Michaela ZakuťanskáByť či nebyť z východu
Prečo písať o východe? O paralelnej kultúre rozvíjajúcej sa za jednookým tunelom Branisko? Hovorím si, že možno už aj stačilo, možno všetko podstatné o východe už bolo povedané, zbytočne polarizujeme, mátame aj tak zmätenú slovenskú identitu, živíme nezdravý lokálpatriotizmus a východniarsky stereotyp a gýč.
Život na „divokom východe“ nie je len romantické dobrodružstvo, okorenené štipkou východniarskeho mysticizmu a hektolitrami tvrdého alkoholu. Žiť na „východ od raja“ nie je dosť na umelecký program. Písať o „východnom pobreží“, či „republike Východ“ je len podávaním amfetamínu na život v ňom.
Každá krajina má svoju perifériu na rôznych svetových stranách, svoj decentralizovaný underground, kde sa formuje energia silná ako pri štiepení atómového jadra, kde z nedostatku vzniká kreativita, kde sa ľud cíti odstrčený od hlavného diania a od koryta, kde nám sypú zob v podobe televíznych novín vysielaných z mienkotvornej centrály. Miesta, kde sny a očakávania ľudí sú insitne veľkolepé, svojou veľkosťou je im porovnateľný už len alibizmus pri vlastnom neúspechu a schopnosť za všetko zlé viniť svoj milovaný východ.
Východ je miesto, kde vychádza slnko, odkiaľ sa dá východom ujsť a kam sa dá východom vrátiť. Je to zem ležiaca kultúrnym úhorom, oraná len rodinami spoločensko-politickej luzy s malými permakultúrami prizerajúcimi sa z kopcov na polia biopaliva – repky olejnej, dotovanej z Európskej únie, zabíjajúcej nie len naše včely. Východ je druhým pólom magnetu, ktorý ukazuje Bratislave jej pravú tvár a Slovensku miesta, kde to bolí, je dejiskom každodenného donquijotského boja proti nezmyselnosti európskych zákonov. Východ môže byť azylovým domom, aj väzením. Môže byť miestom odpočinku, miestom, kde sa dá v tichosti pracovať, ale aj hrobom vlastného talentu. Aj východ je magnet. Prepólováva sám seba, živí sa duševným kanibalizmom a následne zasieva novú a novú nevykynožiteľnú burinu tvorivosti. Východ je krajina snov a utópií, je identita. Byť z východu je náboženstvom, je to svetonázor, ego, vierovyznanie.
Keď sme pred vojnou cestovali s kamarátmi po Ukrajine a pýtali sa nás, odkiaľ sme, samu ma prekvapilo, že náš východ je zrazu na západe. Zmocnil sa ma skľučujúci pocit, akoby mi v sekunde vytrhli východniarske korene, zbavili ma jednej veľkej istoty, ktorú som si na svojom ostrove identity pestovala. Nikdy mi nenapadlo zisťovať, čo pre dušu znamená byť zo západu, ktorého zvyky som vždy len bezpečne pozorovala, nevedela som, čo si o nás „západniaroch“ myslia. Z perspektívy Prešova sme vždy boli s Ukrajincami na jednej východniarskej lodi, i keď nie tak dejinami skúšanej, predsa len na jantárovej ceste.
Teória východu nie je nič iné ako Žižekova teória Balkánu, zdá sa nám, že tí zopár kilometrov na východ od nás, sú divokejší, drsnejší, chudobnejší, cieľavedomejší, alebo viac pijú. Rovnako si môžeme vytvoriť aj teóriu západu a o tých, čo žijú tam, si vedieme v hlave záznam, že sú racionálnejší, konzumnejší, chladnejší, menej sa musia v živote snažiť. No aj Bratislavčan vo Viedni je zrazu z východu a Košičan v Moskve zo západu. Identitu, ktorú nám ponúka to mikromiesto, odkiaľ sme, si treba strážiť. V dobe, keď na Slovensku neexistuje žiadna vízia spoločnej identity našej krajiny, vedieť, odkiaľ človek je, znamená vedieť, ako mať obuté topánky a nechodiť bosý. Niekto nosí lodičky, niekto tenisky či bagandže. Topánky, tak ako identita, dávajú našim dňom stabilitu a vďaka nim sa nám „dobre chodí“.
Byť z východu nie je ľahké, či už pre ekonomickú situáciu, alebo pre veľké východniarske ego. Ale možno sa len ľudia sami boja svojho nekonečného potenciálu, ktorý by východ vedel zmeniť na ten raj. Väčšina z nich totiž na východe nežije, a tí, čo žijú, ako spieva jedna kapela z východu, si „už zvykli, že o siedmej idú správy, a mne to stačí, veď vysielajú z Bratislavy“.
