Alžbeta VrzgulaAž na Hauptmanna a jeho Osamelé duše (čo bola prekvapivo akademická inscenácia, napriek samplom Beatles či Lou Reeda) v piatich inscenáciách, ktoré som stihla, prevládala najmä nová dramatika: koláž, výrazný prepis, adaptácia čerstvej beletrie a súčasná dráma. Z hľadiska predlôh teda svieži zážitok s dôrazom na aktuálne optiky a témy rezonujúce v spoločenskom diskurze. Čo riešime? Podľa tohto výberu sa zdá, že najmä rodičov, resp. traumy, ktorými nás nevyhnutne, vedome alebo nevedome, „obdarovávajú“. Ein Mann seiner Klasse, debut Christiana Barona z roku 2020, je z podobne vykoreneného rodostromu ako knihy Édouarda Louisa. V centre pozornosti je dedičstvo „working class“ limitov, ktoré determinovali nielen život rodičov, ale vymedzili aj jasný prídel lásky a emócií, s ktorými deti „mužov svojej triedy“ vyrastali. Pokrivená emocionalita a dedičná trauma otcov je fascinujúca téma, zaujímalo by ma skladanie tejto mozaiky nielen z obdobia druhej polovice 20. storočia, ale už od prvej svetovej vojny, kedy sa začali množiť zážitky, na ktorých zdeľovanie jazyk prestal stačiť. Vo svetle rodičovsko-detských vzťahov sa Richard the Kid & the King stal príležitosťou rozprávať život “zloducha” inak. Náznak pôvodu psychopatických rysov vo vplyve dominantnej matky ocení každý bing-watcher true-crime seriálov. Lebo “my” vieme, že dominantné chladné matky sú problém. Hoci dramaturgia festivalu vyzdvihovala zástoj ženských optík, hrdiniek alebo protagonistiek (Richarda hrá herečka Lina Beckmann), za highlight pražskej časti festivalu považujem túto inscenáciu najmä pre výkon Kristofa Van Bovena a jeho šialené premeny z kráľa Henricha VI. na kráľovnú Margaret, na princa Edwarda a späť, aby neskôr prišiel ešte ako Lady Anne.
Tento ročník ozvláštnil open call otvorený pre produkcie študentov a študentiek nemeckojazyčných umeleckých škôl, resp. čerstvých absolventov a absolventky. Prihlásilo sa 32 projektov, čo dúfam znamená, že open call bude pokračovať aj v budúcich vydaniach festivalu. Režisérka Alina Sobotta a dramaturgička Sarah Heinzel citujú v texte k inscenácii 3 sestry Pussy Riot s výrokom: „Ak v Rusku stratíte zmysel pre humor, zomriete.“ Humor odplavila debnička plná umelej krvi, civilizovaná škrupina troch sestier sa rozpadla a zostala len vzájomná nenávisť. (Alebo nenávisť k ľudskosti ako takej? Existuje medzi sestrami na ruskom vidieku ešte vôbec takáto veličina? Určite by som sa s autorkami o tom rada porozprávala. Možno raz, keď v Nemecku spravia festival pre začínajúcich slovenských divadelníkov. Aj keď vtedy už nebudem ani začínajúca, a už vôbec nie mladá.)
Naopak vôbec by som sa nepotrebovala rozprávať s Pinar Karabulut, režisérkou inscenácie Like Lovers Do (Memoiren der Medusa). Inscenácia je vystavaná nekompromisne, bez ohľadov na detaily, na divácke očakávania alebo predpoklady. Pinar Karabulut robí, čo sa jej zachce, vrátane odletu hercov vo vesmírnom aute do povraziska. A je to tak dobre. Otočka Bratislava – Mníchov – Bratislava, tzv. “divadelný výlet”, v rámci festivalového programu splnila, čo mala. Dve kontemplatívne cesty a jedna farebná čudná šleha s textom Sivan Ben Yishai o večnom kolobehu násilia, ktoré zažíva päť najlepších kamarátok, dievčatá, chlapci, ľudia aj mýtické bytosti.
Ako režisérka považujem za prvoradé zostať v obraze a kontakte s umeleckým svetom. Hoci festivalový program nie je koncentrovaný do jedného týždňa, ale roztrúsený v dvoch mesiacoch, aj tak je to jedinečná príležitosť stretnúť ten (nemecký) umelecký svet v blízkej Prahe.
Na september 2023 si nastavte pripomienku refrešovať stránku theater.cz, vtedy bývajú predčasné Vianoce: zverejnenie programu ďalšieho ročníka.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
