MLOKi

Štúdia ľudskej temnoty

Román francúzskeho spisovateľa Choderlosa de Laclosa Nebezpečné známosti spôsobil v čase jeho vydania, koncom 18. storočia, obrovský škandál. Otvorene kritizoval prostredie najvyšších spoločenských kruhov, vzťahy plné intríg a manipulácie, vydierania či sexuálnych afér. Nadčasové dielo sa v priebehu rokov dočkalo mnohých filmových, televíznych aj divadelných uvedení. Adaptáciu britského dramatika a scenáristu Christophera Hamptona priniesla koncom roka 2021 do prešovského Divadla Jonáša Záborského režisérka Júlia Rázusová. Dva roky nato, po dvadsiatich odohratých predstaveniach, mala inscenácia derniéru.

Hrací priestor bol výškovo členený na niekoľko stupňov. Tie sa v priebehu celej inscenácie menili, a to za aktívnej asistencie javiskových technikov odetých v čiernych oblekoch. Jednotlivé stupne mali obdĺžnikový tvar a boli na kolieskach. Pravidelnými zmenami tak scénická výtvarníčka Markéta Plachá dosiahla efekt rôznych vzájomných polôh – rovnobežnej aj kolmej. Prudké otočenia korešpondovali s krutou podstatou inscenácie. Výškové stupňovanie – paralela s hierarchizovanou spoločnosťou – fungovalo aj ako zdôraznenie toho, „kto stojí nad kým“.

V úvode inscenácie sa každá postava ukázala na javisku a na klavíri, ktorý sa nachádzal v strede priestoru, zahrala jeden tón. Herci a herečky v moderných kostýmoch s historizujúcimi prvkami (najmä vlasová štylizácia) si v jednej z úvodných scén navzájom aplikovali rúž. Robili to však veľmi nepresne, prechádzali ním po tvári. Daná situácia predznačila motív dekadencie – fyzickej, no najmä vnútornej.

Postavy bohatých a márnivých šľachticov trávia v tomto príbehu svoje dni invenčnými spôsobmi novej a novej krutosti, deštrukcie citov. Dvojica markízy de Merteuil a vikomta Valmonta tvorí ústredné duo, ktoré naoko ťahá za všetky nite a premyslene ovláda každého v dosahu. Zaujímavým – aj keď pre väčšie množstvo postáv zo začiatku náročnejšie čitateľným – režijným riešením bolo zdvojenie postavy Valmonta. Na jednej strane je to vhodná metafora dvojtvárnosti či falošnosti, ktoré sú preňho charakteristickými, na druhej to naznačuje leitmotív celej inscenácie – prácu s kontrastom. Matej Lacko zobrazil Valmontovu pudovejšiu, živočíšnejšiu tvár. V pravidelných intervaloch si vyzliekal tričko, ktoré odhodil za oponu. Obratom mu vždy priletelo rovnaké, ktoré si opäť obliekol. Tento repetitívny moment bol zábavným stvárnením frazeologizmu o prezliekaní kabátov. Naopak Valmont Mateja Erbyho odetý v svetlom obleku bol sofistikovanejším a dojmom racionálnejším zobrazením vikomta. Z jeho prejavu však sálal manipulatívny zámer skrytý za domnelou rozumnosťou.

Zdvojenie často fungovalo aj ako zobrazenie napätia medzi vonkajším a vnútorným hlasom, ako rozdiel medzi konaním a jeho podnetom, medzi fyzickým a psychickým. Jednotlivé scény oddelila režisérka tmou a hudbou, v ktorej takisto kontrastovala vážnosť a modernosť. Prudké zmeny javiska fungovali na princípe statické verzus dynamické, a vytvárali tak vizuálne skvelé kompozície. V tomto duchu viedla režisérka aj prácu s telom hercov. Ich pohyby boli v mnohých scénach synchronizované, často trhané, inokedy zas zotrvali v štylizovanej póze. Je to napokon typický Rázusovej prístup k práci s telom, či všeobecne k pohybu v inscenácii. Konanie je často kontrastom k situácii, podčiarknutím hovoreného či symbolom zdôrazňujúcim schopnosť imaginácie v divadle. Skvelým príkladom poslednej možnosti bola situácia, keď markíza de Merteuil strihala nožnicami pri hlave mladej a jemnej Cécile. Pri každom cvaknutí ostal Cécile v ruke chumáč vlasov, počas čoho hovorila o prvej – a zároveň násilnej – sexuálnej skúsenosti s Valmontom. To výrazne podčiarkovalo metaforický charakter danej scény.

Hra kontrastov je skvelým interpretačným kľúčom k dielu. Postava markízy de Merteuil v jednej zo scén hovorí, ako sa učila správať sa v spoločnosti. Jej prístupom bolo „sledovať nie to, čo ľudia hovoria, ale to, čo sa snažia skryť“. Ak na to jednotlivec príde, je to jeho cesta k moci. Zaujímavým sa to stáva, ak to čítame z markízinej pozície ženy, pre ktorú je validácia seba a svojich rozhodnutí vždy náročnejšia. V kontraste s tým je napríklad scéna, keď Valmont ako reprezentant mužského princípu naliehavo opakuje vetu „neviem si pomôcť“ ako dostatočný argument pre akékoľvek svoje pochybné správanie.

Neskôr sa dozvedáme o zdroji značnej časti markízinej krutosti. Pramení z toho, že ju gróf Gercourt opustil, z jej túžby po pomste. Ukazuje sa tu aj boj ženskej a mužskej sily. Celá záverečná časť sa odohrávala na scéne plnej šípov. Ľudia sú v tomto svete lovcami a zároveň korisťou. Je otázkou času, kedy ich nejaký šíp zasiahne. Napokon koniec nebol šťastným pre nikoho. Bola to smrť, žiaľ alebo zatratenie. V inscenácii zaznelo, že „ješitnosť a šťastie sa vylučujú“. A taký bol aj záver. Valmont bol zabitý lukom a jeho posledné slová zneli: „Je mi zima.“ Markíza de Merteuil si umývala tvár – čím viac si ju umývala, tým ju mala špinavšiu.

Júlia Rázusová vystavala inscenáciu ako štúdiu temnoty ľudského vnútra. Systematickou prácou s kontrastom kládla dôraz na rozdiel medzi tým, ako človek koná a prečo to tak je. Na nezhodu medzi vnútornými poryvmi a následnými činmi. A tak vhodným konštatovaním na záver sa zdajú byť práve slová z inscenácie: „Jediné, čo by mohlo človeka prekvapiť, je, ako málo sa svet mení.“

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová


Autor: Christopher Hampton podľa románu Choderlosa de Laclosa
Preklad: Veronika Kolejáková
Dramaturgia: Alena Weisel Lelková
Scéna a kostýmy: Markéta Plachá
Hudba: Michal Paľko
Réžia: Júlia Rázusová

Účinkujú:
Vikomt de Valmont: Matej Lacko
Vikomt de Valmont, Azolan: Matej Erby
Vikomt de Valmont, Rytier Danceny: Filip Lenárth
Markíza de Merteuil: Veronika Husovská
Pani de Tourvel: Stanislava Kašperová
Cécile de Volanges: Jana Evelley
Pani de Volanges, Pani de Rosemonde, Émilie: Valéria Fürješová

Premiéra: 29. októbra 2021 MS DJZ
Derniéra: 19. októbra 2023 MS DJZ