Vidět neviditelné: manifest medzigeneračného divadla

Autorský kolektív inscenácie Vidět neviditelné Marika Smreková, Lenka Jabůrková a Matěj Nytra nechcel vytvoriť dielo pre dospelých, kde by boli deti tolerované či „trpené“, a ani nechceli do detského predstavenia vkladať prvky komunikujúce s dospelým divákom. Ich ambíciou bolo vytvoriť skutočne medzigeneračné divadlo, ktoré dokáže zaujať všetky vekové kategórie bez rozdielu a poskytnúť im plnohodnotný umelecký a intelektuálny zážitok.

Inscenácia vznikla v rámci projektu Parent-friendly culture Mariky Smrekovej a Studia ALTA, ktorý sa zaoberá stratégiami, ako sprístupniť živé umenie pre rodičov malých detí. V rámci tohto projektu prebieha dlhodobý výskum, ktorého cieľom je hľadať a prekračovať bariéry – a tieto poznatky prakticky aplikovať v tvorbe, ktorá by mala byť prístupná deťom, rodičom i ľuďom bez rodičovskej skúsenosti. Výsledky výskumu boli na prelome septembra a októbra 2024 predstavené verejnosti formou sympózia a prostredníctvom premiéry inscenácie Vidět neviditelné.  

Názov Vidět neviditelné môže odkazovať na dve roviny inscenácie – snahu poskytnúť rovnocenný zážitok „neviditeľným“ rodičom i snahu odhaliť v sebe dávno zabudnuté vrstvy osobnosti. Pre svoje ambiciózne zámery si tvorivý tím vybral – celkom logicky – motív hry. Práve hra je totiž priestorom slobody, tvorivosti, vzájomného rešpektu a tolerancie. Hra v rôznych podobách je zároveň neoddeliteľnou súčasťou životov detí i dospelých, hre všetci prirodzene rozumieme a vieme ňou komunikovať.

Divákov a diváčky do sály jednotlivo privádzajú performer a performerky – všetkým nasadia cez oči šatku so slovami, že ak chceme vidieť neviditeľné, musíme najskôr nevidieť. Vedená performerkou teda vstupujem do sály, kde dostanem do ruky neznámy objekt a pokyn, že po nejakom čase mi príde performerka dať šatku dole. Čas „slepoty“ je vyplnený počúvaním audionahrávok, spomienok rôznych ľudí na obľúbené detské hry. Hoci by sa mohlo zdať, že takýto úvod je trochu prvoplánový (spomienky znejú navyše značne romantizujúco), nakoniec sama prekvapivo zisťujem, ako sa za tento čas, ktorý som strávila len so svojimi myšlienkami, vynorili moje vlastné dávno zabudnuté zážitky z detstva. Úvod zrazu dáva zmysel – aby sme sa mohli skutočne slobodne hrať, musíme sa najskôr odpútať od každodennosti a nerušene sa zahĺbiť do seba. 

Postupne začínam okolo seba vnímať pohyb, nekoordinované pobehovanie, šepkanie a šušťanie, ktoré je čím ďalej intenzívnejšie. Performer s performerkami divákom postupne dávajú dole šatky a ja som tiež na rade. Zisťujem, že objekt v mojich rukách bol mach. Okrem rôznych prírodnín boli po celej sále rozmiestnené aj ďalšie prvky vyzývajúce k hre a tvorbe – lepiace pásky, papiere, laná, deky… Priestor sa mení na herňu, v ktorej diváci a diváčky vo väčších či menších skupinách len tak tvoria – slobodne, spoločne, bez cieľa, avšak vedome a prítomne. Materiály a herné prvky nenavádzajú na konkrétnu hru, ale otvárajú možnosti a povzbudzujú fantáziu. Inscenácia tak búra nielen bariéry, ale v istom zmysle i zažité stereotypy súčasného západného života, či už ide o meritokraciu, dôraz na výkonnosť a výsledok, úspech či individualizmus.

Performer a performerky sa tu a tam do hier zapájajú, ale nijak nenarúšajú spontánnosť publika ani sa nesnažia ovplyvňovať atmosféru. Deti tvoria, dospelí sa zapájajú alebo len sledujú. Každý si v sále nájde svoje miesto, nikto nie je do ničoho nútený ani z ničoho vynechaný. Na záver performer a performerky čítajú svoj manifest „ihriska utópie“ a pozvú divákov a diváčky na ovocnú hostinu a neformálny rozhovor.

Inscenácia je cenným príspevkom do diskusie o tom, čo vlastne medzigeneračné divadlo má byť. V širšom slova zmysle je príspevkom o bezbariérovosti verejného priestoru, kultúry a spoločenského života. Forma predstavenia je však miestami trochu rozpačitá a hoci búra časté bariéry v kultúre, paradoxne stavia bariéry nové.

Už v anotácii sa autorský tím vyhýba uvedeniu, pre aké vekové skupiny je predstavenie vhodné. To je pochopiteľne v súlade s jeho filozofiou, avšak medzigeneračné divadlo je nóvum a je potrebné tak k nemu pristupovať i v komunikácii s publikom. Takisto sa vopred nedozvieme, či je vstup do divadla bezbariérový, či tam nie je napríklad jazyková bariéra a pod.

Tí, ktorí predstavenie navštívili s malými deťmi (od novorodencov po školákov), mali takisto pred vstupom zakryté oči šatkou, a to po celú úvodnú časť, ktorá trvala odhadom 15 minút. Keďže vstupovali do celkom neznámeho priestoru, v ktorom mali (dopredu nevedno ako dlho) nechať deti bez dozoru, dá sa predpokladať, že pre mnohých rodičov toto prekážkou je. Performer a performerky iste nechceli vytvárať nekomfortné situácie a ak by sa rodič rozhodol vstúpiť s otvorenými očami, predpokladám, že by mohol – avšak v tom prípade by sa ochudobnil o kľúčovú časť zážitku, ktorá má navyše potenciál osloviť práve dospelé publikum. 

Aj cez drobné výhrady viac-menej produkčného charakteru však verím, že inscenácia sa stane inšpiráciou, dielikom v mozaike politiky prístupnosti, ktorá z kultúry môže postupne preniknúť do širšieho spoločenského diskurzu.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová