Karol MišovicDramatické postavy vytvorené v prvej polovici 20. storočia unisono túžia po obsadení dôležitých, pre fungovanie štátu až rozhodujúcich postov – a to bez nevyhnutných profesijných predpokladov (tiež unisono). Na rozdiel od úsmevných politických komédií, tragifraška odohrávajúca sa v súčasnej politickej realite vyvoláva skôr mráz než pobavenie. Trojica ústredných rolí v Čaji u pána senátora baží po komfortnom politickom miestečku. Bez toho, aby si triezvo pripustila, o akú dôležitú funkciu ide, objedná si lekcie etikety – aby svojou distingvovanosťou a vedomostným rozhľadom prirodzene zapadla do elitnej spoločnosti. Profesor Lopuškin trio predstaviteľov prostoduchej ľudovej vrstvy naučí základným frázam, ktoré ich pri každej situácii zachránia a súčasne okoliu odprezentujú ich neskonalú vzdelanosť. Kým manželom Slivkovcom sa podarí pochopiť aspoň základné pravidlá spoločenských móresov, bývalý mäsiar Sekera, angažovaný do politiky výhradne na fyzické bitie opozície, fatálne stroskotá. Trčiaca slama z topánok mu nie a nie zmiznúť. Súčasná ministerka kultúry s generálnym tajomníkom služobného úradu by podobného mentora Lopuškina tiež potrebovali. Najmä ak nás chcú presvedčiť, že svojmu rezortu rozumejú a ich konanie nie je iba hrubozrnné sekanie do tiel opozičných názorov ako u siláka Sekeru, ale aspoň noblesná pretvárka na štýl Slivkovcov. Veď sa len pozrime na ich nedávne výroky.
Rakúsko-uhorská budova a žiadna iná
Ministerka kultúry v rámci argumentácie obhajujúcej odvolanie Mateja Drličku a Alexandry Kusej z ich postov pripomenula, že nedávno navštívila starú budovu SND, ozdobu nás, Slovákov. Ak by ste nevedeli, o akú budovu ide, tak nie o starú, ale historickú a nie slovenskú, ale rakúsko-uhorskú. Približne na mieste dnešnej historickej budovy Slovenského národného divadla dal v roku 1766 gróf Juraj Csáky postaviť divadlo. Bratislave totiž chýbala samostatná a reprezentatívna divadelná budova, kde by sa mohla prebývajúca šľachta a vyššia spoločnosť rozveseliť od vecí všedných. O stavbu sa dokonca zaujímala (podľa niektorých zdrojov sa aj prišla osobne pozrieť na stavenisko) samotná cisárovná Mária Terézia. Po vyše sto rokoch bola budova už v dezolátnom stave, tak sa rozhodlo pre rekonštrukciu. A tu sa už stretávame s podobou stavby, akú poznáme dnes. Stále sme však neboli na Slovensku, ale v Rakúsko-Uhorsku. Budovu v eklektickom štýle postavili podľa návrhov viedenských architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera. Ich divadlá, typovo podobné tomu bratislavskému, môžeme nájsť napríklad aj v Zürichu, Hamburgu či v Brne. Slávnostné otvorenie sa konalo v roku 1886 a zazneli počas neho Rákocziho pochod, prológ Móra Jókaiho a nakoniec opera Bánk bán. Všetko v maďarčine. Logicky. Prvý raz sa na tomto javisku po slovensky prehovorilo až o tridsaťštyri rokov neskôr. Konkrétne 21. mája 1920, teda dva a pol mesiaca po otvorení Slovenského národného divadla. Bolo to jediné predstavenie v slovenčine v prvej sezóne novej inštitúcie. Áno, ani SND spočiatku nehralo dennodenne po slovensky! Nebolo slovenských divákov, tak prečo by študovali tituly v ich jazyku? Veď ani busty na fasáde nepredstavujú ani jedného Slováka. Časom sa niektoré vymenili, ale stále žiaden Hviezdoslav, Palárik ani Anička Jurkovičová. Ak si pozrieme staré fotografie, pohľadnice či čiernobiele filmové dokumenty, tak na priečelí budovy nenájdeme nápis Slovenské národné divadlo, ale Stadt-Theater a Városi Színház. Až krátko po vzniku Československa pribudlo Mestské divadlo. SND si totiž spočiatku budovu od mesta len prenajímalo. Na rozdiel od Prahy a Budapešti si náš národ v časoch obrodenia nepostavil samostatnú divadelnú budovu určenú výlučne na hranie v národnom jazyku. Nedávno sa o bohatej, a nie práve echt slovenskej histórii tejto vzácnej budovy konala skvelá výstava v Galérii mesta Bratislavy. A historička Jana Laslavíková pred štyrmi rokmi vydala prelomovú monografiu podrobne oboznamujúcu čitateľa s turbulentnými inonárodnými dejinami Mestského divadla, dnešnej historickej budovy SND. Dôkazov a faktov, že nejde o dobovú ozdobu nášho národa, je viac než dosť. Stačí sa len informovať.
