Miroslav ZwiefelhoferJe v tom trochu symboliky. Zoskupenie UHOL_92 uviedlo v štúdiovom priestore Divadla Astorka Korzo ´90 Trezor inscenáciu s názvom HRANICE_92.
Ja viem, pokiaľ ste už párkrát boli v divadle, vety o „generačnej výpovedi“ vo vás vyvolajú miernu dávku chápavého nadhľadu. V tieni genocídy v Rwande a niekoľkých občianskych vojen na území bývalej Juhoslávie však dokázalo Slovensko vychovať prvú skutočne svoju a skutočne slobodnú generáciu. Tá sa narodila do sveta, v ktorom tabuľa Petržalka – Berg predstavovala niečo ako časopriestorový portál do paralelného vesmíru. Vysokoškolské diplomy už jej príslušníci dostávajú v situácii, keď žijú v podstate rovnaké životy ako ich rovesníci v Tallinne, Záhrebe či Lisabone. Budovanie demokratického a samostatného Slovenska sa stretlo s globalizáciou, jediným obmedzením zostala kvalita internetového pripojenia. Osobné výpovede ľudí okolo tridsiatky teda predstavujú pomerne zaujímavý materiál na spracovanie.
Inscenácia v réžii dua Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík zaujme už úvodným výstupom. Diváci zostávajú pred vstupom do hracieho priestoru. Miestnosť medzi vrátnicou Astorky a schodmi do Trezoru plní primárne funkciu foyeru, je však aj hracím priestorom. Vďaka sedacej súprave a stolíku zároveň pôsobí, akoby sa diváci ocitli na návšteve v byte, ktorý nábytkom trochu pripomína prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Následne prichádza jedna z herečiek (Barbora Palčíková). V bielom plášti reprezentuje akúsi výskumnú pracovníčku a cez discman pripojený na malý reproduktor púšťa divákom audionahrávku, ktorá je úvodom do témy generačnej výpovede. Tento moment prináša hneď niekoľko divadelne podnetných motívov. Využitie priestoru foyeru je ozvláštnením samým osebe. Zároveň však pracuje s témou hranice medzi hercom a divákom. Tá tu v podstate neexistuje. Palčíková a diváci tvoria jeden celok. Logicky sa tak stráca aj hranica medzi javiskom a hľadiskom či divadelným a nedivadelným priestorom. V takto koncipovanom tvare, keď teatralita prekračuje váš osobný priestor, resp. stáva sa súčasťou verejného, získavajú na význame inak drobné detaily. Napríklad biele cvičky, ktoré má obuté herečka, kedysi povinná výbava úboru na „telesnú“ na prvom stupni základných škôl, či discman, jedinečný relikt doby, ktorá už vedela zaznamenávať informácie digitálne, no ešte rozmýšľala analógovo.
Následne inscenácia už pokračuje priamo v Trezore. Priestor je koncipovaný v podstate arénovito, hoci diváci obkolesujú hercov len z troch strán a aranžovanie javiskového konania väčšinou prebieha v intenciách tradičného blackboxu. Naďalej tu zostáva motív hranice hracieho priestoru. Nepravidelne rozmiestnené neónové tyče (svetelný dizajn: Boris Vitázek) položené na podlahe naznačujú jeho hranice. Herci sú zároveň v istých momentoch zámerne situovaní na jeho okraj. Opäť je to Palčíková, ktorá na hranici hracieho priestoru interpretuje text, pričom prehovor sprevádza mechanickým pohybom tela. Hoci ju v týchto momentoch delí od daného diváka len pár centimetrov, pracuje s princípom štvrtej steny. Nastávajú tak situácie, v ktorých si herečka a divák narúšajú osobný priestor, no hranica javiskového priestoru zostáva zachovaná.
Herci (Lenka Libjaková, Michal Kiník, Igor Schlosser a Martin Varínsky) podávajú vzhľadom na svoj vek veľmi zaujímavé výkony. Hoci ide stále o študentov posledného ročníka VŠMU, prejavujú na javisku správnu dávku sebaistoty a z nej vychádzajúcej technickej presnosti. V kontexte súčasných tendencií v divadle navyše zaujme až prekvapivo dôsledné zvládnutie techniky javiskovej reči. Na škodu inscenácie ale je, že výpovede postáv, ktoré tvoria ťažisko inscenácie, nemajú veľa možností na rozvinutie. Je to však logická daň za rovnomerný priestor pre všetkých päť postáv na ploche iba niečo vyše tridsiatich minút trvania inscenácie. Zaujme napríklad motív domnelého výbuchu či výstrelu na lodi. Príbeh generácie ´92 je totiž aj o ľuďoch, ktorí mali 11. septembra 2001 deväť rokov. Sú teda generáciou, ktorá väčšinu svojho života prežila vo svete, ktorého bežnou súčasťou je hrozba terorizmu, napriek tomu, že Európa (obzvlášť stredná) patrí medzi najpokojnejšie časti sveta. Podstatnú časť textu však tvoria pasáže o vykorenení, permanentnom nestíhaní či strate ideálov. Teda o nespočetnekrát obohraných klišé súvisiacich so životom tesne po skončení vysokoškolského štúdia.
HRANICE_92 sú dobrým konceptom či východiskovým bodom do ďalšej tvorby jednotlivých členov inscenačného tímu. Bolo by dobré, keby Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík ďalej pracovali na ešte väčšom vyhranení ich režijného rukopisu. Pokojne aj za cenu menšej formálnej uhladenosti. Ide totiž stále o pomerne konzervatívny javiskový tvar. Stačí sa pozrieť len na inscenácie uvádzané v Künstlerhaus – brut v susednej Viedni a inscenácia mladých tvorcov sa pri tomto porovnaní ukáže ako až zbytočná hra na istotu.
