Miriam BudzákováNámet som v sebe nosila asi dva roky, samotný „peeping“ oveľa dlhšie. Minulý rok, keď Fond na podporu umenia zverejnil výzvu na predkladanie žiadostí na tvorbu, rozhodla som sa, že opäť po dlhšom čase by som mohla tvoriť úplne sama. Naposledy to bolo ešte v rámci bakalárskej práce, čo bolo síce s veľkým záujmom, no stále som to vnímala ako školskú povinnosť. Potom som od vlastnej tvorby získala akýsi odstup. Vyhovovalo mi byť v role performerky, nechať sa viesť, skúšať a objavovať nové podoby bytia na javisku a mimo neho. Spravidla si vždy vravím, že ak mi nejaký nápad ostáva v hlave dlhší čas, mala by som s ním niečo robiť. Tak som sa rozhodla, že skúsim napísať žiadosť o štipendium. Určite bol predtým vo mne aj akýsi strach a nedôvera, veď predsa moje skúsenosti sú skôr performerské, nie choreografické. Je to iný druh zodpovednosti, na ktorú som nebola dovtedy zvyknutá, ale chcela som si ju vyskúšať. Byť líderkou, rozhodkyňou a plánovačkou.
Prvý praktický nástrel pre Peep show som začala v spomínanom CO.LABS-e, kde so mnou vtedy bola Eva Sajanová, ktorá tvorí pre dielo zvuk, a tiež sa tam objavil Tomáš, ktorého som oslovila k dramaturgii. Bol začiatok januára a v Brne bola brutálna zima. Toto obdobie je pre mňa zväčša náročné, mám chuť sa skôr niekde skryť, odpočívať a byť sama, ako tvoriť a byť aktívna. Ale vzala som to ako výzvu a povedala si, že jediným východiskom je začať sa potiť. Nakúpili sme materiál na zateplenie a postavili scénu. Bol to taký štvordňový peeping. Skúšali sme spontánne. Eva nahrávala zvuky, pozorovala. Tomáš tiež pozoroval a komentoval, pomáhal lepiť a bral ma na vietnamské špeciality. Nemala som na tie dni daný jasný program, chcela som vidieť, čo sa stane. Keď sme scénu postavili, trávila som v nej každý deň nejaký čas vždy sama. Po štyroch dňoch som síce odišla s obhryzenými nechtami, ale aj s o niečo jasnejším smerovaním.
vo vlaku z Brna
experience of looking, curiosity,
čo priestor? čo tvar?
domnievam sa.
čo prežívam?
súkromie
viac uhlov pohľadu / odraz?
FOMO
voľnosť
verejné súkromie…
active passive?
dočasný…
čo chcem?
…
V posledných rokoch som si prešla niekoľkými netradičnými performerskými zážitkami,vďaka ktorým som sa začala veľmi zaujímať o rolu diváka. Vždy ma zaujímalo, čoho je divák/čka schopný/á, do akej situácie sa spoločne dokážeme dostať. Ako performerka sa rada staviam do nepohodlnej roly, keď necítim komfort, ale som naopak neustále k niečomu nanovo stimulovaná. Nadchýna ma najmä práca so zadaním na javisku, ktoré nemá vopred daný priebeh, má danú len inštrukciu/smerovanie. Najviac ma na tom baví neznámo, pozorovať samu seba a to, ako dokážem v danej chvíli reagovať, čoho som schopná a čoho nie, kde sú moje hranice. Vzrušuje ma surovosť a nevedomie toho, čo sa môže stať. Vtedy cítim, že tvorím, experimentujem, skúšam a hľadám. Aj Peep show je týmto príkladom. Vyzýva diváka k preskúmaniu osobnej trpezlivosti a zároveň vytvára priestor interpretácie diela podľa vlastnej predstavivosti, uváženia a potreby. Skúmame a hľadáme spôsoby nahliadania na situáciu prostredníctvom špecifického priestorového riešenia, v ktorom sa ocitám. Zameriavame sa na vytvorenie performatívnej situácie, ktorá bude vice versa vychádzať z návrhu priestorového riešenia scénografie.
Po rezidencii v Brne som mala desať dní odpočinku/sťahovania sa do Viedne a 22. januára som zahájila druhý a posledný rezidenčný/skúšobný blok na Stanici Žilina-Záriečie v mojom domovskom meste. Bolo príjemné vstúpiť do prostredia, ktoré veľmi dobre poznám a zároveň z neho cítiť podporu a dôveru. Prvý deň sme zašli do OBI a opäť sa pustili do skladania scény, tentoraz aj s Dorotou Volfovou, ktorá mi pomáha s návrhom aj konštrukciou. Testujem, hľadám, čo by to mohlo byť. Inštalujem, skúšam a vypúšťam návrhy, natáčam, pozerám, premýšľam, pijem kávu, prokrastinujem, občerstvujem sa u našich, spím, nespím, strachujem sa a zároveň cítim radosť a nedočkavosť.
Najväčšou výzvou v tomto procese je pre mňa pozorovať a akceptovať, že sa dielo neustále vyvíja a mení. Ako sa prvotné plány a všemožné vizualizácie postupne okresávajú a tvarujú. Pýtam sa samej seba, či sa mám držať prvého plánu, alebo sa nechať viesť, vedieť pustiť, uvoľniť sa do nevedomia. Teraz vnímam, že je to skôr ponor do priestoru s nekonečnými možnosťami. A neustále sa mi vynárajú otázky: Ako to funguje? Kedy príde nápad? Je toto ono? Kedy sa mám rozhodnúť? Koľko potrebujem času? Musím skúšať tri mesiace alebo mi stačí týždeň? Miesia sa vo mne obavy z neznáma a zároveň cítim vzrušenie z ďalších dní. Som tvorkyňa aj performerka. O to zraniteľnejšie to pôsobí. Motor mi teraz poháňa túžba hľadať, čo ma zaujíma, čoho som schopná. Spozorovať, čo už viem a čo ešte neviem, čo možno nikdy nebudem vedieť a čomu sa práve učím. Veď to je peeping, ostávam v procese…
Cítim, že táto tvorba nemá jasnú a jedinú odpoveď/jediné riešenie. Nemá ani jasné hranice, jedine tie vytvorené scénou v priestore. A to mi príde celkom super. Som zvedavá a v napätí, čo sa z toho nakoniec vyvinie. Zostáva nám ešte pár dní do uvedenia diela, stále to celé ohmatávame, nahliadame, presúvame a zaostrujeme. Teraz vidím, že času je tak akurát. Okolie sa pýta: „Čo to teda bude? Na čo sa prídeme pozrieť?“ Sú zvedaví, to nám zatiaľ sedí…
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
