Do Plzne sa oplatí zájsť kvôli pivovaru, kvôli ZOO, aj kvôli divadlu. Festival Divadlo je v tomto smere určite najväčším lákadlom. Septembrový termín je navyše ideálny, po letnom absťáku sa tu dá zažiť za pár dní pomerne veľa českých inscenácií, festival sa dá vnímať ako akýsi český showcase. Napriek tomu nikdy nezabúda ani na príťažlivých hostí zo zahraničia – Slovenska, Maďarska, Poľska či Ruska.
Nasledujúci článok nie je hodnotením celého festivalu – skôr sa pokúša zaznamenať dojmy z troch veľkých zahraničných predstavení, troch zvučných režisérskych mien.
Krystian Lupa – Ľudstvo treba vyplieniť
(Wycinka/Holzfällen, čes. Mýcení, podľa románu Thomasa Bernharda, réžia Krystian Lupa, 2014)
Čudný večierok umelcov, ktorí sú si skôr starí známi ako priatelia, vyzerá na začiatku ako statické uvravené predstavenie, v ktorom sa málo koná/deje a veľa filozofuje. Žiada si od nás dostatok času, až nezvykle veľa vzhľadom na to, ako sme dnes nastavení vnímať umenie, ako sme zvyknutí sledovať jeho tempo, koľko zvratov očakávame, koľko striedania obrazov, efektov a afektov. V tomto svetle sa naozaj, a veľmi oprávnene, môže zdať, že sledujeme nejakú spoločnosť istej vrstvy, ktorá má svoje sofistikované i úbohé, patetické i insitné problémy a starosti. No ako hodiny ubiehajú, Krystian Lupa pred nami lúpe psychiku postáv a aj ústrednú tému ako cibuľu – keď pristúpime na hru a necháme sa strhnúť exkurziou do hlbín duše súčasného stredoeurópskeho umelca, dostane sa nám kráľovskej odmeny. Je to neopakovateľný zážitok, ako sa režisérovi podarilo v podstate málo dramatickú tému pretransformovať do strhujúceho predstavenia. Pritom Lupa nestavia na doslovnom čítaní Bernharda a aj predlohu podrobuje ironickému čítaniu. Postavy, ktoré sú vlastne takmer po celý čas prítomné na scéne, sú rôznorodé – divák si môže slobodne vybrať vlastného obľúbenca, ako aj osobu na druhej strane spektra zaujímavosti.
Úvahy o umelcovi, jeho vnútri, o motiváciách, jeho úlohe a postavení v dnešnom svete – čokoľvek, čo takýmto vymenovaním znie ako klišé – sa v predstavení pretavuje pomocou individualizovaných postáv a ich osudov do konkrétnych príbehov a veľmi hmatateľných podôb. Výsledkom je naliehavá úvaha o tom, kto je dnes umelec a načo sa ním ešte dnes stávať. Je to úvaha, ktorá je miestami úsmevná, miestami trýznivá, miestami odzrkadľuje svoju márnosť. No na konci sa v hlave diváka zlieva do predstavy, ktorú si vie ľahko preložiť do reálneho sveta vo svojej krajine.
Kornel Mundruczó – násilie ako atak na diváka
Druhá návšteva Mundruczóa v Plzni (prvá bola v roku 2011, keď sme videli Sorokinov Ľad) je napriek radosti z jeho mena na programe festivalu spojená aj s drobnými výhradami. Píše sa rok 2016 a na festival mal maďarský súbor Proton pricestovať s titulom It´s hard to be God z roku 2010. Kvôli chorobe v hereckých radoch na festival napokon priviezli inscenáciu Disgrace (Szégyen, čes. Hanebnost, 2012), v našich končinách už odohranú na festivale Wienerfestwochen. Aj ja som bola medzi divákmi na premiére vo Viedni, preto ma prekvapilo preobsadenie hercov, najmä hlavnej ženskej protagonistky. Namiesto charizmatickej múzy Orsi Tóth, známej aj z Mundruczóových filmov, hlavnú postavu stvárnila o niečo staršia, tmavovlasejšia a menej krehká Annamária Láng.
