Katarína K. CvečkováDivadlo Štúdio tanca funguje pod vaším vedením už druhú sezónu. S akými ambíciami, plánmi, koncepciou rozvoja ste do Banskej Bystrice pôvodne prichádzali a ako dopadol ich stret s realitou?
Zebastián Méndez Marín: Po našom príchode sme s Luciou dospeli k záveru, že je nevyhnutné oživiť vzťahy medzi DŠT a širším tanečným svetom, vrátane nezávislej scény, kultúrnych organizácií a medzinárodnej tanečnej komunity. Môj prvý krok spočíval v navrhnutí rezidenčného programu (ktorý momentálne prebieha s podporou FPU), aby sme mohli s ďalšími umelcami zdieľať naše ideálne priestorové podmienky a platformu. Druhým veľkým plánom bolo prejsť od regionálneho, lokálneho prístupu k medzinárodnému. Tu sme zistili, že náš tím potrebuje čas na adaptáciu, čo si na začiatku vyžiadalo veľkú daň – najmä na energetickej úrovni. Celý tím mal pocit, že úloha je trochu náročná. Avšak situácia sa zmenila a teraz sa všetci prispôsobujeme novému rytmu. Čo sa týka nášho vzťahu s nezávislým sektorom, zdá sa, že tanečná komunita nie úplne verí našim dobrým úmyslom. Napríklad na našu prvú otvorenú výzvu rezidenčných pobytov sme zaznamenali veľmi málo žiadostí od slovenských umelcov. Cítime naďalej potrebu opraviť naše vzájomné vzťahy.
Lucia Kašiarová: Dlhodobo sa pohybujem v nezriaďovanom kultúrnom sektore. Niektoré prístupy a filozofiu som hneď preniesla aj do DŠT. Zároveň som postupne zisťovala limity, ale aj výhody zriaďovanej organizácie. Pozitíva, ako napríklad každodenná práca tanečníkov, dodržanie rozdelenia pracovného a osobného času, stabilný priestor, status inštitúcie, sociálne istoty a podobne, udržiavam. Medzi negatíva patrí deficit finančných prostriedkov na tvorbu programu nad rámec nášho repertoáru, extrémne zaťaženie tímu pri realizácii nových projektov, prílišná administratíva a byrokracia, ktorá nás činí neflexibilnými, či nemožnosť financovať odmeny zamestnancom z dotácií. S tým súvisí demotivácia tímu, ktorý má od nášho príchodu viac práce. Všetko sú to veci, ktoré sa postupne učím prekonávať, aj keď sa s nimi budeme potýkať neustále. Keď som vstupovala do DŠT, bola som zvedavá, aké rozdiely nájdem medzi týmito dvoma štruktúrami, a musím priznať, že som oveľa prívetivejšia k zriaďovaným organizáciám, než som bola predtým. Vidím, že zúfalo chýba dialóg medzi týmito svetmi, ktorý by pomohol vzájomne si viac porozumieť a prispel by k spolupráci. Úprimne ma mrzí, že nezávislí umelci od nás často len niečo chcú či akosi automaticky očakávajú, ale už menej chápu, že aj my niečo potrebujeme a že to tiež nemáme jednoduché. Ale ako hovorím, rozumiem tomu, aj ja som bola a stále som aj na tej druhej strane. Mojím cieľom je postupne otvárať dialóg, aj keď pri mojom vyťažení na to, bohužiaľ, nemám kapacitu.
Máte za sebou už niekoľko premiér, ďalšie chystáte. Zrejmou zmenou v repertoári je najmä frekvencia zahraničných choreografických osobností, no možno i odlišné formálne spektrum. V čom vidíte základ aktuálneho umeleckého smerovania divadla?
Zebastián: Na začiatok by som chcel objasniť, že sme si nestanovili ako prioritu priviesť do divadla zahraničných choreografov. Mnohí slovenskí choreografi, ktorí v minulosti spolupracovali s DŠT, rozvíjajú svoju zahraničnú kariéru. Bolo by nesprávne umelcov škatuľkovať na slovenských alebo zahraničných a z našej strany by bolo nešťastným rozhodnutím používať kritérium „zahraničia“ ako cieľ. Základom aktuálneho umeleckého smerovania DŠT je premisa, že súčasné umenie je fenomén, okolnosť – ak chcete, nie štýl. A preto sa ako inštitúcia, ktorá súčasné umenie reprezentuje, snažíme prezentovať aj celé spektrum tohto fenoménu. To si od nás hneď vyžaduje prehodnotenie rozsahu našej práce a v tomto svetle spochybňovanie „formálnych“ spôsobov tvorby, produkcie a dokonca aj organizácie. DŠT vo svojom programe preto v budúcnosti zahrnie mnoho rôznych spôsobov tvorby, prezentácie a produkcie umeleckých diel. Dbáme na detail a profesionalitu, ale nebudeme sa obmedzovať očakávanými a zastaranými predstavami o formálnosti. Teda aspoň taký je náš ideál, o ktorý sa snažíme. Budeme však naďalej dávať priestor slovenským umelcom prostredníctvom spoluprác, objednávok, koprodukcií, Artgangov, rezidencií atď.
Lucia: O slovenských, alebo lepšie povedané lokálnych tvorcov (môžu byť aj zahraniční, žijúci u nás, čo je inde bežné, a na Slovensku to trochu narúša optiku, akou sa na miestnych tvorcov nahliada) sa staráme nielen možnosťou prizvania k tvorbe, ale hlavne vytváraním infraštruktúry pre ich vlastnú tvorbu a rozvoj. A to od študentov, ktorých zapájame do našich aktivít, cez absolventov, ktorí majú možnosť u nás dostať stáž, pracovať v profesionálnych podmienkach a pripraviť sa tak na vlastnú profesijnú dráhu, a tiež začínajúcich umelcov, pre ktorých sme v rámci nášho rezidenčného programu vytvorili sekciu dream box, kde majú k dispozícii naše skúšobne. Etablovaných umelcov zasa pozývame ako externistov do niektorých našich eventov. Som veľmi rada, že postupne to začínajú vnímať a prichádzajú aj s vlastnými návrhmi. Príkladom je pripravovaná spolupráca so zoskupením Odivo na koprodukčnej inscenácii, alebo so združením SKOK!, ktorý u nás pripravuje Tanečné chuťovky. To sú pre nás zmysluplné spolupráce, ktoré vznikajú v synergii a nielen ako využitie nášho zázemia.
DŠT má v Bystrici už takmer štvrťstoročnú históriu a tým pádom má zrejme i svoje stále publikum. Kto je váš divák a ako reaguje na aktuálny repertoár či na zmeny, ktoré ste priniesli?
Lucia: Máme komunitu, divácku základňu. Títo diváci sa k nám radi vracajú, majú k divadlu vzťah a naše predstavenia a projekty ich oslovujú. Potom sú tu diváci, ktorí k nám chodievajú príležitostne, raz za rok alebo niekoľko rokov. O niektorých sme možno prišli, no priebežne sa objavujú aj úplne noví. Ďalšou skupinou sú študenti Konzervatória J. L. Bellu, ktoré je úzko späté so vznikom a históriou DŠT. Študentom umeleckých škôl poskytujeme aj špeciálnu zľavnenú vstupenku, pripravujeme pre nich šité formáty ako Jam NOW, do ktorých sa aj priamo zapájajú a majú možnosť vyskúšať si improvizáciu.
S tým súvisí i ďalšia otázka. Mnoho slovenských tanečných tvorcov by sa zhodlo na názore, že u nás ešte stále nemáme celkom vybudovanú divácku základňu súčasného tanca. Respektíve, že mimo tejto neveľkej základne sa noví diváci pre súčasný tanec „zháňajú“ ťažko. Stále je to pre nich niečo príliš abstraktné, neuchopiteľné. Sú cesty ako sa im priblížiť? Máte v pláne nejakým spôsobom svoje publikum vzdelávať, posúvať jeho estetické či iné hranice? A dá sa to v medziach zriaďovaného divadla?
Zebastián: Zdieľame tieto obavy. Naše podmienky ako etablovaného divadla zároveň považujeme za ideálne miesto pre programy rozvoja publika. Vynakladáme nemalé množstvo energie, prostriedkov a úsilia na vzdelávanie, posilňovanie a získavanie nových divákov. A práve posilnenie je pre mňa kľúčové slovo. Publikum je podstatnou súčasťou tvorivého zážitku a podľa môjho názoru bol tento vzťah po mnoho generácií súčasného tanca zanedbávaný do takej miery, že som sa pri sledovaní predstavenia často cítil ako rukojemník. Niekedy som sa pristihol, že sledujem „masturbačný“ zážitok, ktorý berie diváka ako samozrejmosť alebo ho vôbec neberie do úvahy. Jednou z línií našej práce je teda rozvoj publika, v rámci čoho sme vytvorili inscenáciu Súčasný čo?. Pri jej vzniku sme využili najmä naše skúsenosti so súčasným tancom v komunitách. Uvedomili sme si, že niekedy potrebujeme urobiť krok späť a priniesť najprv informácie, nástroje a až potom dielo. Začíname tiež nový formát s názvom Škola diváka, ktorého cieľom je posilniť u divákov pochopenie ich úlohy spolutvorcu umeleckého zážitku. Na našej webovej stránke sme tiež vytvorili sekciu „dive-in“, kde postupne publikujeme články o súčasnom tanci v snahe demystifikovať túto oblasť. Považujem však za dôležité vrátiť časť zodpovednosti tvorcom. Pretože ak diváci stále považujú našu prácu za príliš abstraktnú, neuchopiteľnú alebo ľahostajnú, mali by sme sa zamyslieť, prečo vôbec takýto obsah tvoríme. Aký má zmysel tvoriť len pre vzdelancov, ktorí tomu rozumejú, alebo aký význam to celé má bez ohľadu na to, pre koho tvoríme? Ak si ako komunita udržíme túto aroganciu, čaká nás pokles návštevnosti. Najmä ak nemáme v úmysle priblížiť sa nášmu divákovi a nájsť ho v strednom prúde.
