Alžbeta VrzgulaPodľa Oxfordského slovníka je fikcia niečo vymyslené, neskutočné až nepravdivé. Zaujímavý a veľavravný rozpor máme pri slove vizionár. V slovenčine je to „snílek“ alebo „blúznivec“, zatiaľ čo podľa Oxfordu je to človek s „originálnym myslením“, ktorý o budúcnosti rozmýšľa nápadito a dokonca múdro. Ako vravia klasici, slovenčina je presná: byť vizionármi je u nás tradične niečo, k čomu sa neuchyľujeme, resp. keď sa už „zasnívame“, takmer sa za to hanbíme. 22. novembra to bolo v Starej tržnici presne naopak.
Rada by som na úvod spomenula vysokú úroveň organizácie, od prípravnej fázy až po samotný event. Na magistrátnom oddelení kultúry (konečne) pracujú ľudia skúsení a aktívni v kultúrnej a eventovej praxi a je to vidieť. Včasná komunikácia, plánovanie podujatia, konzultácie a viaceré porady k príprave prezentácií, detailné inštrukcie, reprezentatívne zariadený priestor so samostatnou časťou pre program a oddelenou časťou pre networking pri raute počas prestávok, profesionálne moderovanie (Michal Hvorecký). Myslím si, že aj plynulý priebeh podujatia s dobre odhadnutým objemom programu treba vyzdvihnúť, keďže ani takýto „flawless normal“ nie je na Slovensku s jeho tradíciou deväťdesiatkových konferencií úplne bežný.
Ale poďme k obsahu. Počúvať sedem rôznych vízií mojich spoluspíkrov bolo napĺňajúce. Žiadne nerealistické prikrášlené sny. Ale napokon niečo také by sme od Petry Fornayovej (Nu Dance Fest), Jena Kratochvíla (Kunsthalle Bratislava), Borisa Meluša (Nadácia Nová Cvernovka), Lucie Dubačovej (Sensorium), Tomáša Štefeka (Mestská knižnica v Bratislave), Zuzany Palicovej (Múzeum mesta Bratislavy) a Sláva Krekoviča (Festival NEXT) ani nemohli čakať. Veľmi zjednodušene a pracovne by som to súhrnne nazvala “keď to funguje”. Keď dovolíme inštitúciám, aby boli otvorené a prekročili tieň vlastného statusu. Keď sa zdrevenené kostry rozhýbu. Keď sa navzájom podporíme a namiesto vymenovávania dôvodov, prečo „sa to nedá“, len vecne pomenujeme štandard, ktorý jednoducho už musíme naplniť. A z neho môžeme ísť konečne ďalej.
Zámerom Tomáša Štefeka je, aby knižnica nebola determinovaná knihami, ale aby ju napĺňali ľudia. Aby v nej zažívali životné situácie a nachádzali podnety, ktoré im ovplyvnia vnímanie sveta a seba v ňom. Knižnica, kde nie je to tradičné ticho, ale naopak, kde sa diskutuje a ľudia tam cítia slobodu hovoriť. Zuzana Palicová vidí rozhýbaný kolos mestského múzea, ktorý sa otvára a nebojí sa spolupráce a outsourcovania programov a energie pre svoje mnohé budovy. Vidí splatenie dlhu voči reprezentatívnym priestorom pre reprezentatívne expozície. Jen Kratochvíl priniesol skeptickú prognózu 30. rokov ako rokov hľadania novej obrazovosti pre apokalypsu (čo je a bude samozrejme veľmi bohatým zdrojom… inšpirácie?). Zároveň tiež ale pomenoval nevyhnutnosť spolupracovať a prepájať sa ako predpoklad toho, aby sa tejto apokalypse dalo čeliť solidárnejšie, funkčnejšie. Téma spolupráce na rôznych úrovniach bola leitmotívom prakticky všetkých príspevkov: lokálna komunita a kultúrne centrum hlboko s ňou poprepájané (Nová Cvernovka), hľadanie nových prostriedkov komunikácie (NEXT), bohatšia stratifikácia foriem a obsahov a následne aj dosahov k publiku (performatívne umenia spomenuté v mojej prezentácii), premena steny medzi zriaďovaným a nezriaďovaným sektorom na priepustnú a prajnú membránu (opäť performatívne umenia, Petra Fornayová mi snáď odpustí tento fyziologický jazyk). Lucia Dubačová, dnes vedúca postava projektu Trenčín európske hlavné mesto kultúry 2026, predstavila myšlienku kultúry ako hlavného spájacieho prvku medzi všetkými segmentami spoločnosti. A skutočne sú to často práve ustálené slovné spojenia a optiky, ktoré máme a ktorými sa limitujeme. Nevieme prekročiť tú frustráciu každodennosti. Čo ak by bola kultúra na prvom mieste? Pred očami sa ako domino zjavujú na to napojené zmeny vo vzdelávacom systéme, v kvalite života a životnej úrovne (s dôrazom na jednotlivé aj zraniteľné komunity), ale aj ekonomické benefity dobre fungujúceho kultúrneho priemyslu, prípadne turizmu.
Zuzana Ivašková v úvodnej prednáške predstavila 400 stranový dokument Dekáda pre kultúru, kultúrnu stratégiu mesta, resp. “kompas pre magistrát, jeho kultúrnych pracovníkov a pracovníčky, ako aj ďalších odborníkov a odborníčky v oblasti tvorby mestských politík”. (Koncepcia udržateľného rozvoja kultúry Bratislava 2030 v skrátenej 100 stranovej verzii). Už fakt, že na magistráte je vôľa plánovať, strategicky a dlhodobo, dokonca o tých plánoch verejne diskutovať a ku kreovaniu stratégií pozývať laickú aj odbornú verejnosť a následne zostaviť rozsiahly dokument, ktorý je už od podstaty istým typom záväzku… to je také, neslovenské? To by bol smutný prívlastok. Lepší je vizionárske. Z príspevku Zuzany Ivaškovej mi najviac utkvela myšlienka reformulácie inštitúcií na infraštruktúry. Stotožňujem sa s tým a dopĺňam: Ak máme pokračovať v tomto „systéme“ zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry, čo naozaj nepotrebujeme sú zriaďované inštitúcie uzavreté do seba, skanzenovo uchovávajúce záblesk nejakého momentu z minulosti, od ktorého odvodzujú svoju hrdosť a nazývajú ju identitou. Inštitúcie s dotovaným fungovaním sú infraštruktúry, prostriedky na to, „aby to fungovalo“, ktoré majú byť otvorené (myšlienkam, postupom, ľuďom), sebavedomé (vedomé si seba, svojej zodpovednosti a misie) a existujúce v súčasnom kontexte európskej umeleckej praxe.
Chlad v asi nevykúriteľnej Starej tržnici (hoci, kto túto zimu ešte kúri, vrstvenie oblečenia ako občiansky postoj) zavial zo záverečnej debaty predstaviteľov „troch úrovní“ kultúry: Matúša Bieščada (Inštitút kultúrnej politiky MK SR), Zuzany Ivaškovej (Odd. kultúry, HM BA) a Svetlany Waradzinovej (Odd. kultúry, BSK). Panel mal názov Hľadanie rovnováhy. Môj výsledný dojem bol, že vôľa k hľadaniu rovnováhy nie je na všetkých týchto úrovniach rovnaká a že vizionár sa tiež nie všade prekladá podľa Oxfordu.
Čo prinesú ďalšie ročníky a „vydania“ Bratislavského kultúrneho fóra? Som zvedavá. Určite však vytvoria priestor pre rozhovor a formulovanie verejnej objednávky. A verím, že sa postupne dokážeme oslobodiť od večných „ale“. Nie naivne, ale konštruktívne a s víziou, kam sa chceme dostať.
P.S.: záznam podujatia bude onedlho zverejnený.
P.P.S. : nabudúce príďte, je to dôležité.
P.P.P.S.: nabudúce nech prídu aj médiá, pretože nereflektovať takýto event, lebo „to ľudí nezaujíma“, je presne jedna z príčin aktuálneho nekultúrneho stavu spoločnosti.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
