeba. Už dlouho funguje a měla by být určující strategie neplýtvání, jak ve výrobních, tak i technologických položkách. Třeba přechod na LED systém svícení je v podstatě povinnou volbou, a to z hlediska nejen energetické, ale i ekonomické úspornosti. To ale vyplývá hlavně z mezinárodních dohod a globálních procesů.

I. B.: Na stole máme aj otvorenie dialógu o zelenej energii s naším zriaďovateľom. V kontexte udržateľnosti však nemôžeme premýšľať iba o materiálnej náročnosti praxe, ale aj o celkovej kvantite toho, čo produkujeme. Greenwashing je nebezpečný. Zavedieme isté cool opatrenia, ale vždy hrozí, že to budú symbolické odpustky, vstupenka k novému opakovaniu starých chýb. Aj preto koncept nerastu považujem za taký kľúčový. A s ním fenomény, ktoré ho sprevádzajú – slow culture, ekológia mysle a vedomia. Je dôležité vzdorovať zahlteniu produkciou, ktorá viac vykazuje kvantitu než zmysel. Kultúra môže byť jednou z avantgárd budúcnosti a domnievam sa, že jediná ako-tak udržateľná budúcnosť je tá spojená so spomalením a novými akcentmi – na starostlivosť, ohľaduplnosť voči prostrediu, ktoré nás obklopuje, ale aj k sebe samým.

Pri uvažovaní o súčasných environmentálnych problémoch sa veľa diskutuje o úlohe príbehu. Môže klasický sujet priniesť nejaký hodnotný vklad k téme environmentálnej deštrukcie? Ako vnímate problematiku divadelnej narácie?
M. N.: Můj pohled na „klasickou“ naraci a příběhovost byl v minulosti docela distancovaný. Zejména ve filmu a literatuře mě zajímalo spíš překračování základních „jistot“ média, jako je narativnost, závislost na fikčních postavách, žánrové zařazení. Experimentální práce s tématy, esejistická či jinak konceptuální poetika mě oslovovala více než velké narativy. Ale od začátku mé práce s divadelní formou mě materiál spjatý s klasickým způsobem zobrazení světa – tedy dramatická situace, kontrast či konflikt, jednání postav, možnost střetu či setkání – zajímal jako „nástroj“, jako něco, s čím se dají objevovat různé další vrstvy nejen lidských emocí, reakcí a komplexností. A právě proto je dramatický princip platný a výhodný i pro tematizaci těchto našich krizových zkušeností.

I. B.: Neviem, čo si predstavuješ pod pojmom klasický príbeh, ale počas lockdownu ma najviac bavilo pozerať filmy Erica Rohmera. Najmä preto, ako pracuje s naratívom, že prostredníctvom metacyklov analyticky vytvára katalóg ľudského prístupu k láske a možnostiam v milostnom konaní. Práve jeho tvorba je pre mňa jeden z najväčších zážitkov z dramatického umenia vôbec. Láska, tá abstraktná téma, sa dá reflektovať s analytickou dôslednosťou. Film o nej nemusí byť klišé, ale môže priniesť perspektívu, ktorá je cenná svojou konkrétnosťou. Práca s konkrétnosťou ma skutočne zaujíma. Ja sa vždy potrebujem oprieť o príbeh. Baví ma ho dekonštruovať, „nahrievať“, „taviť“, ale musím na to mať materiál. Dekonštrukcia dekonštrukcie podľa mňa veľmi nefunguje.

M. N.: Ekologickou krizi a vztah k přírodnímu světu tematizují hlavně nadžánrové (fyzické či taneční, performativní, instalační) projekty. Přijde mi ale, že tato estetika bývá často málo konkrétní, má nejasnou až neuchopitelnou a depolitizovanou výpověď. Ale najdou se i výjimky. Opakovaně se vracím k práci Philippa Quesnea, který už v dřívějších projektech jako La Mélancolie des dragons nebo SWAMP CLUB vybalancoval mlčení a pobývání ve vymodelovaných (a proměnlivých) „antroposcénách“ s prvky konkrétními i realistickými. Quesne tvoří mikro-situace, ve kterých spolu postavy civilně promluví a jinak bezeslovný „ekosystém“ jeviště na chvíli prostoupí řeč. Zážitkem byla i pohybová inscenace NO43 Filth kolektivu Teater NO99. Celá se odehrává v hliněné půdě, obklopené stěnami současné interiérové architektury, a v tomto materiálním i významovém kontrastu se zrcadlí spektrum vztahů, obrazů, emocí. Jako by prošly (nejen lidské) dějiny a dostaly tvar rituálu, syrového i imaginativního zároveň. U podobných oddramatizovaných, a přitom sevřených událostí je možné interpretovat silné fragmenty narativu, i když nejsou explicitní a divák může své vnímání aktivizovat různě.

Zobrazovaniu klimatickej zmeny roky dominujú obrazy biednych ľadových medveďov a praskajúcich ľadovcov. Zovšedneli aj zábery na dymiace komíny, solárne kolektory a veterné turbíny. Dramatička Chantal Bilodeau v našej sérii vyzýva k tomu, aby tvorcovia boli originálnejší. Napríklad, aby začali hovoriť komplexnejšie príbehy, snažili sa zdôrazňovať pozitívne odtiene problému a divadlom sa doslova pokúšali formovať lepšiu budúcnosť. Čo si o tom myslíte? 
M. N.: Hodně se ztotožňuji s tím, jak nad záplavou vizuálních spektakularit zkázy, nejen v mainstreamových médiích, přemýšlí kulturní teoretik T. J. Demos. Když tlumočení katastrof vypadá jako z hollywoodského žánrového filmu, stávají se něčím neuchopitelným, vzdáleným, jakoby nereálným. Divák se stává voyerem, kterého se to zdánlivě netýká. Ani empatie vůči poraněným, popáleným klokanům či mývalům na fotografiích z australských lesů nemusí znamenat víc, než instantní slzu a pomíjivé dojetí… Demos přemýšlí nad tím, že pozornost je třeba klást na síť vztahů, souvislosti, a tedy průběh a proces, což série nejfotogeničtějších momentek z katastrofy zkrátka nedokáže. Divadlo má šanci zabývat se právě tímto „okolím“ — včetně pohlížení do budoucnosti.

I. B.: Utopické myslenie považujem za veľmi dôležité. Tvorivá intervencia do inscenácie Vnímaní napríklad prinesie live-akustickú invokáciu budúcnosti, v ktorej nastala globálna nerastová zmena. Hlavná hrdinka sa prebúdza v roku 2035 a potom v rokoch 2052 a 2063. Na texte jednotlivých imaginácií spolupracujeme s vedcami a aktivistami a snažíme sa v nich kombinovať súčasné poznatky zo spoločenských vied, ekonómie, architektúry, urbanizmu, poľnohospodárstva s utopickými ideami. Doteraz som nebol zvyknutý premýšľať o budúcnosti ako o niečom pozitívnom. A pritom práve táto schopnosť je kľúčová, aby sme sa cvičili v predstave, aký svet chceme, aký požadujeme a aby sme prevzali zodpovednosť za jeho modelovanie.

Filozof Timothy Morton nazval svoj trojdielny rozhlasový cyklus The end of the world has already happened, teda Koniec sveta už nastal. Súhlasíte s ním?
M. N.: Tohle heslo mne provokuje. Namísto souhlasu mě to nutí říct, že jde vlastně o docela vytěžený a nepříliš originální postoj. Je to stejné jako s polemikou o takzvaném konci dějin, protože to podsouvá představu, že se v současnosti už nic kritického nemůže stát. Přitom teď, sotva nedaleko, na hranicích Polska a Běloruska gradovala lidská tragédie. Svádí to taky k tomu myslet si, že už nemá smysl nic zachraňovat. Ale naopak, výzvy o jakémkoli konci mohou vytrhávat z apatie a lhostejnosti a aktivizovat, a mohou vést k opravdu plnému a zaujatému trávení stávajícího času. Ani divadlo by nemělo ustat v bezčasí. Post-svět je pro společnost, pro politicko-ekonomické systémy a taky pro umění současnou krajinou k pobytu.

I.B.: Obávam sa, že sme na konci krátkej epizódy stabilného sveta. Pre poriadok je nutné dodať, že stabilného pre úzku časť strednej triedy bielej populácie obývajúcej globálny sever, do ktorej patrím aj ja. Koniec stability je vždy trochu desivý, lebo môže priniesť veľa zlého, ale zároveň je to ďalšia dejinná príležitosť ako žiť solidárnejšie, uvedomelejšie voči systémom a prepojeniam, ktorých sme súčasťou, ako žiť v prostredí čo najspravodlivejšie. Klimatická kríza je obrovskou tragédiou. Už teraz má na svojom konte strašne veľa obetí a utrpenia, ale tiež je to bezprecedentný okamih dejín. Táto kríza sa týka všetkých ľudí na planéte. Ľudstvo zažíva čosi neohraničené kultúrou, náboženstvom či politickým presvedčením. Od chvíle, keď som prečítal Svätého Pavla od Alaina Badioua, sa cítim byť univerzalistom. V tomto svetle mi aj v súčasnom svete svieti malý plamienok nádeje.