Otec ako spoločenský konštrukt

V posledných sezónach sa na našej nezávislej divadelnej scéne viackrát objavila téma rodičovstva, no väčšinou vo vzťahu k matke či materstvu (napr. v inscenáciách Divadla NUDE Mama ma má _ _ _ _ a Ľúbim ťa a dávaj si pozor). Tilajčík a jeho tvorivý tím sa vo svojom projekte zamerali na postavu otca a to skrz optiku spoločenského konštruktu. Názov diela The Death of Mr. T odkazuje na Maeterlinckovu hru Smrť Tintagilova, ktorou sa tvorivý tím inšpiroval. Samotný inscenačný text však vychádza najmä z autorských výpovedí celého kolektívu v zložení Peter Tilajčík, Dáša Čiripová, Mária Ševčíková, Martina Mäsiarová, Ľuboš Kotlár a Martin Hrvol. Tilajčík rozdelil dielo na časti verbálne a neverbálne, ktoré sa striedali. Performeri najprv slovne vyjadrili svoj vzťah k vlastnému otcovi a potom ich konflikt zobrazili aj pohybom. Takýmto spôsobom sa vrstvila osobná režijná spoveď a prostredníctvom kolektívnej tvorby zase vznikla univerzálnejšia výpoveď o vzťahu medzi otcom a synom/dcérou. Performeri zobrazovali otca ako agresora, rodiča, ktorý zanedbával starostlivosť o dieťa, a človeka neschopného nadviazať komunikáciu s rodinou (lebo bol unavený zo svojej práce). Spoločným menovateľom jednotlivých výpovedí bola absencia roly otca v živote dospievajúceho človeka.

Ľuboš Kotlár, Martina Mäsiarová, Mária Ševčíková a Martin Hrvol vytvorili objekt v podobe lešenia, ktorý fungoval ako scénografia. Celá konštrukcia lemovala okraje priestoru, čím vymedzila hraciu plochu podobne, ako spoločnosť vymedzila obom pohlaviam úlohy v rámci rodiny. Sivý kov konštrukcie navyše možno vnímať ako náznak apatie a ochladnutých vzťahov a korešpondoval i so strohosťou a chladom výpovedí performerov. Ako opozitum k téme slúžil obraz na horizonte priestoru, ktorý zobrazoval ruky objímajúce dieťa. Lešenie zároveň vytváralo performerom prekážky v pohybe, čo je zasa možné interpretovať ako metaforu zložitých vzťahov medzi deťmi a ich otcami. V jednom z výstupov sa napríklad performerka snažila kovovú tyč dostať vodorovne cez otvor lešenia, ale bola príliš dlhá na to, aby sa jej to podarilo, alebo jej tyč padala cez medzeru, lebo bola príliš krátka. Pohybová choreografia, ktorá vznikala pod vedením tanečnice Nikolety Rafaelisovej, poukazovala na zacyklenosť vzťahov, ktoré sa nikam neposúvali ‒ či už to bolo perovanie na jednom mieste, alebo vytvorenie rovnakých priestorových formácií. Opakujúce sa napnutie a uvoľnenie tela pôsobili, akoby sa dané vzťahy skôr rozpadali, čo potvrdzovala aj viditeľná a priznaná fyzická únava performerov. Všetky použité médiá sa teda dopĺňali, ale málokedy medzi nimi nastávala zaujímavejšia symbióza.

Performeri po celý čas využívali civilný, až chladno flegmatický výraz. Pripomínal rozprávanie mladých, ktorí už prekonali konflikt so svojimi otcami, a teraz ho iba prerozprávajú obecenstvu. Kým verbálna stránka prejavu pôsobila ľahostajne, pohyb bol v kontraste. Prekonávanie prekážok, neustála námaha, ktorú nasleduje rezignácia, a znova ten istý kolobeh. Pohybová stránka pôsobila ako neustála práca, čím pomenovala aj fungovanie vzťahov.

Na tému absencie mužskej osoby vo výchove dieťaťa a stratu mužského vzoru poukazovali aj kostýmy. Mužskí aktéri mali oblečení dámsky odev (blúzka, crop top). Bielu farbu vrchného odevu štyroch performerov je zase možné interpretovať ako symbol ich nevinnosti. Vzťah nestroskotal kvôli nim, ale skôr oni sa stali obeťami svojich otcov.

Dôležitú významotvornú funkciu mala aj hudba. Medzi textom a hudbou vznikala tragikomická atmosféra, ktorá napokon charakterizovala celé dielo. Mohlo by sa zdať, že skrz hudbu bol otec zobrazený ako starostlivá, láskavá a milujúca hlava rodiny. Túto myšlienku rozvíjala použitá pieseň Být stále mlad od Karla Gotta či v závere znejúca skladba Otec Michala Dočolomanského. Možno tak piesne vnímať ako rám uzatvárajúci osobnú výpoveď aktérov. V skutočnosti kolektív na osobu otca nazeral oveľa kritickejším pohľadom.

Za problematické považujem ozvučenie priestoru, v ktorom konkrétne predstavenie prebiehalo. Dielo bolo premiérovo uvedené v novom Ateliéri Gaffa, ktorý sídli v jednom z priestorov bývalej ubytovne pri bratislavskom Výskumnom ústave zváračskom. Pre zlú akustiku nebolo performerom vždy dobre rozumieť. Navyše práca s lešením bola veľmi hlučná, čo vytváralo ďalší rušivý element. Pri jednotlivých prestavbách hluk zatienil hovorené slovo, preto často unikala podstata výpovedí.

Tragikomická performancia komunikovala tému negatívneho dopadu absencie otca na identitu mladého človeka. Dielo tak nebolo obrazom otca na piedestáli, skôr poukázalo na zlyhanie vytvoreného spoločenského konštruktu a na zastarané vnímanie roly otca.