Katarína K. CvečkováPredtým ako si odišla do Prahy, absolvovala si Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici. Práve v Bystrici sa v podobnom čase formovala generácia výrazných tanečných tvorkýň a tvorcov. Ako si spomínaš na toto obdobie?
Už je to celkom história, odkedy som nastúpila na konzervatórium. Zažila som tam krásne a intenzívne štyri roky a považujem to za štart mojej profesionálnej kariéry. Aj keď som tam prišla práve v období, keď z vedenia odstúpila jeho zakladateľka Zuzana Hájková a tanečný odbor sa ocitol v zvláštnom stave bez vízie. Síce sme stále dostávali slušné základy z klasického, folklórneho či moderného tanca, ale nevedeli sme, kam to všetko smeruje. Škola bola však stále veľmi naviazaná na Divadlo Štúdio tanca, nepremeškali sme ani jednu premiéru, ani jedno predstavenie. Veľmi nás to motivovalo a nabíjalo energiou a zároveň sme tak udržiavali aj kontakt s profesionálnym tanečným fungovaním. Na škole vtedy učili aj pedagógovia, ktorí mali v divadle angažmán, ako Eva Klimáčková, Zdenka Brungot Sviteková či Yuri Korec. Po štyroch rokoch som však mala pocit, že potrebujem zmenu a som rada, že mi vyšla práve Akadémie múzických umění v Prahe.
Väčšina z vás napokon na Slovensku nezostala, rozpŕchli ste sa do rôznych európskych veľkomiest, ktoré pre tanečnú tvorbu ponúkali (a stále ponúkajú) lepšie podmienky. Napriek tomu sa však naďalej stretávate v rámci rozličných spoluprác, ktoré pravidelne prezentujete aj na našej domácej scéne. Je pre teba dôležité udržiavať túto slovenskú tvorivú kontinuitu? Čo ti tieto našské spolupráce prinášajú na rozdiel od tvorby so zahraničnými umelcami?
Je to akási blízkosť, bezprostrednosť, návrat ku koreňom, spontánnosť, humor. To všetko zažívam, keď sa stretnem s ľuďmi ako Lucia Kašiarová, Stana Vlčeková, Andrej Petrovič, Stano Dobák, Lukáš Homola, Veronika Tőkőly. A aj keď sme sa na konzervatóriu naraz všetci nestretli, registrujeme sa, fandíme si a sme na seba hrdí.
Už počas štúdia si spolupracovala s významnými slovenskými i zahraničnými umelcami, ktorí sa vyznačujú odlišnými tvorivými prístupmi. Ktorú etapu alebo konkrétnu spoluprácu by si pomenovala ako zásadnú v rámci formovania tvojho pohybového výrazu a možno aj nazerania na súčasný tanec?
Každú jednu spoluprácu považujem za veľmi zásadnú. Napríklad nórska choreografka Karen Foss si ma vybrala už na HAMU, počas tréningu klasického tanca, ako tanečníčku do inscenácie Grace Runners, a tým naštartovala našu dlhodobú spoluprácu. Zo začiatku to boli skôr alternácie v jej dielach, ale po niekoľkých rokoch mi ponúkla aj skutočný projekt. Karen Foss je veľmi antidivadelná a zároveň je politická, inteligentná a miluje krásny tanec. Ukázala mi teda zvláštnu zmes ako uvažovať a ako všetky tie veci spájať. Veľmi dôležitá bola pre mňa aj skúsenosť so švajčiarskou skupinou DA MOTUS!, v roku 2011 som k nim išla na konkurz a o týždeň mi zavolali, aby som nastúpila do ich nového projektu. Bolo to nečakané a bez prípravy, ale o to krajšie. Následne sme sa asi šesť rokov pravidelne stretávali pri tvorbe a pri hraní. DA MOTUS! sú stále verní telu, jeho schopnosti, fyzickosti. Navyše v malom švajčiarskom meste dokázali ako skupina, ktorá vôbec nie je svetoznáma, zabezpečiť také podmienky na prácu, o ktorých my len snívame. Je mi ľúto, že sa po tridsiatich rokoch fungovania rozhodli skončiť s tvorbou. Medzi ďalších ľudí patrí napríklad Rasmus Ölme, ktorého sme pozvali do Prahy. Je to skvelý pedagóg a tanečník, ktorý má za sebou aj pôsobenie v súbore Ultima Vez, a v jeho práci sú zaujímavé filozofické prepojenia. Peter Šavel a Stano Dobák, s nimi som sa zasa vždy veľmi nasmiala, ale aj som si poplakala. Napríklad vtedy, keď sme robili Much More Than Nothing a ja som bola celý tvorivý proces, ktorý trval asi týždeň, chorá, prišla som deň pred premiérou a oni mi povedali: To dáš! Páči sa mi na nich, že sa neboja, provokujú, dokážu si zo seba urobiť srandu a zároveň ísť aj do ďalších a ďalších sfér a pracovať na sebe. Stanka Vlčeková a Debris Company mi zasa ukázali svet detailu, gesta, štylizovaného pohybu. A takto by som mohla pokračovať. Je krásne si to z času na čas rekapitulovať a prebúdzať vďačnosť za to bohatstvo, ktoré som mala možnosť dostať, za to, čo všetko som mohla zažívať a spoznávať, kam všade som mohla cestovať. Uvedomujem si to obzvlášť v tejto dobe, keď sa všetko zastavilo.
Odkedy pôsobíš v Prahe, účinkovala si v mnohých inscenáciách, viaceré si vytvorila či spolutvorila. Považuješ nejaké z nich za prelomové v rámci tvojej kariéry – či už vzhľadom na odbornú odozvu a ocenenia, alebo kvôli tvojmu vnútornému zážitku?
Vybavím si prvé projekty nášho zoskupenia ME-SA. Boli to diela veľmi odvážne, ambiciózne, fyzicky a tanečne náročné, vytvorené kórejskou choreografkou Ji-Eun Lee. Veľmi dôležitá a prelomová bola pre mňa spolupráca s izraelskou choreografkou Mayou M. Carrol na inscenácii Transforma, ešte počas štúdia na HAMU. Preto prelomová, lebo som dostala prvú príležitosť spolupracovať s profesionálnym tanečným zoskupením VerTeDance. Zároveň to bola aj moja prvá veľká skúsenosť so zahraničným choreografom v Česku. Ďalej SuperNaturals, ktoré sme so Stanom Dobákom postavili na našich fyzických silách. Určili sme si zadania, ktoré sme v pevnej štruktúre vždy nanovo interpretovali. Proces bol pritom drzo krátky – maximálne tri týždne. Bolo to nízkorozpočtové, priznane nedokonalé, tak trochu garážové dielo. Nakoniec sme s ním však boli nominovaní na Českú tanečnú platformu a ja som získala za výkon v ňom cenu Tanečnica roka 2015. Moje prvé celovečerné sólo bolo L/one of the Seven. Choreograf Andrej Petrovič ho postavil výlučne na mojom fyzickom výkone, čo bola obrovská výzva. Potešilo ma, že si sólo všimla odborná komisia z Cien Thalie a môj výkon zaradili medzi tri úzke nominácie v kategórii Mimoriadny tanečný výkon. S veľkou vďačnosťou spomínam aj na príležitosť pracovať s fantastickým Davidom Zambranom na Ceviche. Bol to nezabudnuteľný zážitok, stretnúť tohto skvelého umelca a movera, pracovať s ním a pod jeho vedením.
Premiéra Kvint et sense v roku 2019 otvorila tému kritiky súčasného tanca a umenia performancie. Peter Šavel vtedy reagoval na recenziu predstavenia, ktorá vyšla v internetovom časopise Taneční aktuality – titulok jeho repliky znel Podivný stav kritiky na českej tanečnej scéne. Budem si trochu sypať popol na vlastnú hlavu, keď poviem, že na Slovensku ten stav nie je oveľa priaznivejší. Ako sa k tejto problematike staviaš ty? A čo by si za ideálneho stavu od kritiky, resp. od kritikov očakávala?
Peťo tým pekne rozvíril diskusiu, za čo som rada. Mám totiž pocit, že tu v Prahe existujeme separátne. Sme akoby rozdelení na tých, čo tvoria, a tých, ktorí to reflektujú – a nedochádza k spoločnému zdieľaniu. Komunikácia často spočíva v tom, že kritici prídu na premiéru a napíšu recenziu. Potom sa my tvorcovia recenzii potešíme a citujeme ju v anotáciách, alebo sme naštvaní a nedokážeme to kritikovi odpustiť. Peťovi sa to podarilo prelomiť. Situácia sa rozhýbala a boli aj nejaké stretnutia, kde sme si to s kritikmi navzájom zoči-voči vyrozprávali.
Myslím si, že by sme sa od seba mohli veľa naučiť a navzájom sa obohatiť. Sama by som rada bola viac vtiahnutá do sveta pomenovávania a feedbackov a na druhej strane by mohlo byť pre kritikov zaujímavé, keby boli pozvaní do procesu, videli by, ako tvorba prebieha, z čoho to všetko pramení. Zaujímavú skúsenosť som prežila vo Fribourgu, keď sme skúšali s DA MOTUS! dielo Souffle. Na skúškach nás párkrát navštívila miestna kritička, ktorá potom videla premiéru aj nejakú ďalšiu reprízu a následne napísala článok. Vtedy mi to pripadalo ako nevídaný prístup. U nás je zaujímavý a zmysluplný projekt napríklad Ulov realitu!, ktorý iniciujú Honza Malík a Tereza Krčálová.
Kvint et sense a sčasti aj Assemblage sú diela, ktoré pracujú s telesnosťou, so vzájomným pôsobením pohybujúcich sa tiel, s energiami a vibráciami medzi nimi. V anotácii ku Kvint et sense okrem iného píšete: „Otevřít smysly a cítit tanec, který vzniká a existuje mezi námi, námi a vámi, námi a hudbou, mezi planetami, mezi částicemi.“ Ako sa dajú tieto metafyzické témy pretlmočiť tancom tak, aby boli zrozumiteľné? Respektíve, je potrebné, aby ich divák odčítal? Alebo očakávaš od publika iný druh vnímania, možno napojenia sa na predstavenie?
Pri tejto otázke si vybavujem skúsenosť, ktorú sme mali po prezentácii work in progress diela Assemblage v Studiu Alta počas diskusie pod vedením Lucie Kašiarovej. Hľadisko bolo celkom plné, pričom tam boli diváci s rôznymi skúsenosťami so súčasným tancom. Keď ich Lucia vyzvala, aby pomenovali, čo videli, bola som veľmi prekvapená z toho, aké slová tam padali. Vlastne som bola aj dosť dojatá, do akej miery ich vyjadrenia súviseli s naším zámerom. Pritom musím podotknúť, že sme mali za sebou iba necelých desať tvorivých dní, bolo to ešte veľmi čerstvé, autentické a rozhodne nedokončené. Takže ma zarazilo, ako to vnímali a súčasne to odvážne a jasne vyjadrili. Každé jedno slovo malo váhu a sedelo na náš koncept. Mám pocit, že niekedy divákov podceňujeme.
Na tvojom zatiaľ poslednom diele MOMENTUM – authentic or athletic piece, ktoré bolo aj súčasťou tohtoročného programu festivalu NuDanceFest, si opäť spolupracovala so scénografkou Zuzanou Scerankovou. Podobne ako v Assemblage, aj tu riešite vzťah tela a objektu. Aké impulzy ti toto prepojene prinieslo/prináša?
Na Zuzane ma baví jej hravosť, vtip, ľahkosť, civilnosť, nepredvídateľnosť. Všetko sú to kvality, ktoré súvisia aj s jej výberom objektov, materiálov, priestorových riešení. Zároveň je to všetko to, čo sama skúmam vo svojom tele a v tanci. V Assemblage sme do tímu prizvali šesť výborných tanečníc, pričom my dve sme sa udržali v pozícii zvonku. Zaujímalo ma vtedy prostredie, ktoré vytvoríme v klasickom sterilnom divadelnom priestore. Naozaj to bola taká asambláž viacerých rôznorodých vecí, tém a nápadov, zatiaľ čo v Momentum sa snažíme viac fokusovať, byť presnejšie a precíznejšie. Zároveň sme obidve na scéne, a pretosme si prizvali do spolupráce dramaturgičku a režisérku Kláru Hutečkovú, ktorá na nás ešte viacej zaostruje. Vychádzame tu z jednej sochy Petra Sceranku, ktorá sa volá Guliar.
Pre bystrické Divadlo Štúdio tanca si pred tromi rokmi pripravila jednu z trojice choreografií Ženy 3×20, autorkami zvyšných dvoch boli Zuna Kozánková a Lívia Méndez Marín Balážová. Nebolo to prvý ani posledný raz, čo si spolupracovala s výraznými ženskými tvorkyňami. Ako sa sama staviaš k feminínnym a feministickým otázkam? A ako vnímaš postavenie ženy, tanečnice, choreografky na európskej umeleckej scéne?
Ženské tvorivé tímy ma v poslednom období nejako vyhľadávajú, alebo možno ja priťahujem ich. Už niekoľko rokov sa naozaj ocitám najmä v projektoch, ktoré sú veľmi ženské a zdá sa, že to tak skoro neskončí. Toto obdobie sa spustilo práve pri Assemblage, kde som aj pri tvorbe tímu vychádzala veľmi prirodzene z vnútornej potreby obklopiť sa ženskou energiou. Momentálne som súčasťou tvorivého procesu diela As long as we dance together, ktorý pre Studio hrdinů pripravuje poľská choreografka Renata Piotrowska-Auffret. V procese nám kládla otázku, ako sme my – ženy, matky, nematky, tanečnice, performerky – zvládli pandemické obdobie, čo sa zmenilo, aký vplyv to malo na naše telo a naše fungovanie. Tieto otázky sa stali určitým impulzom pre „znovurozhýbanie“ nášho tela. Renata samu seba pokladá za feministku a vo svojej tvorbe a v umeleckých spoluprácach veľmi jasne hovorí o potrebách žien – matiek. Podobnú a ešte čerstvú skúsenosť mám aj so skupinou Cirkus Tety. Projekt Voyerky, na ktorom som choreograficky spolupracovala, vznikol z popudu českých performeriek a artistiek reflektovať svoju skúsenosť s materstvom. Tým, že som sa sama stala matkou dvoch malých detí, sú mi teraz tieto témy veľmi blízke. Veľakrát sa my tanečnice na voľnej nohe a súčasne na materskej dovolenke bojíme vyslovovať svoje potreby, neartikulujeme ekonomickú a organizačnú náročnosť spojenú s kombináciou oboch rolí. Bojíme sa, aby sme nepôsobili komplikácie, nemali nejaké extra požiadavky, aby sme neboli nahradené a neprepásli príležitosť, ale aby sme skôr boli rady a vďačné, že sa môžeme do konkrétneho projektu pridať. Takže buď do toho ideme – a niekedy aj za cenu veľkých obetí, vyčerpania hraničiaceho so zdravím –, alebo sa rozhodneme, že radšej zostaneme doma, pretože je to náročné, komplikované a nezlučiteľné s materským životom.
