O kresbe, čo ožila aj v divadle

Príbeh o Veľkom kresliarovi je príbehom o Najvyššom tvorcovi (Bohu). Otvára otázku intenzívnej súvislosti medzi tvorivým aktom a božským stvorením sveta. Tento príbeh viac tematizuje tvorbu ako sakrálny akt, než by stvorenie sveta približoval k nejakému konkrétnemu náboženstvu. Pastirčákovo videnie je totiž skrz-naskrz ekumenické.

Azda aj toto bolo dôvodom, prečo sa textu, ktorý je určený celej rodine (najlepšie, ak ho čítajú spolu), rozhodlo venovať umelecké, multižánrovo orientované združenie tvorkýň JivArt. Svoj umelecký program definuje ako hľadanie spirituality či duchovného rozmeru prostredníctvom umenia a naopak.

Dominantným prvkom performancie je videoart – rozpohybované výtvarné sekvencie odkazujúce na ilustrácie Daniely Olejníkovej. Prvá časť je postavená na pohybovom prejave performerky. Veľký kresliar (v tomto prípade ide o kresliarku, čo je posun vítaný a nerušivý) tvorí svet z jedinej bodky. Mária Šamajová má na rukách pripnuté malé baterky, na nohách má elektrické samobalančné korčule, ktoré jej umožňujú hladký, plynulý, tanečný pohyb (významovo nás orientujú na „nadpozemskosť“ postavy a tiež divadelnú štylizáciu). Pohráva sa s tieňohrou, komunikuje s obrazmi, ktoré prichádzajú (akoby na jej povel) na plátno, menia sa, rozvíjajú sa. Podobne ako v estetike ilustrátorky Olejníkovej, aj tu sa pred nami výtvarne pôsobivo rozvíja vesmír, defilujú planéty, neskôr moria, rastliny, živočíchy. Výtvarné roztancované obrazy sa plynulo prelievajú do realistických videosekvencií, na ktorých vidíme už konkrétne zvieratá. Strhujúco pôsobí aj vrchol prvej časti inscenácie, v ktorej dostanú diváci a diváčky papierové 3D okuliare. Sledujú, ako k nim prostredníctvom plátna pomaly kráčajú zvieratá ozvláštnené o svoju vnútornú podobu. Ide teda o entity štylizované, nie realistické. Nemajú žiadne špeciálne znaky, charakterizuje ich farebnosť, tempo kroku a pohľad. Vďaka nasadeným okuliarom vystupujú z plátna, a tak ich vnímame ako magické bytosti prichádzajúce k nám z hĺbky dávnoveku.

Po zložení 3D okuliarov (pokyny divákom a diváčkam dáva performerka, keď na pár sekúnd vystúpi z úlohy) nasleduje druhá časť – pojednanie o stvorení človeka. Performerka už nie je Veľkým kresliarom, ale bábkoherečkou. Pracuje s drevenou figúrou, ktorú vytvoril Peter Halík, a ovláda ju čempuritami. Bábka – stvorený človek – zažíva najprv úžas z vlastnej existencie, zo života a zo stvorenia samotného. Jej prebúdzanie sa k životu a spoznávanie seba i sveta prebieha pomaly, animátorka pracuje s bábkou dôsledne a čitateľne, opäť zapája aj tieňohru. Tentokrát však nie je už až natoľko významotvorná ako v prvej časti – skôr dokresľuje atmosféru. Zmena perspektívy aj tempa nastane, keď performerka vymení bábku za menšiu. S touto už nepracuje na vyvýšenom mieste, ale na dlažbe. Bábka zrýchľuje svoj pohyb, freneticky tancuje, vydáva zvuky, škreky, pôsobí zlovoľne.

Ide tu o ľudskú zlobu – presnejšie o chamtivosť a pýchu, možno aj starovekú, prapôvodnú hybris. Azda v celom kánone dramatickej literatúry niet veľkej tragédie ani drámy bez toho, aby za negatívnym zvratom nestála pýcha niektorej z postáv. Tu je postava všeobecná – je to človek, podľa literárnej predlohy Malý kresliar, stvorený Veľkým kresliarom. Pýcha akoby bola čímsi, čo ho nevyhnutne pokúša. V tomto prípade – ale tu už sme odkázaní na znalosť literárnej predlohy, aby sme pochopili, čo presne sa deje – Malý kresliar žiarli na dielo Veľkého kresliara. Extrahovanie pýchy ako esencie tejto žiarlivosti (Malý kresliar chce byť „lepší“ ako Veľký kresliar) je interpretačne presné a zrozumiteľne, hoci nie doslovne, komunikované.

A tu sa otvára problematickosť diela od zoskupenia JivArt – je alebo nie je nutné pre pochopenie jeho druhej časti poznať predlohu? Divákom a diváčkam, ktorí Pastirčákovu knihu poznajú, bol s najväčšou pravdepodobnosťou každý zvrat jasný a mohli sa sústrediť na sugestívnu performanciu, my ostatní sme trochu tápali, hoci esencia príbehu sa dala vytušiť. Presnejší divadelný znak by obecenstvo interpretačne viac nasmeroval.

Premiéra sa konala v kostole Klarisiek, čiže nedivadelnom, sakrálnom priestore, ba dokonca v nedeľu, čo korešponduje s estetikou zoskupenia JivArt, s Pastirčákovou poetikou aj s dôrazom na divadlo ako spirituálnu záležitosť.

Tvorkyne pracovali s dekonštrukciou dramatického oblúku a umenšili úlohu performerky – dôraz kládli na naozaj sugestívne rozpohybované obrazy na plátne a neskôr na bábku a jej dvojaký výstup. Inscenácia vznikala procesom kolektívnej tvorby, ktorú usmerňovala a rámec jej určila režisérka Monika Tatarková. Tvorkyne využili hudobné, výtvarné i bábkarské umenie aj film, animáciu a drobnú interakciu s publikom počas rozdávania 3D okuliarov. Ľudia v priestore hľadiska tak boli motivovaní vytvárať si vlastný koncept od obrazu k obrazu, interpretovať, hľadať a nechať sa unášať. Temporytmus performancii dodávala tiež hudba Ireny a Vojtěcha Havlovcov, ktorá razantne určovala atmosféru prvej časti inscenácie. Skončila, veľmi vhodne, presne v polovici, keď sme sa ponorili do ticha a predstavenie prudko zmenilo smer. Od momentu stvorenia človeka sme už boli odkázaní len na prejav performerky a jej schopnosti pracovať s bábkou.

Princíp oživenia statickej výtvarnej zložky, teda ilustrácií Daniely Olejníkovej prostredníctvom divadla, bol vizuálne nápaditý, naliehavý a pohlcujúci aj dynamický. Projekcie Márie Petriskovej patrili k dominantám tohto divadelného tvaru. Sekvencia oceánu s veľrybami mala potenciál pôsobiť – povedané terminológiou Immanuela Kanta – až ako to „fyzikálne vznešené“. Otázkou však ostáva, či by publikum malo dostať informáciu, že je výhodou byť oboznámený s literárnym príbehom (a azda aj s ilustráciami, keďže bez ich poznania sa ochudobňujeme o súvislosti). Nejasnou sa ukázala tiež záverečná bodka – nejednoznačný záver. Ide však rozhodne o vizuálne zaujímavý tvar, ktorý nás upriamuje na tému u nás už takmer zabudnutú – na súvislosť umenia a spirituality.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová