Katarína K. CvečkováMladý slovenský režisér Šimon Spišák je jedným z tých, ktorí minulý rok dobrovoľne opustili Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre a vydali sa na neisté chodníčky nezávislej scény. Ich Nové divadlo však funguje už rok, počas ktorého súbor zaznamenal niekoľko nezanedbateľných úspechov. Patrí medzi ne určite i účinkovanie na rôznych festivaloch – od multižánrovej Pohody až po prehliadku Dotyky a spojenia. Na tej sa okrem nitrianskeho Denníka Anny Frankovej Šimon Spišák predstavil aj s inscenáciou Malý princ v interpretácii hercov s mentálnym postihnutím z banskobystrického Divadla z Pasáže.
Vyštudoval si Katedru alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU. Ako sa táto kombinácia odráža v tvojej súčasnej tvorbe? Inklinuješ viac k „bábkovému“ alebo k tomu „alternatívnemu“? A je vôbec možné tieto inscenačné princípy striktne rozdeliť?
Podľa môjho názoru je bábkové divadlo už samo o sebe alternatívou voči činohre. Vo svojich inscenáciách nemám vôbec zadelené, čo bude bábkové a čo nie. Keď sa to tam hodí, tak nejakú bábku použijeme, ale vždy skôr účelovo, alebo ako odkaz na niečo konkrétne. Vlastne som ešte nikdy neurobil niečo, čo by sa dalo presne a čisto označiť ako bábkové divadlo.
Pamätáš si zo svojho štúdia nejaký impulz, ktorý možno ovplyvnil tvoje ďalšie tvorivé smerovanie?
Síce som študoval na Katedre alternatívneho a bábkového divadla, ale mojím ročníkovým vedúcim bol činoherný režisér Miroslav Krobot. A práve vďaka nemu ma začal viacej zaujímať text. Pochopil som hlbšie interpretáciu textu a veci s tým spojené. Takže paradoxne na katedre alternatívneho divadla ma začali baviť práve princípy klasického činoherného divadla. Záľuba v texte vo mne zostávala ešte dlho, až v poslednom období sa snažím od neho oprostiť.
Okrem domovského Nového divadla spolupracuješ pravidelne aj s banskobystrickým Divadlom z pasáže – inscenácia Malý princ bola už tretia, ktorú si tu režíroval. Ako prebieha tvorivý proces s hercami z tohto súboru?
Už počas štúdia som pôsobil v Divadle z pasáže ako asistent réžie. Prišiel som sem vlastne v rámci programu Erasmus, pretože ma toto divadlo zaujímalo. A na základe toho ma neskôr prizvali na spoluprácu. Keď som tam robil prvýkrát ako režisér, Romea a Júliu, priniesol som si dosť veľa inscenačného textu a po dvoch týždňoch som zistil, že z neho vlastne nič nezostalo. Pri inscenácii Brechtovho Dobrého človeka zo Sečuanu som už viacej vedel, ako na to – komu z hercov môžem dať viac textu, komu radšej menej. Každý proces s nimi je iný, ale vždy rovnako zábavný. A súčasne veľmi príjemný, pretože sú to profíci, ktorí sú naučení pracovať. Napriek tomu ale nemajú žiadne špeciálne návyky či maniere ako herci v niektorých iných divadlách.
Odniesol si si z tvorivých procesov s týmto súborom niečo aj do svojej bežnej režijnej práce?
Práca s hercami z Divadla z pasáže ma naučila vyjadrovať sa skratkou a zjednodušovať veci. Často je to nutné, aby bola vôbec situácia pochopiteľná. Keď napríklad niektorí herci nie sú schopní povedať viacej replík za sebou, alebo ich interpretovať po zmysle, neraz zostaneme len pri pár slovách, pri jednom konkrétnom pohybe. Naučil som sa tak vyhadzovať zbytočnosti a viem lepšie rozoznať, čo situácia ešte potrebuje a čo už je balast. A to je pre mňa naozaj cenné.
Minulá sezóna bola v znamení Malého princa – okrem vašej inscenácie vznikli ešte najmenej ďalšie dve. Túto sezónu zasa poznačil príbeh Anny Frankovej. Prečo podľa teba treba dnes inscenovať Denník Anny Frankovej?
Myslím si, že z momentálnej spoločenskej situácie, ktorá zaváňa fašizmom, je to dosť jasné. Často je za jednu z príčin aktuálnych problémov označené to, že mladí ľudia sú nevzdelaní, že nevedia, čo bolo a čo môže byť. Nevedia v čom žijú, čo je to demokracia, nedokážu s týmito pojmami pracovať. Text Denníka Anny Frankovej je voči mladým divákom veľmi veľkorysý, ide im doslova naproti, zároveň má ale aj veľké umelecké kvality. Decká z neho cítia, že to nie je dielo dospelého človeka, ktorý chcel pretlmočiť nejaké morálne posolstvo. Cítia, že ho písal niekto im blízky, kto zároveň tie veci reálne prežil. Napriek tomu, že je text silný, však nie je patetický, nenesie v sebe ťažobu alebo bolesť. Naopak, miestami je veľmi veselý a to silné vyplýva z celkovej situácie, ktorú už zväčša všetci vopred poznajú.
Diváci Dotykov a spojení mohli tento rok porovnať tri rôzne Anny Frankové. Ako ste s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou pristupovali k tomuto dielu vy, čo sa pre vás pri jeho inscenovaní stalo smerodajným?
Na správny kľúč sme prišli postupom negatívnych príkladov. Existuje niekoľko filmov či dokonca niekoľkodielny seriál o Anne Frankovej, v Holandsku napríklad vznikla veľká výpravná inscenácia… Skoro všetky zo spracovaní, ktoré sme videli, z denníka vytiahli situácie, ktoré následne hrali. Podľa mňa je práve tento princíp strašná nuda a zároveň sa tak stráca sila samotných situácií a fakt, že sú napísané z pohľadu jedného človeka. Preto sme si povedali, že text je treba robiť tak, ako je napísaný – ako denník. Chceli sme od začiatku vytvoriť inscenáciu pre tínedžerov, takže sme sa trochu báli nakydať na mladých divákov toľko textu prostredníctvom takmer jedinej postavy. Ale riskli sme to, bolo pre nás totiž dôležitejšie zachovať všetky kvality knihy.
Nové divadlo má za sebou prvý rok existencie, ktorý bol viac než úspešný, možno až netypicky v rámci nezávislej scény: odpremiérovali ste 5 inscenácií, máte stály priestor, v ktorom hrávate, hosťovali ste v rôznych slovenských divadlách a na viacerých i zahraničných festivaloch. Čo je podľa teba za týmito úspechmi?
Jedným z dôvodov je zrejme to, že sme spolu fungovali už dlhšie, poznáme navzájom svoje myslenie a nápady, a to má prirodzene vplyv aj na skúšobné procesy a fungovanie súboru. Aj všetci naši umeleckí hostia ako je Ivan Martinka či Martin Nahálka sú s nami už dlhšie spriaznení, profesijne aj osobne. Vďaka tomuto faktu sme dokonca boli schopní urobiť aj dve inscenácie naraz. Tak sme vytvorili rozprávku Kozliatka a vlk počas skúšania Anny Frankovej.
Dá sa povedať, že Nové divadlo v niečom nadviazalo tam, kde skončila vaša tvorba v Starom divadle Karola Spišáka – či už dramaturgicky alebo poetikou tvorby?
Neviem, či sa to dá takto povedať. V Starom divadle sme skončili inscenáciou Zázraky pre Alicu, ktorá podľa mňa práve otvárala pre toto divadlo nový začiatok, novú poetiku, novú éru. Bola výpravná, čo dovtedy u nás nebolo až také zaužívané, bol to istým spôsobom iný level. Na to sme napríklad v Novom divadle nenadviazali, jednak na to nie sú peniaze a ani ja nie som ten typ tvorcu ako Andrej Kalinka. Mali by sme však s Andrejom spolupracovať aj v budúcnosti. Teraz u nás Ivan Martinka pripravuje Pinocchia, ktorý sa takisto mal robiť pôvodne v Starom divadle, a tiež sa na to dal veľkým štýlom v zmysle libreta aj výpravy. A podľa toho, čo som videl, to vyzerá super!
Rozhovor pôvodne vznikol pre potreby festivalu Dotyky a spojenia 2017. Časť z neho bola uverejnená vo Festivalovom žurnále číslo 4.
