Komúna a jej krehké vzťahy

Dokáže prežiť vysnívaný ideál stretnutie s realitou? A čo je viac – komúna alebo rodina? Odpoveďou môže byť aj bonmot jedného z filmových kritikov, ktorý si pri recenzovaní filmovej Komúny upravil známe slovné spojenie „Home is where your heart is“ na „Home is where the hurt is.“

Prepájanie či prepožičiavanie filmových námetov sa už stalo pevnou súčasťou mnohých javiskových foriem. Slovenské národné divadlo prednedávnom uviedlo inscenáciu Fanny a Alexander či Štvorec, ktoré vznikli adaptovaním rovnomenných filmov (obe v réžii Mariána Amslera). Minulý rok Divadlo ASTORKA Korzo ´90 odpremiérovalo divadelné spracovanie kultového filmu Miloša Formana – Lásky jednej plavovlásky v réžii zoskupenia SKUTR. Tentokrát Astorka prichádza s divadelno-filmovou inscenáciou Komúna. Prečo divadelno-filmovou? Väčšina kultúrne zbehlých čitateľov si pravdepodobne okamžite vybaví aj rovnomenný úspešný film Thomasa Vinterberga. Pre menej znalých môže byť prekvapením, že scenár filmovej Komúny vychádzal pôvodne z divadelnej hry, ktorú pre viedenský Burgtheater napísal dánsky filmový režisér Vinterberg spoločne s Morgensom Rukovom.

Príbeh začína jednoducho: manželia – architekt Erik a televízna hlásateľka Anna – s ich štrnásťročnou dcérou Frejou zdedia starý dom v dobrej štvrti. Erik chce z ekonomických dôvodov dom predať, ale Anna má lepší nápad. Napriek počiatočným výhradám Erik napokon myšlienku zdieľaného bývania a vytvorenie komúny akceptuje. Postupne začínajú prichádzať do jednotlivých izieb noví ľudia. O každom novom členovi spoločenstva všetci demokraticky hlasujú. Spočiatku to funguje ideálne. Komunitné spoločenstvo však nie je rodina a dlhodobé vzťahy sa začínajú pomaličky a nenápadne rozpadať. Erik sa zamiluje do svojej študentky Emmy, ktorá sa do domu neskôr aj nasťahuje. Harmonické spolužitie sa rozpadá, začína únava z kolektívu.

Divadelný dej, oproti tomu filmovému, skáče v čase. Ten filmový pôsobí plynulejším a zrozumiteľnejším dojmom. Aj preto režisér Juraj Nvota doplnil do svojej verzie niektoré scény, ktoré čiastočne vysvetľujú konanie a motivácie postáv. Časť dialógov bolo použitých dokonca priamo z filmovej verzie. Nvota súčasne necháva hercov prichádzať na javisko rovnakým vchodom ako divákov. Sála je vlastne ich domom – ich komúnou. Všetci sa tak stávajú súčasťou domu, v ktorom sa dráma odohráva. Na dotvorenie atmosféry necháva režisér počas usádzania sa divákov v sále znieť reprodukovanú dobovú rockovú hudbu. Počas deja sa „jednota“ kolektívu demonštruje práve prostredníctvom hudby. Herci na javisku často siahajú po hudobných nástrojoch, aby si spoločne zadžemovali. Hudbou vyjadrujú svoje nálady či postoje ku konkrétnym témam. Počas trojhodinovej inscenácie zahrajú hneď niekoľkokrát a v rozličných zoskupeniach.

Scénografické a kostýmové stvárnenie je civilné, bez zbytočnej extravagancie. Na scéne vidíme vo väčšine prípadov len niekoľko stoličiek a zopár hudobných nástrojov. Mona Hafsahl (scéna a kostýmy) s režisérom kladú väčší dôraz na vzťahové konštelácie vo vnútri samotnej komunity.

Erik (Juraj Kemka) prechádza krízou stredného veku. Odhaľuje sa to v rodinných vzťahoch aj v zamestnaní. Jeho manželka Anna (Zuzana Konečná) si myslí, že milenku svojho muža v dome ustojí a dokáže ju tolerovať. Situácia sa napokon vyhrotí do takej miery, že aj dobrú a láskavú Annu to nakoniec zomelie. Erik postupne ustupuje do úzadia a ťažiskovou postavou sa stáva jeho manželka. Najmä v druhej časti inscenácie sledujeme Annin prerod od idealistickej, šťastnej a milujúcej manželky na ženu pohltenú smútkom, bez predstavy, čo bude ďalej. Predstaviteľka mladučkej Freje Lenka Fecková zbytočne neprehráva, využíva civilné herectvo. Porovnať výkony hercov filmovej a divadelnej verzie je samozrejme nezmysel. Dánske herectvo umocňuje detail kamery a blíži sa až k dokonalosti. Najmä Zuzana Konečná však svojím výkonom vôbec nezaostáva. Jej krehkosť, bolesť a smútok sa presvedčivo zadierajú pod kožu.

Divadelná verzia Komúny potvrdzuje, že témy medziľudských vzťahov sú nevyčerpateľným zdrojom umeleckých variácií. Na druhej strane ukazuje, čo všetko sa môže stať, ak naše ideály narazia na tvrdú realitu. Divadlo ASTORKA Korzo ´90 si výberom titulu naložilo na plecia aj porovnávanie s oceňovaným filmom. Je to odvážny krok, ktorý sa však vydaril.

Bibliografický záznam: Gvozdjaková, Barbora. Komúna a jej krehké vzťahy . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 15.8.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/1010.