Radikálna empatia so ženským telom

V tanečnom diele Carry je Danielis „iba“ choreografom a režisérom. Na pomyselnom javisku totiž musí stáť ženské telo. Telo, ktoré naprieč dejinami, územiami a náboženstvami nesie všetky tie údely, bremená, neprávosti, útlaky… „Nositeľkou“ sa v tomto prípade stáva belgická tanečnica s francúzskym pôvodom Agathe Tarillon. Jej partnerkami na scéne sú ženy objavujúce sa v konkrétnych sekvenciách na projekčnom plátne a striedajúce sa so spomaleným záberom detailu tváre samotnej Agathe. Zdanlivo náhodný výber obrazov a fotografií z rôznych historických a umeleckých epoch má spoločnú tému – vyjadruje ženský útlak a mužskú agresiu na ženskom tele v rôznych stupňoch a prevedeniach (na jednom zábere je dokonca akože humorný nápis: „Is it always illegal to KILL a woman?“). Zároveň tváre žien akoby neodrážali skutočnú emóciu – buď sa šarmantne usmievajú ako na retro obrázkoch, alebo sú podobne neutrálne ako Agathe. Za jej výrazom na projekcii sa však môže skrývať rovnako utrpenie ako odhodlanie, či azda kombinácia oboch. Lebo veď ktovie, čo sa naozaj skrýva za warholovským úsmevom Marylin Monroe či za drsným sexi pohľadom Lady Gaga?

Ženy na projekcii sú na jednej strane pre tanečnicu partnerkami, no sú aj jej súčasťou, akoby spoločne tvorili ono ženské utláčané telo. Agathe najskôr kopíruje ich gestá a pózy a vzápätí ich pohybom rozohráva, posúva ich jednotlivé príbehy, rozvíja spomínané skryté emócie a napĺňa ich novým významom, súčasným (možno i osobným) kontextom. V praxi teda choreografia nefunguje ako ilustrácia premietaného obrazu, ale pohyb je jeho predĺžením. Retro ilustrácia dokonale upravenej ženy, ktorá nadšene ponúka raňajky svojmu mužovi ležiacemu v posteli, sa v interpretácii Agathe mení na obraz frustrácie a poníženia. Tanečnica kopíruje gesto rúk držiacich podnos a len malou zmenou uhla, posunutím o niekoľko centimetrov, zrazu odhaľuje iný rozmer, pravdu pod nánosom. Choreografia, ktorej autormi sú Tomáš Danielis aj Agathe Tarillon, sa neodvíja iba od záberov na projekcii. Obsahuje niekoľko opakujúcich sa pohybov, konkrétne i abstraktné gestá, otočky, pády, zastavenia… Jej podstatou je pohyb, ktorý sa ťahá po priestore, pohyb, ktorý trvá. Excelentná tanečná interpretácia Agathe je raz elegantnejšia a ladnejšia, inokedy agresívnejšia, ráznejšia. Napnutie a uvoľnenie, snaha aj pád, obzvlášť sa opakujú kreácie pripomínajúce vzdor aj vytrvalosť. V niektorých momentoch až hmatateľne vnímame napínanie svalov na profesionálne trénovanom tanečnom tele. Rovnako minimalisticky, avšak detailne, pracuje tanečnica aj s mimikou. Keď Agathe kopíruje úsmev Marylin Monroe, dodáva mu silenejšiu a postupne aj jemne hysterickejšiu nuansu.

V anotácii tvorivý tím použil výraz „performatívna inštalácia“, zrejme aj preto, že nejde o predstavenie výlučne pre klasický divadelný priestor. Práve naopak, premiéra Carry bola dokonca realizovaná v jednej z prázdnych miestností obchodného centra Eurovea počas podujatia Biela noc. Išlo o provizórny white box s bielym baletizolom a zadný plán tvorilo premietacie plátno. Výraznou súčasťou vizuálneho konceptu bol aj svetelný dizajn, respektíve svetelné efekty. Tie vznikali kombináciou práce s účelovo rozostavanými reflektormi a striebornými odrazovými plochami na statívoch i pohybom samotnej tanečnice. Kostým, ktorého autorkou je jedna z popredných slovenských dizajnérok – Lenka Sršňová, totiž tvorili minišaty pokryté niekoľkými rôzne veľkými flitrami. Tanečnica by tak pokojne mohla pripomínať rybku v akváriu, ale celkom vhodné sú aj asociácie s mytologickými ženskými bytosťami – sirénami či morskými pannami. Miestami prepiaty vizuálny stimul vyrovnáva minimalistická hudba Ľubomíra Panáka. Zvuková stopa pripomínajúca dunenie či rezonovanie vytvára efekt intenzívneho tlaku ako nervózne ticho pred búrkou.

Napriek tomu, že tvorivý tím je otvorený uvádzaniu diela v rôznych priestoroch (štúdio, galéria, verejný priestor…), členenie javiska a hľadiska bolo zachované podľa klasických konvencií. Je zrejmé, že využitie projekčného plátna a premyslený svetelný dizajn si to pýtajú, no i tak by bolo zaujímavé dostať pohybujúce sa telo pod väčší drobnohľad, umožniť ho sledovať z rôznych uhlov. Obzvlášť, ak je použitý výraz „performatívna/tanečná inštalácia“, a obzvlášť, ak je v diele samotné telo aj tematizované. Predpokladám však, že jednotlivé priestory môžu priniesť aj nové výzvy, ako s diváckym rozložením pracovať. To nič nemení na tom, že Carry je kvalitne predvedené sólo, ktoré navyše na ploche rozohráva spoločensky závažnú tému. Neprináša jasne formulované odpovede či konkrétne otázky, ale to sa predsa od predstavenia (súčasného) tanca o dĺžke ani nie pol hodiny ani nutne neočakáva. Umožňuje nám niečo iné – s daným javom sa vôbec konfrontovať a precítiť ho (inak). A v tomto prípade sa naše interpretácie a asociácie pohybujú na jednej veľmi konkrétnej škále, a tou sú ženské práva, emancipácia, feminizácia a vôbec postavenie ženy v našej spoločnosti. V popredí je ženské telo, telo pod neuveriteľným historickým tlakom. A netvárme sa, že je to niečo, na čo by sa mali pozerať a o čom by mali premýšľať (iba) ženy. Spoluautorom choreografie a režisérom je napokon samotný Danielis, pričom to nie je jeho prvé dielo venujúce sa ženám. V diele Mainly Love, v ktorom tiež pracoval s projekciou na intermediálnej úrovni, rozoberal tému sexuálneho zneužívania z pozície mužského sexuálneho predátora. Tvorivý tím navyše v Carry vychádza aj z uvažovania anglickej feministickej spisovateľky Laury Bates, ktorá v knihe Everyday Sexism píše: „This is not a men vs. women issue. It’s about people vs. prejudice.“

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová