Naša kuchyňa, náš mýtus

Inscenácia rozpráva príbeh o dvoch ženách bez domova – Medúze (Uršuľa Kovalyk) a Eni (Zuzana Pokorná), ktoré sa pred krutým svetom uchýlili do bezpečia jaskyne. Zo strachu pred zničením krehkého domova nedôverčivá Medúza spočiatku odmieta akúkoľvek pomoc neúnavnej sociálnej pracovníčky Stely (Juliana Johanidesová) a snaží sa seba, svoj domov a v prvom rade Eňu všemožne ochrániť. Prejavuje sa ako drsná, zatrpknutá a uzavretá žena, ktorú k takejto útočnej obrane doviedol život na ulici. Až pod vplyvom citlivej Ene, ktorá ešte nestratila nádej a vieru v ľudské dobro, nadviažu so streetworkerkou z charity vzťah založený na vzájomnej úcte. Ako inscenácia trefne i citlivo ukazuje, to je možné iba po akceptovaní osobných hraníc, po prijatí druhého v jeho špecifickosti a celistvosti a iba ak sa vyhneme nadbytočnej pozitívnej diskriminácii.

Tvorivý tím na jednej strane sprítomňuje autenticitu života na ulici a odôvodňuje často rázne či drsné správanie ľudí bez domova, na druhej rozkrýva snahu jednotlivca pomôcť. Hoci spočiatku sociálna pracovníčka reprezentuje (chabú) systémovú pomoc, tým že postupne nadväzuje so ženami kontakt, prevyšuje v nej vlastná občianska i ľudská snaha. Stela chce Medúze a Eni pomôcť nákupom potravín a iných potrebností, ony jej pomáhajú uvoľniť vlastnú ženskosť a hovoriť o podobných nebezpečných situáciách. Príbeh pre Medúzu a Eňu však nekončí šťastne – sú nútené sa vysťahovať aj z tohto prístrešia, pretože jaskyne v hradnom kopci sa nachádzajú v developersky lukratívnej lokalite. Vzdor proti nespravodlivosti sa však pretaví do Medúzinej sily, ktorá sexistických mužov zo spoločnosti Perseus s. r. o., prichádzajúcich jaskyňu vyčistiť a predať, premení na kameň. 

Materiál pre vznik inscenácie vychádza z výpovedí členiek a členov súboru, čím sa aktuálnosť mýtu nasycuje desivosťou skutočného súčasného sveta. Tragika je o to hlbšia, keďže tu sú hrdinkami reálne ženy z mäsa a kostí a nie ich mytologické obrazy. Zároveň inscenácia prináša v téme sexuálneho násilia presahy k všetkým spoločenským skupinám, čím je skúmaný problém väčší. Nie je však monotematická, hovorí aj o vzdialenosti a bariérach medzi najspodnejšou a najvrchnejšou spoločenskou vrstvou, a to napríklad prostredníctvom ukážky vzájomného nepochopenia, nálepkovania a predsudkov. Tiež opisuje zvyčajnú cestu človeka na ulicu a uvažuje aj o význame odpadu (v metaforickom i konzumnom zmysle slova). Aj pri ťaživých príkladoch však inscenátorom nechýba humor, ktorý výsledok nezľahčuje, ale naopak ho výstižne pointuje.

Hoci v inscenácii vystupujú aj muži, tentoraz je optika smerovaná na ženské prežívanie, obavy a strach zo straty vlastnej integrity. Potrebu sesterstva a ženskej solidarity podporuje voľba troch hlavných ženských postáv Medúzy, Ene a Stely (počtom i menami odkazujúcich na tri sestry Gorgóny – Medúzu, Euryalé a Sthenó), no najmä vykreslenie priestoru kuchyne. Kuchyňa reprezentuje ženský priestor, kde je dovolené konať i hovoriť čokoľvek, kde sa každá môže slobodne prejaviť a nik ju nemôže súdiť ani jej ublížiť. Podobne bol vnútorný priestor domu (oikos) prisudzovaný ženskému svetu – domácnosti a starostlivosti o rodinu – aj v antickej dobe.

Významovo a emocionálne najsilnejšími momentmi inscenácie sú oslobodzujúci tanec, „žúr troch Gorgón“, no najmä skupinová choreografia všetkých herečiek pripomínajúca rituálny bojovný tanec haka novozélandského rugbyového tímu, končiaca v skupinovom kriku, za čo a proti čomu neprestávajú bojovať. Nesie to v sebe takú nezlomnosť a odhodlanie, že z odsúdených a strašidelných Gorgón sa stávajú až bojovné Amazonky. Kiežby mohol tento tanec poraziť aj sexuálnu dominanciu mocných a stereotypy súvisiace s rodom a patriarchálnou výchovou dievčat.

Príbehovú líniu dopĺňajú poetické pohybové pasáže vo forme medzihier niekoľkých „plávajúcich“ medúz (herci a herečky Divadla bez domova). Symbolicky je veľmi podnetné, že Medúzu tvorcovia zobrazujú nielen cez antický mýtus, ale aj prostredníctvom živočícha (ktorý dostal meno možno práve po nej). Prináša to nevšedné paralely medzi spoločensky očakávanou krásou a nevinnosťou žien, ich efemérnosťou a ich skutočnou silou. Ďalším prienikom je aj možné hroziace nebezpečenstvo, bolesť či potenciálne až smrť pri narušení ich bytostnosti – Medúzy aj medúzy. Skupinová choreografia medúz s minimalistickým pohybom rúk pod tylovými kostýmami je navyše veľmi sugestívna.

Inscenácia Medúza v kuchyni má značný terapeutický rozmer, pretože odstup starovekého mýtu a zástupnosť symbolov pomáha pri prekonávaní tráum. V skutočnosti žiadna z Gorgón, žiadna zo žien nie je zlá, ale jej zlo pramení z jej fyzických a duševných rán. Aj Medúza bola pôvodne obyčajným smrteľným dievčaťom. Jedného dňa ju ale bohovia pripravili o všetko: Poseidón ju znásilnil, a to v chráme Atény, ktorá však nepotrestala jeho, ale ju – premenila ju na strašidelné monštrum. Po zvyšok života žila v ústraní, nikomu neškodila, až ju zabil poloboh Perseus a jej hlavu využil na vraždenie svojich nepriateľov. Nakoniec sa stala ochranným znakom samotnej Atény, pričom jej hlava s vražedným pohľadom zdobila bohynin štít. Ide tak o ďalší mýtus s reťazením nedosiahnutej spravodlivosti, respektíve s demonštráciou sily mocných – v rodovej i spoločenskej hierarchii. Tvorivý kolektív prostredníctvom symbolu Medúzy prehovára ku všetkým obetiam sexuálneho násilia a obzvlášť k tým, ktoré po traumatizujúcom zážitku čelili sebaobviňovaniu a nedokázali ani len požiadať o vykonanie spravodlivosti. Spolu s Medúzinou magickou silou (získanou paradoxne za jej utrpenie) prinášajú obetiam podporu aj vypočutie. A to je výnimočne dôležité posolstvo – inscenácie i skúšobného procesu. Najnovšia inscenácia Divadla bez domova dokazuje stúpajúci vývoj kvalitnej a hĺbkovej práce so súborom a aj jeho relevanciu na našej divadelnej mape.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová