Poďakovať ti nestačí!

Monika Potokárová_foto D. HolubováMonika Potokárová_foto D. Holubová

Naše priateľstvo vyplynulo z banality. Asi ako každé osudové ľudské puto. Pamätám si, že bola už jar, blížil sa koniec semestra, bolo to na afterpárty po premiére v novootvorenom Labe. V podniku Nervosa ku mne pristúpila čudná dievčina. Husté havranie vlasy spustené na ramená, veľké tmavé oči, vlnité pery, pre mňa, malomeštiaka, skutočne indiferentný hororový zjav. Mal som na sebe svoje recesistické tričko s nápisom „A ty si čo urobil pre reformu commedie dellʽarte?“ A toto záhadné dievča ma nesmelo oslovilo: „Super tričko, ahoj, ja som Monika.“ Takáto maličkosť spôsobila, že som sa zoznámil s Monikou Potokárovou. Tričko je dnes už v zabudnutí na spodku skrine, na Moniku a na tie úžasné chvíle s ňou strávené nezabudnem nikdy. Asi ako nikto z nás, kto ju mal šancu bližšie spoznať.

O vyše roka, na zápise do prvého ročníka herectva, sa ma Monika trochu s obavou opýtala: „Ale môžeme si naďalej tykať?“ Ja som samozrejme povedal áno, načo hrať formu. A myslím, že nasledujúce roky, keď som ju učil a najmä opravoval jej testy z dejín divadla, ma nemohol nikto obviniť z protekcie. Bol som rád, keď to Monika vyšplhala aspoň na D. A aká šťastná bola následne ona! Dodnes si pamätám, ako na štátniciach dostala z toho neobvyklého stresu obrovské okno, a jediné, čo povedala k téme Ivana Bukovčana, bolo, že v Pštrosom večierku hrala Mária Prechovská, a zúfalo pozrela na mňa. Hľadala oporu a ja som prikývol, že sa nemýli. Bol som totiž nadšený, že vďaka našim rozhovorom si pamätá práve toto meno. Ale samozrejme sme sa okamžite s Norou Ibsenkou pustili do jej doučovania, aby na opravnom termíne excelovala. Tak sa aj stalo.

Monika totiž bola dôkazom, že u človeka nie sú také dôležité vedomosti, ale skôr prirodzená ľudská inteligencia. Veľakrát sme sa spolu rozprávali o tom, že nie je nutné vedieť enumeratívne vymenovať všetky Shakespearove hry, ale naopak stačí si prečítať s porozumením aspoň výber z nich. A presne to Monika robila. Nebavili ju poučky, čítala to, čo ju zaujímalo, to, čo potrebovala k práve skúšanej úlohe, alebo to, čo vyžadoval jej momentálny životný pocit. Monika nebola z tých, ktorí neproduktívne míňali čas. Jej ľudská múdrosť, skúsenosť a uvažovanie ju posúvali vysoko nad jej rovesníkov. S príslovečným nadhľadom i štipľavým komentárom nadávala na to, keď sa jej niekto vysmial, že nevie, čo znamená nejaké cudzie slovo. Lenže ona si ho z vlastnej iniciatívy doštudovala a zistila pritom ešte viac, ako vedel pôvodca tejto uštipačnej poznámky. Práve to ju ľudsky vyzdvihovalo nad ostatných.

My kritici sme už stáročia obviňovaní, že ak sme naviazaní na praktického umelca alebo umelkyňu, tak okamžite poľavujeme v kritériách a vzniká prepiata zaujatosť. S čistým svedomím môžem povedať, že pri Monike som vždy tŕpol, keď vstúpila na javisko. A ten strach nepoľavil, dokým neprišla klaňačka. A to z dvoch dôvodov, lebo mi na nej ako na človeku tak extrémne záležalo a potom preto, že bola smoliarka. Keď išla behať, tak sa do polhodiny vrátila s rozbitým kolenom, keď sme sedeli v parku na lavičke, tak sa jej na vlasoch zrazu ocitol vtáčí trus, keď cestovala z Prahy do Bratislavy, tak mi rozospatá volala z Nových Zámkov. Preto som sa bál, či na ňu nespadne kulisa. Obaja sme sa na jej smoliarstve vždy smiali a vedela, prečo s ňou nechcem nasadnúť do auta. Ale to bolo jediné miesto, kam som s ňou skutočne nešiel. Dnes ma to mrzí.

Ako kritik som si však zachoval odstup. O jej inscenáciách som vedel mnoho, volávali sme si po skúškach, hovorila mi, ako sa jej pracuje. Vždy frflala, nadávala na režijnú koncepciu i text (áno, aká pravda, v koľkých inscenáciách zlých textov hrala, ale hrala v nich vždy excelentne a povyšovala ich tézovitosť na umenie!). Ja som jej zakaždým hovoril: „Monika! Nebuď diva! Nehejtuj ešte pred premiérou!“ A viete, čo bolo vtipné? Často mala pravdu! Ale myslím si, že sčasti aj ja. Monika bola šomravý typ, ale tí, ktorí ju mohli spoznať bližšie, vedeli, že je to len povrchový náter. Pod ním sa schovávala úžasná senzitívna a pre umenie oddaná duša. A najmä profesionálka. Mohla hejtovať, ako chcela, prišiel jej výstup a v skúšobni či na scéne sa ocitol novodobý herecký pojem – Monika Potokárová.

Po každej premiére sme si volali alebo sme sa ešte počas týždňa, kým som mal v hlave čerstvé dojmy, stretli. Hodiny sme sa dokázali otvorene rozprávať o skúšobnom procese, o jej výkone, inscenácii, režisérovi, kolegoch. Monika bola vždy otvorená diskusii, potešili ju slová chvály, trochu zamrzeli výčitky, ale vedela uznať druhý názor, no aj si obhájiť ten svoj. Naposledy sme si takto volali v októbri po Ruských denníkoch a stretli sa po Lekcii. Myslím, že keby nás niekto nahrával, tak vznikne pútavá a pritom analytická recenzia. Opäť opakujem, Monika nemusela mať načítanú celú Univerzitnú knižnicu, ale dokázala vďaka svojej ľudskej intuícii, empatii a zmyslu pre divadlo celkom zreteľne, vecne i odborne pomenovať javiskový tvar. Z jej približne štyridsiatich výkonov som recenzoval všetky. Či písomne, alebo len verbálne. Až na tie posledné dve inscenácie, na ktoré som už nestihol ísť a na ktoré mi Monika ešte v októbri sľubovala vybaviť rezerváciu – CudzôJób.

Myslím, že aj keď som vďaka Monike nahliadol do zákulisia jej všetkých tvorivých procesov, tak som si udržal kritický odstup. Na Moniku ako hereckú interpretku som sa miloval pozerať. Vedela byť vždy iná, neopakovala sa, bola majsterka premeny a flexibility. Dokázala autenticky stvárniť naivku, filozofku, dievča svojej doby, dedinskú kofu či robu, modernú femme fatale a najmä sa na javisku nebála „zhovadiť“. Monika bola skvelá dramatická umelkyňa a výrazový oblúk, ktorý dokázala naplniť napríklad ako Nataša vo Vojne a mieri, bol dych berúci. Ale bola i neprekonateľná komediálna herečka. Jej hyperbolická figúrka blonďavej zdravotnej sestry Moniky vo Fyzikoch bola exaktnou ukážkou, čo znamená na javisku urobiť z minima maximum. Jej herectvo bolo sýte, obsažné, tvárne. A preto sa o Monike tak dobre písalo. Lebo bolo o čom písať! Monika prosto milovala divadlo a bez pátosu môžem povedať, že to bolo z javiska cítiť. Keď minulú sezónu mala jedno skúšobné obdobie voľné, tak bola nervózna, nevedela, čo so sebou, vyčítala si, že ju neobsadili. Pritom len konečne dostala po sérii veľkých rol raz voľno. Ale Monika to vnímala inak – „monikovsky“. Preto ju mrzelo a rozčuľovalo všetko to, čo sa dialo v zákulisí SND v poslednom období. Ale aj v tom si zachovala pevnú chrbticu. Pristúpila k tomu rovnako „monikovsky“.

Monika, mohol by som takto pokračovať, asi ako každý, komu si dovolila spoznať ťa bližšie. Bližšie z tej dimenzie, že si nebola ušomraná herečka s uhrančivým pohľadom, ale citlivý, skromný, vo svojej podstate nesebavedomý, krehký človek so skvelým sebaironickým humorom.

Preto už len niečo:

Už nikdy ku mne neprídeš na nedeľný obed, už nikdy sa mi neozveš v telefóne: „Kajo, čo robíš? Poď na kávu. No neuveríš, čo sa stalo v divadle, tak počúvaj, fakt des a hrôza...“ Už nesplníš ten sľub, že na jar pôjdeme do ZOO, už nikdy sa nestane tisíc a jedna drobností, ktoré prinášala tvoja špecifická povaha, ktorú som tak zbožňoval. Asi pred mesiacom jedna moja známa poznamenala, že je jej fakt divné, že si rozumiem s Potokárovou, veď sme také rozdielne naturely. Nevedel som to vysvetliť, ani teraz to neviem. Čo viem, je, že som Moniku zbožňoval ako herečku i ako človeka. A ak mám za niečo na túto úžasnú bytosť ťažké srdce, tak jedine za to, že už nikdy nesplní moje prianie, aby mi zaspievala na pohrebe. Monika mi to pravidelne potvrdzovala so svojou typickou iróniou: „Kajo, v pohode, zaspievam, ale potrebujem už ten termín, lebo sa mi plní kalendár.“

Slovami Roxany, ktorú si síce nehrala, ale bola by si v nej skvelá: „Jedného som milovala, dvakrát ho strácam.“ Slovami Karola: „Jednu Moniku som miloval, skvelú priateľku aj herečku v nej strácam.“ A nielen ja! My všetci.

Bibliografický záznam: Mišovic, Karol. Poďakovať ti nestačí!. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 6.12.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1042.