Jana MikitkováGdanský festival pouličných a outdoorových divadiel FETA sa dramaturgicky zameriava na zachovanie tradície pouličného divadla, na druhej strane skúma jeho experimentálne podoby. Štyri festivalové dni (13. – 16. júla) ponúkli dynamický program od popoludnia až do neskorej noci. Predstavilo sa 32 inscenácií z ôsmich štátov Európy. Odohrávali sa v mestských častiach Starého predmestia a Dolného mesta Gdanska, ktorých priestory poskytujú ojedinelé podmienky pre pouličné umenie. Divadlo sa hralo v parkoch, na školských dvoroch, na verejných betónových ihriskách, dokonca aj vo vode. Najmagickejšou kombináciou bolo spojenie holandskej inscenácie The Pacifists s hracím priestorom pred budovou, ktorá bola zničená počas druhej svetovej vojny.
Najpozoruhodnejším outdoorovým predstavením bolo záverečné nočné vystúpenie nemeckého súboru Theater Anu, výtvarno-divadelná inštalácia na motívy ľúbostnej zbierky Metamorfózy rímskeho básnika Ovídia pod názvom Ovídiov sen. Deväť krátkych situácií na deviatich miestach prebiehalo paralelne a v slučke zhruba každých desať minút. Koláže vybraných básní, súčasný tanec, hra svetla a tieňa, to všetko evokovalo obrazy, predstavy, ktoré skladali tragické príbehy lásky Orfea a Eurydiky či Pygmaliona zamilovaného do sochy. Jednotlivé monológy skúmali záhadu ľudskej transformácie na iné bytosti, ako to opísal Ovídius. Sledujeme nevestu na strome, ktorá sa túži premeniť na drevinu, počujeme muža zamotaného v pavúčích sieťach ako kopuluje, aby rozmnožil svoju novú identitu, vo vysokej tráve ako voyeuri nazeráme na nahú tanečnicu – strácajúcu a vynárajúcu sa Eurydiku alebo vnímame hovoriace kabáty napnuté ako ľudské kože. Každý divák si mohol v ľubovoľnom poradí vytvoriť svoj vlastný príbeh a posolstvo Metamorfóz. Navyše, každý sa pri putovaní mohol k objektom priblížiť až na dotyk. Divákov bolo asi 400, takže neriadené presuny a preskupovania tejto nočnej masy vytvorili divadlo samo osebe.
Spomedzi pouličných titulov najviac zaujal baskický súbor pohybového divadla Markeline z Barcelony s inscenáciami Carbon Club a Andante. Divadlo pracuje metódou kolektívnej tvorby. Carbon Club je čierno-humorná kabaretná groteska o neznámych hrdinoch – baníkoch, ktorí nasadzujú svoje životy za priateľov. Príbeh je o neveste Catrin, ktorej snúbenca Antonia zasiahne pri ťažbe výbuch plynu. Jeho priateľ José sa ho snaží zachrániť, pričom riskuje vlastný život. Ženích však zomiera a nevesta žiali, kým túto prehnanú scénu herci „nestrihnú“ do ďalšieho kabaretného čísla v Carbon Clube. António a José predvádzajú dynamické tanečné číslo a počas dialógu sa dozvedáme o skutočnej motivácii záchrancu – José miluje Antónia a žiada ho o ruku. Nevesta zo šoku umiera, neskôr sa opäť preberá. Celá hra strieda kabaretné výstupy vážnej a grotesknej línie, pohyblivé javiská sa všemožne presúvajú a umožňujú paralelné deje. Striedaním reality a fikcie, ozajstného života baníkov a šou v Carbon Clube tvorcovia relativizujú tému skutočného priateľstva a hrdinstva.
Druhým titulom súboru Markeline bola sugestívna pouličná pochôdzková inscenácia Andante. Koncentrované putovanie troch hercov s veľkými tvárovými maskami, multihudobníkom a károu za vopred nainštalovanými scénami z topánok bolo metaforou o hľadaní mieru a ľudskosti. Príbeh je inšpirovaný nálezmi kusov obuvi, ktoré vyvrhlo pokojné more po masových migráciách Alžírčanov. Vyplavilo topánky vykorenených cestujúcich, ktoré šumia príbehmi ako ulity mušlí. Počúvaním ulity celé predstavenie aj začína, klepaním topánok o seba ako zvukovým mementom zasa končí.
Aj väčšina poľských inscenácií – z Poznane, Katovíc, Krakova, Glivíc či z domáceho Gdanska – tematizovala stále neutíchajúcu národnú traumu z holokaustu a obdobia druhej svetovej vojny. Ale svojou formou akoby ostali zacyklené v období tzv. avantgardy 60. rokov a neprinášali nové podoby tohto druhu umenia.
Prekvapujúca bola veľmi vysoká návštevnosť obyvateľov Gdanska a okolia na festivale, niektorých predstavení sa zúčastnilo aj tisíc divákov. Bolo zjavné, že mnohí z nich sú pravidelnými účastníkmi a na divadlo v exteriéroch mesta chodia dobre vybavení (vlastné sedenie od skladacích stoličiek po nafukovacie pohovky, teplé oblečenie či deky na chladnejšie neskoré večery). Stovky návštevníkov niekedy stáli či sedeli v „hľadisku“ ulice či parku aj hodinu vopred, aby mali čo najlepší zážitok z predstavenia. Poľský festival priťahuje rôznych divákov a dlhodobo zvyšuje účasť verejnosti na kultúre, čím revitalizuje mesto aj v sociálnej sfére. Táto schopnosť priblížiť divadelné umenie svojmu mestu a jeho obyvateľom môže byť inšpiratívna aj pre slovenské festivaly a mestá. Pravdou je, že mieru diváckej účasti zrejme ovplyvňuje nielen pestrá dramaturgia, ale aj voľný vstup na všetky akcie festivalu.
Prečo vznikol najväčší poľský festival pouličného divadla práve v Gdansku, v prístavnom meste, kde Nemci napadli Poľsko na začiatku druhej svetovej vojny? Sledujúc súčasné poľské ulice opäť plné (nes)pokojných demonštrantov dostávame odpoveď – Gdansk je aj mestom robotníkov a obyčajných ľudí, práve tu boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v uliciach najmasovejšie protesty za slobodu a demokraciu. A tak pre mňa najväčším zážitkom z festivalu FETA ostáva návšteva pamiatky na poľské napínavé a sugestívne divadlo ulice – Európske centrum Solidárnosti. Toto obdivuhodné moderné „múzeum“ v bývalých lodeniciach (v tvare obrovských spojených lodí) udržuje minulosť živú aj formou výtvarno-divadelných inštalácií. Je to miesto, kde sa písala nie taká dávna história a ktorého hlasy, našťastie, ešte znejú v poľských uliciach. Ale dokedy? Dovtedy, kým myšlienky slobody a demokracie bude niesť aj pouličné divadlo.
Účasť na festivale FETA z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