Banská Bystrica má svoje osobité umelecké podhubie. V meste sídli jedna z dvoch slovenských umeleckých vysokých škôl, okrem vás tam pôsobia aj ďalšie a celkom odlišné inštitúcie – napríklad Bábkové divadlo na Rázcestí s rôznorodými aktivitami, Štátna opera, ktorá má aj baletný súbor, a Centrum nezávislej kultúry Záhrada. Aká je a aká by mohla byť pozícia DŠT v tomto umeleckom komplexe?
Lucia: Ideálne je nájsť momenty prepojenia a zároveň brať na vedomie programové špecifíká jednotlivých kultúrnych organizácií. A myslím, že sa to darí. Hneď pri mojom nástupe som sa postupne stretla so všetkými zástupcami týchto organizácií a predstavili sme si naše vízie. Pri niektorých sme našli priesečník a hneď sme začali spolupracovať. Napríklad rozvíjame spoluprácu so Stredoslovenskou galériou, vytvorili sme spoločný event na záchranu hexagónového ihriska a podarilo sa – tento umelecký objekt vo verejnom priestore sa skutočne bude opravovať. U niektorých ide aj o praktické náležitosti, ako napríklad so Záhradou si synchronizujeme programy, požičiavame techniku a technikov, preposielame požiadavky na hrania podľa typu projektu a vhodnosti našich priestorov. Baletný súbor Štátnej opery (spoločne s ďalšími desiatimi skupinami venujúcich sa tancu) dokonca hosťoval na prvom otvorení sezóny pod naším vedením. BDnR využilo naše priestory počas festivalu Bábkarská Bystrica a bude tomu tak aj v budúcom ročníku. So zvolenským Divadlom Jozefa Gregora Tajovského sme zasa spolupracovali počas festivalov Dni tanca a Zámocké hry zvolenské. Ja vnímam spoluprácu ako nástroj, bez ktorého umenie a kultúra v budúcnosti neprežije.
Zdá sa, že v poslednom období Divadlo Štúdio tanca v Bystrici a nezávislá tanečná scéna (združená najmä v hlavnom meste) fungovali akosi odtrhnuto, ako dve samostatné entity. Napriek tomu, že v istých momentoch dochádzalo k prelínaniu, napríklad keď niekto z nezávislých tvorcov v divadle choreografoval. Je to niečo, čo by ste možno chceli zmeniť?
Lucia: Nerada by som sa vracala k tomu, čo bolo. Dôležité je, aké vzťahy sa nám postupne podarí vybudovať. Náš záujem o aktivity a tvorbu nezávislých umelcov je jednoznačný, je to segment, ktorý má možnosť pružne reagovať na aktuálne dianie, experimentovať. Nato, aby sme aj my boli aktuálni, aby sme sa rozvíjali, je pre nás zásadné držať si kontakt s celým tanečným, ale aj zvyšným umelecko-kultúrnym svetom. Nie sme a nebudeme do seba uzavretá inštitúcia, ale otázka je, či je tento záujem aj na opačnej strane. Či sa nezávislí umelci zaujímajú o to, na čom pracujeme, s čím sa my stretávame. Záujem o prácu a tvorbu toho druhého je, bohužiaľ, na Slovensku stále nedostatočná. Čo sa týka nášho geografického umiestnenia, tam vnímam našu úlohu v posilňovaní decentralizácie umeleckej komunity a jej výstupov. Nachádzame sa v meste, kde sú dve umelecké školy a naším cieľom je mobilizovať lokálne sily a udržať časť budúcich umelcov doma. Máme tu aktívne zoskupenie TanC, ale aj dlhšie existujúci SKOK!, niekoľko tanečníkov na voľnej nohe a ja im veľmi prajem, aby sa rozvíjali, aby našli finančné zdroje na fungovanie mimo Bratislavy. Rovnako oceňujem iniciatívy v ďalších regiónoch ako MOVE Fest v Košiciach či Tanečno v Námestove. Sme malá krajina, a tak by sme vzdialenosti medzi nami nemali zväčšovať, ale naopak, sa k sebe približovať. Naším cieľom je z DŠT vytvoriť dynamickú križovatku spájajúcu kultúrno-umelecké trajektórie Slovenska, kde sa celoročne prezentuje kvalitný súčasný tanec. Taký, ktorý reprezentuje aktuálne svetové trendy a zároveň zachováva našu jedinečnú identitu.
