Nevydolované jahody

Prešovské národné divadlo v októbri 2019 odpremiérovalo novú autorskú inscenáciu – „najmenší celosvetovo uznávaný muzikál“ Jahodové polia. Autori dielo popisujú sebaironicky a s nadsádzkou, propagačnému vizuálu dominujú okrídlené jahody, jednorožce a dúhy. Na prvý pohľad sa tak zdá, že ide o akúsi paródiu na muzikál, výsmech pastelových snov, ktoré sa plnia na počkanie, či iných dobre známych klišé a gýčov. Nanešťastie, zdanie klame a výsledný tvar vlastne nie je ani muzikál, ani antimuzikál a spracovanie tém či ideí sa tiež akosi míňa účinku.

Centrom deja je fiktívne mesto niekde na východe, ružový dreamland menom Jahodovo, ktorý prichyľuje migrantov z celého sveta túžiacich po šťastí. Toto mesto je preexponovaným metaforickým stelesnením tendencií hyperkonzumnej kapitalistickej súčasnosti. Jeho heslom, doslova náboženskou dogmou, je vytvoriť si osobný raj už teraz, na zemi a za života. V Jahodove je morálnou a občianskou povinnosťou dopriať si všetko, kúpiť si všetko, splniť si akúkoľvek potrebu či túžbu a byť šťastný. A ak to nestačí, treba konzumovať ešte viac.

Hoci téma hyperkonzumu a jeho následkov je nepochybne aktuálna, istým problémom inscenácie je práve nie celkom podarené libreto Michaely Zakuťanskej. V prvom rade jeho výstavba nápadne pripomína druhý diel prvej série úspešného seriálu Black Mirror. Seriálové postavy žijú a pracujú v ťažko špecifikovateľnej realite, v akomsi uzavretom „pracovnom tábore“, korporáte na elektrickú energiu. Sami ju vyrábajú prostredníctvom stacionárnych bicyklov a udržujú tak systém pri živote. Čím viac energie vyrobia, tým vyššie sú čísla, ktoré sa zobrazujú na ich čipovom osobnom konte. Sú neustále bombardovaní reklamami a nakupujú nezmyselné virtuálne produkty. Najsilnejším lákadlom je kúpa mimoriadne drahého lístka (prihlášky) do talentovej mega šou, ktorá môže úspešnému uchádzačovi priniesť splnenie sna o sláve a bohatstve. O výhru sa pokúša aj hlavná ženská hrdinka – Abi. Lístok na šou dostane od Binga, ktorý je do nej zamilovaný. Bing sa v šou takisto objaví, ale v pozícii rebela. Nahlas a verejne pomenuje zvrátenosť spoločenského usporiadania, v ktorom sa všetci ocitajú.

V Jahodových poliach je garde trochu otočené. Hlavná postava, John Wish, túži po sláve a chce sa stať popovou hviezdou. S vidinou tohto sna prichádza do Jahodova a tiež do akéhosi pracovného tábora. Dostáva pracovný čip a je zaradený medzi „baníkov“. Spolu s ostatnými doluje takzvané „jahody“, ktoré živia systém. Náboženská doktrína a všadeprítomné reklamy obyvateľov nabádajú, ako a kde čo najviac zarobených „jahôd“ utratiť. Wish sa v baniach zamiluje do popky (kňažky) náboženstva konzumu, ktorú dočasne exkomunikujú za jej rebelantské postoje voči systému.

Vzájomná podobnosť dejovej štruktúry oboch fabúl síce libretu značne uberá na originalite, ale čo je horšie, v ich vzájomnej komparácii s náskokom víťazí Black Mirror. A to najmä viacvrstevnatosťou zobrazovaných tém a ich spracovaním v rámci dialógov, výstavby postáv a tak ďalej. Dialógy v Jahodových poliach sú kostrbaté a popisné, podobne ako vnútorná výstavba charakterov postáv a ich motivácií. Radikálna hodnotová premena popky Dušany sa udeje akosi v sekunde. Hlavná Pápežka je zasa, zdá sa, iba bezcitná a egocentrická milovníčka vlastnej moci. John Wish je zo Západu (Anglicko?) a nevie po slovensky. Jazyk sa naučí veľmi rýchlo a veľmi dobre a na rodnú angličtinu doslova zabudne – zistí to pri telefonáte s mamou. Na druhej strane jeho kolega baník – Poliak, ktorý žije v Jahodove dokonca dlhšie ako John, celý čas hovorí po poľsky. Neviem, či mi uchádza nejaký národnostný stereotyp alebo nesprávne čítam režijný zámer, ale faktom je, že v konečnom dôsledku to pôsobí zmätočne.

Inscenácia cielene pracuje s vysokou mierou infantility – a to predovšetkým vo vizuálnej rovine, s humorom aj s občasnou parodizáciou. Scénografické riešenie, rekvizity aj kostýmy (Zoja Zupková) reprezentujú hravú a nápaditú rovinu. Tvoria ich atypické a miestami absurdné nafukovacie predmety, plávacie kolesá a rôzne nafukovačky. Vizuál a humornosť sú v jasnom kontrapunkte k čitateľnej snahe vštepiť do diela aj líniu závažných tém a otázky istej morálnej problematiky. Občas z javiska zaznievajú priam didaktické a mravokárske repliky, výčitky k chorému hodnotovému systému Jahodova, ktorý je pochopiteľne narážkou aj na našu spoločnosť. Toto režijné spojenie zľahčovania a súčasne pointovania ťaživosti, ktoré Zupková zvolila, však nefunguje. Vo výsledku javiskový celok pripomína skôr výchovné divadelné predstavenie pre detského diváka, ale iba do momentu, kým nezaznie pieseň o masturbácii či nepadne nejaký vulgarizmus.

Jahodové polia tvorcovia prezentujú ako muzikál, a tak sa tu objavuje aj niekoľko songov a tanečných výstupov. Žiaľ, spevácke výkony protagonistov sú prislabé na to, aby pozitívnejšie zarezonovali či vniesli do celku nejakú významnejšiu umeleckú nadstavbu. Rovnako sú na tom aj skladby a ich texty. Jednoducho povedané, neuškodia a bez problémov sa včlenia do diania, ale veľa toho ani neprinesú. Tanečná rovina inscenácie sa nesie skôr v hravom duchu javiskového pohybu než v uhladenej podobe presných choreografií, aké poznáme z muzikálov. Protagonisti do tanečných variácií zapájajú spomínané nafukovacie rekvizity ako ďalších javiskových partnerov, vďaka ktorým vytvárajú rôznorodé jednoduché pohybové obrazce. Hereckí predstavitelia (Zuzana Gibarti Dancáková, Mišo Kinik, Andrej Palko, Miriam Ryšavá, Andrej Sisák) tvoria z hľadiska kvalitatívnej úrovne pomerne vyrovnaný celok. V ich hereckom výraze sa však negatívne odtláča už spomínaný problém plochejšej výstavby charakterov a vnútorných motivácií postáv.

Inscenácia Jahodové polia je akýsi „kvázimuzikál“ či skôr divadelné podobenstvo s pesničkami o zvrátenom meste menom Jahodovo, ktoré pod klamstvom lákavého ružového obalu vysáva ľudskú dôstojnosť a oslavuje naše najnižšie pudy. Zo svojich obyvateľov vydoluje všetko do poslednej „jahody“, a to bezo zvyšku. Práve takáto aktuálna téma sa od PND, paradoxne, nedočkala podobne hlbinného „prekopania“ realizačných možností.