Telá pretkané časom

Predstavenie sa „začína“ prekvapením: diváci sediaci v strede galerijnej scény sú požiadaní o vytvorenie dvojíc. Budú hrať hru s motúzikom – „cat’s cradle“, v ktorej sa ich spoločným premotávaním vytvára séria tvarov. Po čase štyria hlavní performeri plynulo prechádzajú do vlastnej hry. Tá má však oveľa väčšie rozmery, používajú totiž viacmetrové laná a namiesto prstov sú do nich zapletené celé ruky. Performeri sa tak musia pri vytváraní nových vzorov neustále približovať a vzďaľovať, čím vzniká napätie medzi intimitou a vzdialenosťou. Akoby sa cez rituál hry postupne spoznávali – rovnako ako diváci v hľadisku. Hľadajú hranice osobných priestorov, zmysel ich narušenia.

Dianie sa v nasledujúcej časti dynamizuje, k performerom sa zrazu pridávajú ďalší účinkujúci. Celá skupina začína v radoch kráčať tam a späť po skoro celej dĺžke priestoru, využívajú jednoduché pohyby, ako otočenie či zastavenie. Hlavní performeri pritom neustále namotávajú a rozmotávajú klbko, ktoré majú v rukách. Spôsob, akým je choreografia predvádzaná, pôsobí ako cieľavedomá kontemplácia. Môže byť kráčanie stvárnením procesu, ktorý sa deje vo vnútri? V ďalších momentoch Monika Čertezni tento synchronizovaný chaos ničí a pohybovým sólom plne rozvíja jednu zo základných tém diela – meranie. V jej tanci je snaha vzťahovať sa k okoliu, naťahuje k nemu ruky, „ohmatáva vzdialenosti“. Dielo (aj v kontexte predchádzajúcich obrazov) skúma koncept vzdialenosti ako komunikačného nástroja. Cez blízkosť a vzdialenosť sa stretávame so svetom a ľuďmi v ňom, vytvárame si vzťahy.

Ďalší aspekt témy rozvíja trio performerov Raček, Sedlačková a Vlniešková v priestore blízko stien galérie. Akoby neustále pohybovo porovnávali svoju vzdialenosť od protiľahlých stien. O jednu stenu sa opierajú, za druhou iba naťahujú ruku. V pohyboch sú stále prítomné presnosť, jemnosť a sústredenie. Postupne sa v pozíciách performeri striedajú, no tanec na prvý pohľad nepôsobí ako nacvičená spoločná choreografia. Skôr kladie otázku, či je trojica vôbec spolu, alebo sú iba vedľa seba. Alebo sa spájajú práve tým, že sa vracajú do tej istej polohy, na tie isté miesta? Predstavenie sa tak pomaly obracia aj k problému časovej vzdialenosti, ktorý v tomto bode rozvíja najintenzívnejšie.

V cez deň presvetlenej galérii sa už v týchto momentoch pomaly stmieva, významy diela tak začína umocňovať aj svetelný dizajn (Jozef Miklós). Ten neskôr prostredníctvom bateriek zabezpečujú aj samotní performeri. Proces je organický, nesilený.

Po rozpadnutí tria sa performeri postupne spájajú v podobnom „meracom“ tanci, aký načrtla Čertezni. Už sa však pridávajú aj ďalšie postavy, ktoré doteraz iba nečinne postávali alebo sedeli na scéne či v hľadisku. Meranie už nie je introspektívne, je zvedavé, dynamické či až obsesívne. Performeri naťahujú strnulé ruky ako pravítka na všetky strany, či už k priestoru, iným performerom, alebo k divákom. Hľadajú vzťahy aj medzi sebou navzájom, no neboja sa odmerať aj divákov. Vytvárajú kontinuum medzi ich telami a všetkým naokolo.

