Michaela ZakuťanskáAsi každého divadelníka a citlivého človeka sa dotkla správa posledných dní o prerušení divadelného predstavenia breznianskeho ochotníckeho súboru. Zdôvodnenie tohto „populistického“ kroku demonštrujúceho silu Kotlebovej moci znelo: „V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako „nakopať riť“, „rozbiť papuľu“, alebo „kurva“. Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o „srbských hovnách“ a „slovanských lajnách…“ Je banálne zrušiť predstavenie na základe takéhoto vyjadrenia a Kotleba tým len cielene púta pozornosť médií. Jeho správanie sa dá označiť ako zastrašovanie slušných ľudí. V malom a na regionálnej úrovni skúša, čo všetko mu prejde, kde je hranica a aký veľký je pri jej prekročení odpor spoločnosti. Inak si to viem vysvetliť už len vážnou divadelnou traumou zažitou v útlom detstve. Ja ich mám niekoľko muzikálových, preto ak je to tak, potom Marianovi Kotlebovi rozumiem. A zároveň mu rada vysvetlím, prečo sa výrazy, ktoré ho pobúrili, v danej hre používajú.
Hru Kováči v minulej sezóne uviedlo s veľkým diváckym úspechom aj Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, preto ju mám, ešte z pozície dramaturgičky, zažitú celkom čerstvo. Hra srbského autora Miloša Nikoliča je absurdným, tragikomickým príbehom troch kováčov – bývalých vojakov, „dvadsať-tridsať“ rokov po návrate z vojny. Jeden je Nemec, druhý Srb a tretí Rus. Ako prvý sa Srb prichádza pomstiť Nemcovi za to, že počas vojny splodil syna s jeho ženou, kým kul v jeho kováčskej dielni v Srbsku. Príbeh sa absurdne zopakuje a každému z trojice kováčov sa hriech z vojny vracia. Ani jeden z nich nie je otcom svojho syna, ani jeden z nich nebol počas vojny hrdinom, všetci sa zbabelo skrývali a „kuli v cudzej kováčskej dielni, v cudzej zástere, na cudzej kovadline a spávali s cudzou ženou“. Hra poukazuje na nezmyselné búchanie sa po hrudi a demonštrovanie národnej príslušnosti – národná príslušnosť synov kováčov nie je po meči daná geneticky. Cez trpký humor a bolesť podvedených otcov, ktorí sami podvádzali, je odkaz tohto textu vysoko humanistický: „Narodil sa ako Nemec, žil ako Nemec, rozmýšľal ako Nemec, narukoval ako Nemec… spieval, pil, spal, chodil, obliekal sa ako Nemec, šťal a holil sa ako Nemec, a aj keby som mu povedal, že nie je Nemec, ale Srb, aj potom by bol Nemcom a aj potom by si zapínal nohavice ako Nemec!“
„A môj syn, Rus, nadáva ako Srb, rozpráva ako Srb, zaslepený je tak ako každý Srb, ako mu mám povedať, že … nie je Srb! Radšej by ma zabil, akoby súhlasil s tým, že nebude mojím synom a Srbom, keď žil ako môj syn a Srb!“
Miloš Nikolič si dokáže vystreliť z vlastného národa a ak nadáva do „srbských hovien“, tak nadáva preto, aby sa národ prestal brať tak vážne, aby sa povzniesol nad sebou, zasmial sa a očistil. Nikolič poukazuje na stereotypy, ktoré jednotliví predstavitelia národov majú a vysmieva sa im.
Pokiaľ ide o vulgarizmy, kováči začnú označovať svoje ženy „kurvami“ preto, že spali s príslušníkmi nepriateľského národa, dokonca vedú filozofickú debatu o tom, či je žena kurvou aj vtedy, ak spí s príslušníkom priateľského národa. Neviem, ako inak označí podvedený muž v psychickom vypätí svoju ženu. Kotleba si určite kládol otázku, prečo autor nemôže použiť aj jemnejšie výrazy ako fľandra, cundra a pod. Vysvetlenie je jednoduché. Po prvé, je to autorská licencia a po druhé z použitia slova „kurva“ v tomto prípade vzniká isté jazykové napätie a humor. Aj preto, že žena nemeckého kováča je pri rozhovore prítomná a snaží sa svojho muža všetkou vynaliezavosťou presvedčiť, že kurvou nie je, teda týmto pejoratívom označí samu seba a tak v divadle spájaním vysokého a nízkeho vzniká humor.
Keď Srb prichádza do Nemcovej dielne, ide mu v prvom rade „nakopať riť“ a „rozbiť papuľu“ za to, že splodil jeho syna. Neviem, akú psychologickú drobnokresbu by Kotleba v tomto žánri a pri takto napísaných charakteroch očakával. Zrejme by srbský kováč, bývalý vojak neprišiel za svojím kolegom do Nemecka s kyticou ruží a nespytoval sa na začiatku „byť, či nebyť“ a potom by poprosil druhého kováča, aby ho z jeho dovolením mohol trošku nakopkať.
Nechce sa mi veriť, že v dvadsiatom prvom storočí budeme zakazovať divadlo kvôli takýmto slovám a v hlavných správach na Markíze budeme riešiť, či je Pišťanek vhodné povinné čítanie pre maturantov na gymnáziu. Je licenciou každého umelca, akú funkciu má vulgarizmus v jeho diele, kedy slúži na vykreslenie prostredia a kedy je samoúčelný. Nadávky sa v divadle nepoužívajú na to, aby sa na nich divák smial len preto, že počuje nadávku. V každom divadle sa vždy citlivo pri úprave textu, alebo pri prvých skúškach zvažuje, aké nadávky a prečo budú použité vzhľadom na diváka daného divadla. V prípade slovenského jazyka, ktorý v sebe nepodnecuje vulgárnosť a málo pracuje s hovorovými vrstvami, sa veľmi často pri prekladoch a úpravách z nadávok uberá, alebo sa zjemňujú.
A preto neviem, či má Kotleba málo zmyslu pre humor, alebo tenké uši, či sa len nedokáže zmieriť s tým, že mu väčšina facebookových užívateľov pridáva pred meno jednu slabiku. Ak však hovoríme o Kotlebovi ako o fašistovi, práve zrušenie divadelného predstavenia je prejavom fašizmu, rozmaru totalitného vodcu. Kotleba skúša svoju silu. Z fyziky vieme, že čím väčší je odpor, tým menšia je sila. Ak Kotleba divadlo ako žáner nemá rád, tak by v ňom nemal byť ani vítaný. Alebo máme inscenovať slovanské selanky na žatve a to, keď príde domov žena z krčmy a dá chlapovi po papuli, už ukazovať nebudeme?
Tak sa zdá, že vodca BBSK našiel svoj „obľúbený“ druh umenia a chce proti nemu bojovať, hoci aj v Brezne. Pre divadlo je to kompliment, už dávno mu nebola prisúdená taká moc, ktorá rozčertí aj župana. Proti Kotlebovi však nosenie bielych stužiek nepomôže. V divadle sa mu treba vysmiať, jemu, aj všetkým zradcom, politikom, oligarchom a vládnucej luze tejto krajiny. Divadlo je priestor na hľadanie našej identity a tá slovenská, hocijako ťažko sme ju vždy hľadali, sa momentálne otriasa vo svojich základoch, preto je ten najlepší čas prebrať sa z dlhoročnej apatie a nanovo si naše hodnoty zadefinovať, otvoriť divadlo divákovi, počúvať ho, písať pre neho, klásť mu otázky a polemizovať s ním.