No napriek všetkému, Disgrace ako inscenačný tvar má ambíciu a aj schopnosť zanechať v divákovi silnú stopu. Najmä zobrazované násilie, hoci aj stvárňované antiiluzívne (v predstavení vidíme scénu znásilnenia najskôr na javisku, neskôr je zopakovaná ako premietnutie záznamu z kamery na plátno), jeho intenzita, stupňovanie, rôzne podoby násilia na ľuďoch, ale aj na zvieratách, to všetko divák musí vnímať pomerne veľkú časť predstavenia. Konflikt má pritom rôzne podoby: rasová neznášanlivosť, homofóbia, šikanovanie, boj o moc, sexuálne násilie na ženách, týranie zvierat… Za zmienku stojí aj využívanie prvkov poklesnutých žánrov, silne ironicky a kontrastne pôsobí využívanie známych popsongov v intenzívnych dejových situáciách. Od čias premiéry podľa mojej skromnej mienky inscenácia upadla najmä v okamihu najväčšej výzvy smerom k divákovi – po rokoch ostal už len zlý závan moralizovania a atmosféra didaktického apelu na diváka namiesto pôvodnej sugestívnej interaktivity v zmysle svojských „nadávok publiku“. A to je vlastne veľká škoda.
Hviezda z Východu, Kirill Serebrennikov
Aj pre ruského hosťa, vychýreného režiséra Serebrennikova, bol tohtoročný festival už druhou návštevou Plzne. V roku 2012 na festival Divadlo priviezol hru Pankharti (Otmorozki). Vtedy aj teraz bol Kirill Serebrennikov osobne prítomný na festivale a po predstavení ponúkol rozhovor priamo na javisku. Nuž, plzenský festival robí režisérovi krásne PR, a treba povedať, že aj ojedinelé. S Lupom, Mundruczóom ani ďalšími nám podobné stretnutie neumožnil…
Na pozadí zážitkov z Plastelíny (hosťovala pred rokmi na Divadelnej Nitre) aj Pankhartov je tohtoročný zážitok pre mňa trochu vyblednutejší. Domnievam sa, že problém je v predlohe – Mayenburgov text Mučeníka je napriek svojej kvalite drámou, ktorá stavia na ideách a využíva modelové situácie. V tom je jej sila, no v tom sa skrýva aj úskalie jej inscenovania. Nadpriemerne sústredené herecké výkony i pálčivá téma, ktorá sa veľmi plasticky dá navliecť na našu súčasnosť, predovšetkým to sú lákadlá ruského Mučeníka. Hoci festivalové promo texty avizovali premietnutie témy hry do súčasného Ruska, v skutočnosti sa konkrétnych previazaní dialo pramálo. Zrejme aj preto je výsledkom pocit, že hoci všetky zložky boli remeselne predvedené na najvyššej úrovni, k strhujúcemu zážitku ešte čosi drobné, ale podstatné chýbalo.
Predostretá vzorka inscenácií vlastne ukážkovo prináša tri riešenia otázky, ako môže vyzerať divadlo dneška:
Má to byť obraz sveta, ktorý žijeme, aj s jeho deformáciami a najostrejšími konfliktami a problémami doby?
Môže byť témou divadelného umenia samo (divadelné) umenie?
Alebo má divadlo byť ukážkou toho, ako je všetko v ňom, aj zobrazenie tých najpálčivejších tém, len ilúziou?
Odpoveď si každý divák zrejme nosí vo svojom vedomí a svedomí. Aj konfrontáciou s formou, ktorá je preňho menej srdcová, sa môže niekam posunúť. Niekam, kam sa ako divák, alebo aj ako človek, posunúť chce. Alebo aj tam, kam vôbec nechce.
Cestu na festival z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia (prostredníctvom Slovenského centra AICT).