Vlčie oko s prvkami tradičného rozprávačstva

Ide často o adaptácie textov, ktoré môžu byť formou aj obsahom, narúšaním časovej, dejovej či geografickej alebo akejkoľvek inej jednoty a priori nedivadelné. Aspoň na prvý pohľad. Pretože v rozprávačstve sa príbeh „deje“ až vtedy, keď sa rozpráva. A v tom momente sa stáva divadlom. 

S týmto spôsobom divadelného prejavu sa môžeme stretnúť skôr v krajinách Afriky či Južnej Ameriky, ako na našom území, preto je princíp rozprávačov (resp. jednej rozprávačky a jedného rozprávača) na scéne u nás mimoriadne osviežujúci.

Práve princípy storytellingu využilo Divadlo Š.E.M. pri tvorbe divadelnej adaptácie prozaického textu Daniela Pennaca Vlčie oko (v preklade Beaty Panákovej). V príbehu sa sujet rozvíja pomaly od jedného statického momentu – stretnutia vlka a chlapca v zoologickej záhrade. Náhle preskočíme do sveta vlčích súrodencov a sme súčasťou ich úteku pred ľuďmi. Keď vlk dorozpráva, opäť sa ocitneme pri klietke v zoo. Začína sa chlapcova téma. On otvára jeden príbeh, z ktorého vyskočí príbeh druhý. Princíp takýchto „kufríkov“ je typickým znakom tradičného rozprávačstva, ktorým sa tvorcovia a tvorkyne inšpirovali.

V tradičnom rozprávačstve – zjednodušene povedané – rozprávač alebo rozprávačka stoja pred ľuďmi a rozprávajú príbeh. Slová musia byť performatívne, teda slová sa dejú, medzi slovami sa niečo deje, slová „niečo robia“, vytvárajú. Ale rozprávači mohli byť aj dvaja, mohli využívať rekvizity, a predovšetkým – mali nad príbehom úplnú moc. A pohrávali sa s ním. Rozhodovali sa, akým smerom sa dej pohne a v akom kontexte sa udeje. Oni určovali, či doprajú obecenstvu radosť z humoru, alebo ho rozplačú. 

Táto moc nad príbehom, jeho tvarovanie (hoci v tomto prípade šlo o adaptáciu knižného diela), bolo zrejmé aj v režijno-dramaturgickej koncepcii inscenácie Vlčie oko. Režisérka a dramaturgička Veronika Trokšiarová postavila na scénu herca (René Sorád) a herečku (Michaela Dzamková) – rozprávača a rozprávačku. A tí štylizovane, decentne a s vkusom využívali všetky prostriedky, ktoré rozprávačstvo ponúka: odstup od príbehu, dôraz na prácu s temporytmom, ktorý udržiavali prostredníctvom reči ako nástroja, ale aj s pomocou afrického bubienku a hrkálky. Využitím náznaku (hlavne počas opakujúcich sa predelov na začiatku príbehu) vytvárali tajomstvo, ktoré nedopovedali. (“Vojna, alebo niečo také.“) Práca s náznakom prostredníctvom dynamizovanej reči je pritom čosi, čo v inscenáciách pre detského diváka nie je v dnešnej dobe až také samozrejmé. Nedozvieme sa doslovne, prečo sa vlk a chlapec pozerajú na svet jedným okom (vojna? streľba? sklamanie zo sveta?), ale domýšľame si. Všetky možnosti interpretácie môžu existovať súčasne a pritom sa navzájom nerušia. V divadle, kde je často potrebné rozhodnúť sa pre jednu interpretáciu, je takáto zámerná a funkčná viacvýznamovosť priam husárskym kúskom. 

Vlk nás sprevádza Aljaškou, chlapec Afrikou. Postavy začnú rozprávať a my sa ocitneme v inom svete, ktorým nás vedú herec a herečka prostredníctvom drevených bábok. Zaujímavým momentom je častá rodová inverzia, ktorá opäť akoby bola pohrávaním sa s príbehom a jeho formou, presnejšie melodikou: herečka často požičiava hlas mužským a herec ženským postavám. Tento princíp však nie je rigorózny ani vyčerpávajúci, je skôr hrou a skúmaním možností než prísnym princípom. Interpreti štylizujú hlasy jednotlivých postáv, menia ich s ľahkosťou, krátke príbehy dopĺňajú civilným, poetickým humorom, ktorý možno nazvať skôr veselosťou. Nechcú byť silene vtipní. Sú veselí a situácie sú vystavané s ľahkosťou a hravo – preto sú napokon aj plné vtipu.

Scénografia a kostýmy, ktoré rovnako ako bábky navrhli Alica Mikócziová a Michaela Zajačková, boli v zemitých farbách. Drevená scéna a sivé jednoduché odevy (tiež poukazujúce na flexibilného rozprávača, pretože neevokovali konkrétny príbeh) podporovali pohyb herca a bábok, jemnými náznakmi pripomínali africké príbehy (znaky na drevenej konštrukcii či africký bubienok), prípadne Aljašku. Sugestívnu atmosféru nenápadne podčiarklo osvetlenie, ktoré spolu s tlmenými farbami scény a kostýmov vytváralo intímny a tajomný svet. Taký, v ktorom javisko nie je prísne oddelené od hľadiska. Deliaca čiara medzi javiskom a hľadiskom existovala len formálne (herci hrali vpredu, diváci sedeli v hľadisku), ale častým rozprávaním smerom k publiku, interaktívnymi prvkami (diváci a diváčky určovali vývoj príbehu, alebo doň boli nenásilne zatiahnutí) vznikol jeden svet spojený príbehmi, ktoré sa pred nami odohrávali, alebo len zneli (a tým sa aj odohrávali). Pretože tak ako v tradičnom rozprávačstve, aj tu bol jazyk performatívny. Tvorcovia a tvorkyne sa úspešne vyhli všetkým úskaliam, ktoré z toho mohli vzniknúť: prisilnej konverzačnej línii a popisnosti. Slová a bábky vytvárali v priamom prenose fantazijné priestory. Dokázali, že aj dnes, keď zdanlivo potrebujeme množstvo silných vnemov, ktoré by nás upútali, tak to môže byť aj presne naopak – stačí náznak, v ktorom sa poodkryje závoj tajomstva a svojbytný divadelný tvar začne existovať.

Režisérka a dramaturgička inscenácie Veronika Trokšiarová do inscenácie funkčne zakomponovala aj dva svoje vstupy. Na začiatku predstavenie uviedla, a tým otvorila dvere interaktívnosti, v závere zas uzavrela a pozvala publikum (predovšetkým jeho detskú časť) prezrieť si bábky. Kúzlo okamihu, ktoré toto rozprávačské dielo prinieslo, akoby sa tak ešte predĺžilo. Umocňoval ho aj pivničný, ale útulný priestor bratislavského Teatra Colorato, v ktorom sa konala premiéra – tlmene osvetlený, nízky, ohraničený klenbou. V takomto priestore, ak naň tvorcovia a tvorkyne prihliadajú, čo v tomto prípade platí na sto percent, ľahšie vznikne jedinečný vzťah medzi auditóriom a hercom či herečkou. Na chvíľu sa aj vďaka priestoru ocitneme kdesi, kde príbeh nedokáže nič narušiť. Pocit osobnejšieho vzťahu medzi interpretkou, interpretom a ľuďmi v hľadisku by napríklad na väčšej scéne nebol až natoľko intenzívny.

Témou a dramaturgickou líniou inscenácie bola aj klimatická kríza. Nešlo však o ideu násilne vtlačenú do textu. Najvýraznejšie sa ukázala v závere, keď sa síce všetky postavy opäť stretli, čo pre detského diváka prinášalo odkaz, že vzťahy pretrvávajú a všetko sa dobre končí, ale stretli sa v „novom svete“ – v zoologickej záhrade, v zajatí, po vyrúbaní stromov a zotročení zvierat. Tento klimatický apel a klimatická núdza, ktorú režisérka do adaptácie vniesla, bol koherentný aj s praktickou stránkou inscenácie. Scéna, kostýmy i produkcia boli v duchu udržateľnosti, všetko bolo navrhnuté tak, aby sa to dalo znovu a znovu využívať a tvorkyne prihliadali na recyklovateľnosť a obnoviteľnosť materiálov, z ktoré boli v inscenácii použité. 

Podľa bulletinu je predstavenie vhodné pre obecenstvo od ôsmich rokov. Pravdou však je, že by som naň odporúčala ísť aj mladším deťom, ba aj dospelým (a možno hlavne im). Súčasné divadlo pre detského diváka je často prehliadkou naozaj nesmierne kvalitných tvorivých postupov a často smeruje k experimentu. Vlčie oko podľa knihy Daniela Pennaca je výraznou inscenáciou, ktorá rozhodne obstojí a má potenciál zanechať v tých, ktorí ho uvidia, stopu, ktorá len tak ľahko nezmizne. A to je, myslím si, pri divadle to najpodstatnejšie.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová