Marek UrbanÚnos je film, z ktorého je od prvého okienka zrejmé, že to myslí naozaj. Že sa nebude báť povedať veci, ktoré považuje za kľúčové pre spoločnosť, v ktorej žijeme. A že má ambície byť skutočne nekompromisný. Kováč mladší, Mečiar, Lexa, mafia, odrezané hlavy, vybuchujúce autá a áno, najmä Róbert Remiáš. Únos chce zasiahnuť široké publikum a chce v ňom vyvolať silné emócie. Hnev, vzdor, zhnusenie. Chce nás vytrhnúť z letargie. Nakopnúť nás k väčšej angažovanosti.
Posudzovať Únos esteticky je reduktívne. Jeho základným prínosom nie je obohatenie filmovej reči, kvalitná zábava, ani kandidatúra na umenie. Únos je symbolickým gestom, spoločenským apelom. Ak k nemu pristúpime z tejto pozície, neposudzujeme, či je ozvláštňujúci ako film. Skôr si kladieme otázku, či dokáže naplniť cieľ, ktorý si kladie, a aké prostriedky na dosiahnutie cieľa využíva. Dokáže zaktivizovať masu ľudí? A ako to robí?
Aby som to nekomplikoval, Únos to robí divne a funguje to. Prvá tretina filmu je konštruovaná ako expozícia k historickej udalosti z učebnice dejepisu. Polhodinu film plynie vlastne bez toho, aby sme vedeli, kto bude jeho hlavným hrdinom(!). Postavy nemajú žiadne psychologické pozadie, históriu, nevieme, prečo by sme s nimi mali sympatizovať alebo prečo by sme ich mali neznášať. Je to studené, odťažité a neosobné. Nepomáha absencia mien, ani divadelne preexponované herectvo.
Lenže potom sa to zlomí.
Postavy sa začínajú ocitať v situáciách, ktorým rozumieme, a nepáčia sa nám. Začnú riešiť problémy, ktorým rozumieme, a nepáčia sa nám. Začnú čeliť prekážkam, ktorým rozumieme, a… nie, ani ony sa nám nepáčia. Film graduje, vŕši na seba jednotlivé pre postavy beznádejné situácie a vždy, keď sa objaví náznak nádeje, príde deus ex machina a túto nádej zašliape do zeme. Technický úvod však diváka na túto eventualitu pripravil – niekto, to je jedno kto, má tú moc vstupovať do deja a prepísať príbeh. Film tak vzbudzuje intenzívny pocit frustrácie, v ktorej postavy systematicky strácajú kontrolu nad vlastným životom. (Všimnime si gradáciu scén znásilnenia a finálnej vraždy. Obe sa pohrávajú s diváckym očakávaním, sú exponované zavádzajúco – ako únos či útek – počas ich priebehu nadobúdame pocit, že ich dokážeme zvládnuť, len preto, aby sme nakoniec prišli o všetko tak, ako by sme to nikdy nepredpokladali). Film končí intenzívnym pocitom hnusu, hoci, priznajme si, tento pocit sa môže odlišovať podľa svetonázorového presvedčenia diváka.
Podobne ako každému angažovanému umeniu, i Únosu hrozí, že bude hodnotený na základe toho, do akej miery sa divák s filmom zhodne na tom, ako to v 90. rokoch „naozaj“ bolo. Paradoxne to však v prípade Únosu nemusí prekážať. Akýkoľvek šum, krik, buzz okolo filmu plní cieľ, víri hladinu, vzbudzuje pozornosť. Bolo to tak? Alebo inak? A môžeme s tým dnes ešte vôbec niečo spraviť? (A najmä – chceme?)
