Zden Brungot SvítekováZ čoho vznikla potreba zorganizovať takéto podujatie – aj z pohľadu teba ako tvorkyne?
Keď vznikali podklady pre anotáciu k workshopu, uvažovala som o podtitule inšpirovanom Liz Lerman, ktorý by znel: „Ako sa dozvedieť viac o svojej práci než o človeku, ktorý spätnú väzbu poskytuje.“ Pri počúvaní rozhovorov v pracovných i osobných kontextoch si intenzívne uvedomujem, ako presne Liz Lerman pomenúva fenomén, ktorý v komunikácii dennodenne nastáva. V texte objasňujúcom vznik metódy Critical Response Process, ktorej sme sa venovali aj na workshope, píše: „Väčšina kritiky, ktorú som dostávala, vypovedá skôr o predsudkoch a očakávaniach, než skutočne podporuje to, aby som podľa mojich vlastných predstáv robila čo najlepšiu prácu.“
Existuje mnoho modelov venujúcich sa procesu spätnej väzby. Ich funkciu vnímam práve v tom, že „ošetria“ prostredie a proces tak, aby spätná väzba spĺňala svoj účel – to znamená podporila tvorcu v jeho zámeroch a ďalšej práci. Na začiatku workshopu sme si pospomínali na rôzne spätné väzby, ktoré účastníci počuli buď z úst druhých, alebo sami boli ich autormi. Keď sme si ich čítali, mnohokrát zaznelo: „Auuu!“ Takže potreba zorganizovať niečo také v domácom kontexte pravdepodobne pramení i zo snahy vyhnúť sa ďalším potenciálnym „au“ a zároveň pestovať schopnosť kritického dialógu, ktorý posunie premýšľanie, názory či zážitky všetkých zúčastnených, a najmä tvorcu samotného.
Jeden z osobných dôvodov som objavila už v rozmedzí rokov 2015 – 2016, počas projektu DIFFERENT?, na ktorom s nami ako kouč spolupracoval Bush Hartshorn. Cítila som sa, akoby som objavila Ameriku – po dvanástich rokoch praxe, piatich rokoch na škole a tridsiatich troch, čo som sa venovala tancu. V rámci prvého work in progress k projektu som po prvýkrát počula vetu: „Prevziať situáciu okolo spätnej väzby do vlastných rúk.“ Bush má dlhoročné skúsenosti ako kurátor a zároveň riaditeľ tanečných inštitúcií, v rámci čoho facilitoval stretnutia medzi tvorcami a verejnosťou. Jeho inštrukcia znela: „Pripravíte si otázky, ktoré sa chcete spýtať, položíte ich a budete počúvať. Žiadne obhajovanie, vysvetľovanie, ospravedlňovanie. Iba počúvajte.“ Vďaka Bushovi som sa následne zoznámila i s Rivcou Rubin, od ktorej sa i on sám učil. Rivca viedla v lete 2015 workshop pre PAP Berlin pod názvom Imagine, The Vision The Essence, ktorého som sa zúčastnila. Hneď v prvý deň som si kládla otázku, z akého dôvodu sa tieto veci dozvedám teraz a nie v rámci povinného základného školského vzdelania: kľúče komunikácie, načúvanie, zvládanie náročných situácií a správania sa… Premýšľala som, o čo pokojnejší by som mala život. O čo lepšie by mohla fungovať spoločnosť a spolunažívanie. Dávanie a prijímanie spätnej väzby vnímam ako súčasť komunikácie. Jej kvalita ovplyvňuje kvalitu interakcie v akomkoľvek kontexte. Odvíja sa od nej schopnosť nachádzať vzájomne prijateľné prístupy, stratégie, rozhodnutia, riešenia, výsledky. Tu vidím celoživotnú potrebu workshopovania a reflexie.
Čo ti workshop dal, a kým spôsobom sa o dá ešte ďalej rozvíjať?
Už po lete 2015 som vnímala frustráciu z pracovných i osobných situácií, kedy vidím ako márnime čas, odbiehame od témy, skáčeme si do reči, do myšlienok, nevedomky (alebo vedomky) zabíjame nápady, nepočúvame, respektíve počúvame cez filter „ja“, interpretujeme, z rôznych príčin prechádzame do defenzívy či ofenzívy. Zároveň som zažila, že to môže byť aj inak a existujú cesty ako situáciu regulovať a meniť. Niektoré deje viem lepšie odčítať, zorientovať sa v nich, dopracovať sa k odpovedi či informácii, zobrať situáciu do vlastných rúk (občas), sformulovať otvorenú otázku bez toho, aby som v nej podsúvala názor, kritiku, radu. Vážim si každého človeka, každú príležitosť medziľudského vzťahu, kedy je táto kvalita prítomná a konverzácia možná. Na workshope v Bratislave sme si zažili výživné prostredie pre spätnú väzbu a pre kvalitu komunikácie. A počula som i slová: „Už nikdy nikomu nič nepoviem, lebo teraz viem, čo všetko môžem pokaziť.“
Vďaka takýmto workshopom získavam povedomie o daných zručnostiach, napredujem v ich realizácii:
– aktívne spätnú väzbu iniciovať,
– spätná väzba sa deje na základe súhlasu toho, komu je určená, slúži autorovi a jeho procesu, smeruje k podpore jeho premýšľania,
– schopnosť povedať „nie“ nevyžiadanej spätnej väzbe,
– aktívne počúvanie (čo je náročná činnosť pre pozornosť, keď sa deje naplno),
– špecifickosť namiesto generalizácie,
– deskriptívnosť namiesto analýzy a kritiky,
– artikulácia toho, čo chcem povedať, na čo sa skutočne chcem spýtať, čomu často predchádza dôslednejší vlastný myšlienkový proces,
– čistý jazyk (bez toho, aby implikoval kritiku, vinu, chybu, či hlúposť adresáta),
– klásť otvorené neutrálne otázky,
– schopnosť svedectva (witnessing),
– byť si vedomý svojej pozície, postoja, zámeru, s ktorými do komunikácie vstupujem,
– čaro spojky „a“ verzus katastrofa spojky „ale“.
Aké presahy z workshopu vnímaš do budúcnosti, do tvorby a pod.?
Záujem a chuť reflektovať a kultivovať vlastnú kvalitu komunikácie, či už sama so sebou, alebo s druhými. Profesijne vstupujem do kontaktu so širokou škálou ľudí, skupín, komunít, kultúrnych prostredí. Komunikujem v osobnom živote, tam to býva najšťavnatejšie, však? To, čo som sa dozvedela a stále sa dozvedám, používam neustále. Keď na jar 2020 začalo spoločnosť zamestnávať šírenie covidu a videla som, ako s nami komunikujú štátne orgány, médiá, a ako komunikujeme my sami navzájom, uvedomila som si, že je zásadné, aby sa to, čo som sa ja naučila, dostalo k čo najväčšiemu počtu ľudí. Vypožičiam si slová Rivcy Rubin z textu k pripravovanému workshopu Curious Shift 2022, ktorý bude zameraný na teóriu, prax a najmä kvalitu komunikácie: „V súčasnej situácii považujem za nevyhnutné zvyšovať povedomie o verbálnych prejavoch nátlaku a nadradenosti, o špecifickej terminológii navodzujúcej a vynucujúcej poslušnosť, a to aj v komunikácii, ktorá chce byť užitočná. Tieto autoritatívne, disciplinujúce jazykové obraty, či už jemné alebo hrubozrnné, viac stoja v ceste, než podporujú efektívnu a zmysluplnú komunikáciu so sebou samým a s ostatnými. Namiesto toho vedú ku skľúčenosti, frustrácii, strachu, pocitu viny, stresu, vylúčenia a k narastajúcemu napätiu. Zároveň rastie snaha revidovať skratky či nálepky, ktoré nerozlišujú medzi jednotlivcami, napríklad z hľadiska zdravotnej situácie, etnickej príslušnosti/rasy alebo pohlavia/sexuality tak, aby slová reflektovali rozdiely, ktoré sú dôležité pre životné skúsenosti ľudí. Stále viac usilujem o to, aby jazyk odrážal a rešpektoval rozmanitosť.“
V domácom kontexte tiež počujem zmeny v používaní jazyka, v profesijnom i osobnom kontexte. Niekedy sú tieto zmeny náročné, pretože preformulovať myšlienky zo zaužívaného slovníka, ktorý sa derie na jazyk, zaberá čas. Ide s tým ruka v ruke zmena v myslení, názoroch a postojoch. Zároveň z vlastnej skúsenosti viem, že aj vďaka takýmto posunom vzniká prostredie, kde prúdi život, nápady, chuť zúčastniť sa a spolupracovať tak, aby fungoval celok a zároveň rôznorodosť jednotlivcov. V situácii workshopu sa väčšinou jedná o menšiu skupinu. Kladiem si otázku, či a ako je to aplikovateľné na veľké a diverzifikované spoločenstvá, v akých sa ocitla dnešná spoločnosť. A tiež: Kde v kontexte toho celého stojí umelecká činnosť, zodpovednosť a vklad umelca?