Chaotickú atmosféru stupňujú aj hudba a svetlá, spoločne evokujúce spontánnu hravosť. Ako výrazné v tejto spleti diania vyznievajú momenty, v ktorých sa performeri spájajú (zdvihnutím natiahnutej ruky hore). Ako by to boli náhle nájdenia „rovnobežnosti“. Návrat k hĺbaniu sa začína stuhnutím postáv, ktoré je najbadateľnejšie pri Račekovi. Zostáva opretý chrbtom o stenu, hlava mu visí smerom k zemi. Z tejto bizarnej polohy sa pomaly dostáva do spoločného duetu s Čertezni. Ich tanec je zameraný dnu, akoby sa snažili zvnútra mapovať vlastné telá. Zároveň sa pohybujú po hraniciach vzájomných telesných priestorov a bez badateľných emócií prechádzajú cez intímne pohybové situácie. Medzitým Sedlačková galériou naťahuje zelenú šnúrku, ktorá pripevnením na rôznych miestach vytvára línie naprieč celým priestorom. Diváci sa tak po strhujúcom duete ocitajú v spleti, v klbku. Je zmena „scénografie“ fyzickou manifestáciou predchádzajúceho diania? Alebo vo všeobecnosti vypovedá o vždy prítomnej minulosti? O spomienkach, cez ktoré uchopujeme súčasnosť?

Následne sa v blízkosti stretávajú všetci štyria performeri. Ležiac vedľa seba využívajú krátke pohybové akcie, v ktorých sa dookola striedajú. Zdvihnutie panvy, ľah, zdvihnutie trupu. Opäť sa tak dostávajú do pohybových slučiek, ktoré sú v choreografii využité viackrát (v sekvencii skupinového kráčania, v triu pri stene). Tanečníci sa tiež obzerajú, niečo hľadajú alebo si spomínajú. Ich pohľady sú menej a menej prítomné, akoby sa vzďaľovali z momentálnych situácií. Skupina sa nakoniec triešti na dve dvojice. V nich performeri stvárňujú situácie, ktoré síce zdanlivo pramenia v konkrétnosti, no stále vyznievajú snovo, abstraktne. Sedlačková a Vlniešková sa dostávajú do „zápasu“, v ktorom prostredníctvom rýchlych pohybov prežívajú rozhovor či hádku. Je medzi nimi citeľné napätie, najmä v momentoch, keď sa im na chvíľku stretnú pohľady. Raček a Čertezni zase prežijú emocionálnu situáciu pripomínajúcu rozchod, následne sa ich duet rozpadá. Čertezni pokračuje v tanci s klbkom na podstavci, neustále sa štylizuje ako socha. Raček si zase postavený na stoličke začína obaľovať šnúrkou celú hlavu, čo evokuje samovraždu, ktorá sa však končí stratou vlastnej tváre. Sedlačková postupne začína cez galériu naťahovať druhú šnúrku, červenú. Priestor sa už citeľne zmenil, galéria je zahalená prítmím.

Záverečná časť diela, v ktorej sa opäť pridáva aj rozšírená skupina performerov, sa opäť pohybovo vracia k meraniu. Priamky, ktoré sú skrz tanec hľadané, však neexistujú, sú iba prízrakmi. Cez silný introspektívny (a retrospektívny) náboj dielo zrazu ukazuje ľudí v zahltení minulých, súčasných a budúcich vzťahov. V nich sa tanečníci strácajú, ako keby bolo pre nich ťažké nájsť spojenie s realitou. Všetky načrtnuté geometrické línie sa autonomizovali a nič iné už neexistuje. Raček na seba v posledných momentoch kladie drevenú krabicu a pomaly sa krčí. Vo vytvorenej ilúzii z neho postupne ubúda. Človek sa stráca.

Na dlhé lakte predstavuje analýzu človeka vtiahnutého do vzťahov a súvislostí, ktoré sa počas života množia, vrstvia a prelínajú. Dielo túto zložitosť roztvára a snaží sa ju ukázať v celej šírke. Analýza vyznieva osobne, pretože performeri skúmajú trajektórie s istým záujmom a s úprimnosťou. Výsledkom je, že sa kontemplatívny ráz predstavenia stále stupňuje, pričom každý posun prináša len odhalenie ďalšieho problému. Po závere tak divák tlieska s tým, že v ňom dielo otvorilo nové otázky, na ktoré musí hľadať odpovede ďalej. Na dlhé lakte tak esenciálne vystihuje procesy „na dlhé lakte“. Je iba krátkym záberom z nekončiaceho premýšľania o okolí, ktoré nás všetkých sprevádza.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová