Aj rodič je len človek

Nie je to ich prvý spoločný projekt vychádzajúci z osobného života. V roku 2009 spolu vytvorili inscenáciu projekt.svadba, ktorá s nadhľadom skúmala svadobné zvyky, tradície, či spoločenské očakávania. Inscenácia im priniesla aj niekoľko ocenení a predznamenala tvorivé smerovanie autorsko-režisérskej dvojice do budúcnosti. Po desiatich rokoch skúseností v umeleckom aj rodinnom prostredí sa s podobným nadhľadom pustili do projektu o deťoch. Túto inscenáciu zastrešilo Divadelné centrum Martin, ktoré má v repertoári najmä vzdelávacie projekty pre deti a mládež, rozprávky, inscenácie v angličtine, či pouličné šou. Očakávania týkajúce sa novej inscenácie tak boli nastavené na priemernú divadelnú zábavu, v tomto prípade pre dospelých, s lákadlom v podobe mediálne známej Lujzy Garajovej Schramekovej.

Dvaja herci a dve herečky sa striedajú v postavách rodičov a detí, tvoriac tradičnú rodinu zloženú z mamy, otca, dcéry a syna. Ich život ohraničuje stena pripomínajúca hracie kútiky v materských centrách. Sú na nej rúrky, xylofóny, drevené koľajnice, špagáty, objekty, ktoré testujú detskú motoriku aj schopnosť odhaliť ich funkciu. Tento svet, na rozdiel od toho farebného z detskej herne, je obalený do jednotvárnej béžovej či telovej farby, podobne ako jednoduché kostýmy účinkujúcich. Rodič nepotrebuje nič navyše, len elasťáky a pohodlné tričko.

Scenár je zostavený zo situácií, s ktorými sa stretne každý rodič. Tu však treba napísať veľké ALE. Použili síce obligátneho Modrého koníka – populárny portál, kde mamy radia mamám, no riešili aj kontroverznú tému, či je v poriadku občas deťom „fuknúť jednu výchovnú“. Neobišli ani dnes populárne kurzy o „nevýchove“. Ostatné témy sú samozrejme spracované vtipne, ale autori Luterán a Luteránová nešli po povrchu, podarilo sa im do výstupov vtesnať aj istú melanchóliu (monológ Garajovej o tom, že mamy vlastne nikto nepočúva, hoci celý deň rozprávajú – príkazy, zákazy, pokyny pre celú rodinu), či vybrali originálny spôsob, ako sa s témou pohrať (tehotenstvo, cukor ako biela smrť). Divácky najoceňovanejším výstupom sa zrejme stane „exkrementálny lynč“ – hodina jogy, na ktorej sa v materskom pluráli donekonečna rozpráva o kakaní. V herectve je devízou inscenácie okrem hereckého nadhľadu civilná poloha. Herci zdieľajú aj svoje osobné skúsenosti s výchovou z pozície rodiča aj dieťaťa. Stávajú sa spoluautormi inscenácie a v závere, pri poslednej piesni, herecké a občianske polohy prestupujú jedna druhú tak, že nie je jasné, kto vlastne rozpráva – postava alebo herec. Podobne aj rodič je v konečnom dôsledku len človek.

Moje očakávania, že uvidím priemernú agentúrnu komédiu plnú divácky podliezavých gagov, sa nenaplnili. Inscenácia Dokonalé dieťa je síce určená pre publikum, ktoré sa chce zabávať, má na to všetky potrebné parametre ako pesničky, populárni herci, interakcia s divákom. No vďaka autorskej a režisérskej invencii je téma spracovaná citlivo, decentne a s pridanou hodnotou herecky angažovaného kolektívu – ľudsky.