Vzhľadom na aktuálnu spoločensko-politickú situáciu i s ohľadom na históriu divadla a jeho kauzy s politickými predstaviteľmi mi nedá nespýtať sa: ako v tomto celom vidíte existenciu a smerovanie DŠT?
Zebastián: Na túto otázku nebudem odpovedať ako zamestnanec, ale ako migrant. S poslednou zmenou politickej štruktúry krajiny sa divadlo posunulo do pozície, v ktorej my – migranti – takmer neustále sme: sme politizovaní už len tým, že sme, že existujeme, už len svojou povahou a kontextom. Charakter DŠT je medzinárodný, je o miešaní kultúr, takže prirodzene v kontexte krajne pravicovej ministerky kultúry sme teraz súčasťou odporu. Budeme naďalej existovať, budeme naďalej vzdorovať a budeme naďalej nasledovať svoju prirodzenosť bez ohľadu na to, kam ukazuje politický alebo spoločenský kompas.
Lucia: Ja odpoviem ako čiastočný navrátilec. Základné tanečné vzdelanie som nadobudla práve v Banskej Bystrici, skúsenosti z ďalších pracovných oblastí súvisiacich s tvorbou umenia (manažment, produkcia, programing atď.) som získala v zahraničí, kde som ale nepretržite podporovala rôznymi aktivitami aj tvorbu a prezentáciu slovenských umelcov. Veľmi dobre viem, ako slovenská mentalita, estetika, umelecký prístup pozitívne ovplyvnili českú tvorbu. Ale to len vďaka tomu, že Česi sú prirodzene otvorení externým kultúrnym vplyvom a neboja sa toho, že by tým strácali svoju identitu. Súčasne sú schopní pomôcť českej kultúre aj ekonomicky – čerpajú európske dotácie, svojou aktívnou účasťou na zahraničných showcaseoch a networkingoch vytvárajú infraštruktúru pre vývoz českých produkcií do zahraničia a podobne. Slovensko v tomto dosť zaostáva, čo je pre mňa veľký paradox. Pred skoro dvadsiatimi rokmi, keď som krajinu opúšťala, minimálne bratislavskí umelci boli v tomto smere omnoho ďalej. Sama som v tom čase intenzívne využívala prepojenie s Viedňou. Nakoniec to, bohužiaľ, skončilo skôr odlivom kvalitných umelcov a nevyužitím potenciálu reálnej medzinárodnej spolupráce. Myslím si, že to vyplýva z akejsi neustálej nespokojnosti a pocitu, že my sme tu a nikto nám nepomôže – čo cítim aj po mojom návrate a naozaj ma to veľmi mrzí. Umenie vnímam ako open source, nie ako niečo, čo niekam alebo niekomu patrí. Tento zdroj je naplňovaný kýmkoľvek, kto doň prispieva svojím kusom práce a svojimi vedomosťami. Vďaka tomu je tento zdroj živý a neustále sa vyvíja. Ale ak sa od neho odstrihneme, či už vedome alebo zo strachu, tak sme proste odstrihnutí. Mladšia generácia to teraz dosť láme a začína sa aktívnejšie prepájať s vonkajším svetom a to je skvelé. Snažím sa DŠT v tomto smere tiež posunúť k premosteniu so zahraničím a myslím, že sa nám to postupne darí, aj keď to nejde tak jednoducho, ako som predpokladala. Zároveň ma hrozne mrzí, keď počujem, že našu snahu byť viac zapojení do medzinárodného diania slovenskí umelci vnímajú ako nezáujem o ich prácu. To je presne tá divná slovenská optika, ktorá nám znemožňuje čerpať nielen finančné zdroje zo zahraničia, ale hlavne sa rozvíjať a byť sebavedomým kultúrnym článkom Európy.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