Návrat do budúcnosti
Na tej istej tlačovej besede, na ktorej sa pani ministerka bez mihnutia oka sekla v historickej faktografii, nás jej pravá ruka posunula z časov monarchie o pár desaťročí ďalej. Avšak nie do 21. storočia, ale do jednej z najtemnejších ér modernej histórie. Dotyčný nám prezradil, že pri tvorbe kontraktov s ich príspevkovými inštitúciami sa snaží ministerstvo stanoviť troj- až päťročné dramaturgické rámce. Na rozdiel od vyjadrenia pani ministerky, toto nie je brbt z nevedomosti, ale priama analógia na prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa komunistický režim pod zásterkou očisťovania spoločnosti rozhodol zlikvidovať všetko progresívne, povedané dobovým ideologickým slovníkom: všetko formalistické. V sumári išlo o umelecké prejavy produktívne nadväzujúce na moderné svetové výdobytky, počnúc impresionizmom a avantgardou končiac. Za jediný možný štýl divadelného umenia sa považoval už roky anachronický systém Stanislavského a na javiskách začalo platiť prísne, i keď nahlas nedeklarované pravidlo, že kto nejde so Stanislavským, ide proti nemu. Zo scén zmizla metafora, štylizácia a NÁZOR, z hercov sa stali inžinieri ľudských duší, z režisérov aranžéri príbehov a z výtvarníkov umelci verne reprodukujúci odraz reality. Komunistický moloch radikálne zasiahol aj do dovtedy pomerne slobodnej dramaturgie a divadlá sa odrazu museli riadiť nie záujmom publika, aktuálnou spoločenskou či privátnou problematikou, ale propagandisticky účelovými nariadeniami dogmatikov. Už v roku 1948 vznikla Divadelná a dramaturgická rada (DDR), poradný orgán Ministerstva školstva a osvety (kam vtedy spadalo divadlo). Išlo o politickému naratívu vernú komisiu, ktorá divadlám určovala, ČO MÔŽU hrať, a dramatikom, AKO a O ČOM MAJÚ PÍSAŤ. Členovia sa riadili vytýčeným dramaturgickým rebríčkom a posledné, na čo hľadeli, bol kvalitatívny vzostup slovenského umenia.
Nečudujme sa, že sa tak málo hrával Shakespeare a vznikalo toľko už vtedy retrográdnych a politicky vyložených inscenácií slovenských klasík a tézovitých hier o veľkomoravskej tradícii. Stále však lepšie, ako tie stohy papiera popísané schematickými agitkami z oceliarní a ošipární. Divadelná a dramaturgická rada skončila svoju činnosť už v roku 1953, divadlá si mohli vydýchnuť a rýchlo zaplátať škody, ktoré napáchal pre umenie skazonosný socialistický realizmus. Mnohé rany sa však ešte dlho nezahojili, bola to krátka, ale intenzívna doba, kde sa viac politizovalo, než kreatívne tvorilo. A tak sa stávalo, že najmä začínajúci herci vedeli svoje roly precízne ideologicky zdôvodniť, ale nedokázali ich prakticky zahrať. Už o pár rokov neskôr, ešte za komunistickej totality, sa otvorene písalo o umelecky neprospešnom a skôr umŕtvujúcom než ozdravujúcom období. Existujú o tom mnohé staršie i novšie publikácie naprieč všetkými podobami slovenského umenia. Reálna kultúrna obec ich však nepotrebuje opätovane čítať a už vôbec nie zažiť – na rozdiel od politických predstaviteľov vedia, čo príkazy a zákazy na javiská, plátna, obrazovky, knižné trhy a do rozhlasových štúdií, orchestrov, múzeí a galérií priniesli.
Dosť bolo pesimizmu. Nezabudnime, že najlepšie domáce divadelné diela v našej histórii vznikali práve v totalitných časoch. Dnes sú už legendárne inscenácie Jána Jamnického, Ferdinanda Hoffmanna, Jozefa Budského počas druhej svetovej vojny a neskôr tituly Vladimíra Strniska, Ľubomíra Vajdičku, Pavla Haspru, Blaha Uhlára či Juraja Nvotu v časoch normalizácie. Prečo? Okrem umeleckej sugestivity v sebe niesli silné občianske gesto. Otvorené divadlo v uzatvorenej spoločnosti. Viem, slabá útecha. Ale aspoň niečo, prečo si nemusíme povedať: Aký národ, taká ministerka. Slováci už dávno dokázali, že vedia vytvoriť svetové umenie, či v kroji, alebo bez neho. A tie stodolovské postavičky, stále na verejnosti verklíkujúce zle naučené frázy o umení, dokazujú akurát ukážkovú dezorientovanosť v otázkach národných, kultúrnych i dejinných.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
