Diana PavlačkováPreventívna prehliadka mladej krvi
Malá inventura sa tento rok dožila 18. roku svojej existencie, čo vytvorilo priestor pre bilancovanie a s tým spojenú otázku ďalšieho smerovania festivalu. Aj keď vizuál predpovedal únavu organizátorov či stratu motivácie, program naopak naznačoval ich odhodlanie festival ďalej posúvať a rozširovať. V šiestich programových líniách boli zahrnuté desiatky divadelných a tanečných produkcií, v ktorých mali široké zastúpenie aj mladé tvorivé kolektívy ‒ či už v samostatnej sekcii Nová krv, ale aj v „dospeláckych“ Domovských scénach.
Mladí tvorcovia a mladé tvorkyne, ktorých diela boli zaradené do programu prvých dní Malej inventury, dokázali veľmi jasne formulovať svoje stanoviská, koncertovane a analyticky pristúpiť k aktuálnej téme a pritom vytvoriť kreatívny inscenačný tvar. Práve inventúra tejto „mladej krvi“ tak v kontexte prvých dní festivalu, aj v porovnaní s už etablovanejšími umelcami, priniesla najzaujímavejšie výsledky.
Neparazitujúci parazit
Krátko po Oscarovej výhre juhokórejského filmu Parazit sa s rovnomennou divadelno-tanečnou inscenáciou na festivale predstavila performerka Michaela Stará. V jej interpretácii má však názov úplne iný význam. Spolu s režisérom Ondřejom Holbom uchopili parazita priamočiaro – ako hmyz. Vo svojom diele spájajú túto živočíšnosť so ženou, čo sa odráža najmä v performerkinom pohybe. V úvode pracuje s vyslovene geometrickými pohybmi, ktoré potláčajú jej ľudskú prirodzenosť. Pomaly rozpohybováva jednotlivé časti tela a rotuje nimi, čo vrcholí v živelnom tanci s prvkami voguingu. Dôraz na prácu rúk a tanečná plynulosť je výraznou zmenou oproti ostrým a izolovaným pohybom z úvodu inscenácie.
Absolventka katedry non-verbálneho divadla kombinuje tanec so žonglovaním (prevažne ústami) s ping-pongovou loptičkou. Tento objekt pre ňu predstavuje niečo veľmi osobné a zároveň je silno spätý s fázou pred premenou. V úvode sa v performerkiných ústach liahne ako vajíčko, ktoré žonglovaním dotvára jej živočíšny charakter a neskôr sa ho v rámci „poľudštenia“ musí vzdať. Celá koncepcia totiž rozvíja jej transformáciu z kukly na hmyz až po úplne poľudštenú ženu. Dôraz je neustále upriamený na to, že svoju zmenu podstupuje preto, aby získala pochopenie u druhých. Neustále očami hľadá v publiku uznanie či prijatie, a tak pre priazeň okolia musí potlačiť samú seba.
Premenu okrem pohybu výrazne určujú aj kostým a maskovanie. Performerka sa postupne zbavuje vonkajších znakov svojho živočíšneho určenia a sama odhaľuje aj objavuje svoje nové telo. Zvlieka si návleky na rukách a nohách, odstraňuje výrazné hrbolčeky na chrbtici, rozpletá vrkoč. Keď si v poslednej fáze premeny vyberie šošovky z očí, jej premena je naplnená a zrazu pred divákmi stojí úplne odlišná bytosť – nežné a neisté dievča. Záver dotvára silný fantaskný motív, keď použitím slow-motion a maximálneho osvetľovania smerom do javiska performerka pôsobí, akoby sa dokázala premiestňovať v priestore. Je síce už človekom, no nie obyčajným. Samotná téma parazitovania sa však v celom diele reflektuje iba minimálne. Spojenie hľadania pochopenia s motívom parazita je skôr nadinterpretáciou. Hlavná téma sa tak v konečnom dôsledku stala najmä inšpiráciou pre vizuálnu podobu inscenácie a pohyb.
Mini je nové maxi
Do sekcie Nová krv bola zaradená aj inscenácia pre deti Nejměnší ze Sámů tvorivého kolektívu Československé klacky. Východiskovým materiálom bola pre nich laponská rozprávka, v ktorej sa malý hrdina Sámi musí vydať hľadať potravu pre soby a na ceste nehostinnou krajinou čelí rôznym nástrahám. Všetko dianie sa odohráva na malom kruhovom bubne, okolo ktorého sedí jedna hudobníčka a dvaja herci, ktorí animujú rôzne bábky a objekty. Výtvarné riešenie pritom pozostáva len z prírodných materiálov a farieb, čo výrazne podporuje atmosféru severského prostredia ale aj minimalistickú estetiku.
Originálna je najmä práca s rôznymi veľkosťami bábok a objektov. Každá postava je vyhotovená v troch veľkostiach, od klasickej maňušky po jej miniatúru, ktorá nie je väčšia ako necht na prste. V súvislosti s konkrétnou situáciou tak tvorcovia priamo na scéne menia divácku optiku. Najväčšie objekty sú použité pri nevyrovnanom zápase s medveďom, najmenšie pri putovaní krajinou, čím tvorcovia dokázali zobraziť dĺžku a rozľahlosť prostredia. Herci upriamujú divácku pozornosť na miniatúrne inscenované dianie nielen pomocou stolovej lampy, ktorá obsahuje lupu, ale najmä prostredníctvom koncentrovanej a detailnej hereckej práce. Diváci sa stávajú voyermi ich osobnej hry, ktorá sa nesnaží umelo získať priazeň svojho obecenstva. Umelecká čistota, minimalizmus a hravosť dramaturgicky jednotných nápadov tak z diela vytvárajú podmanivú rozprávku.
Keď bzučia drony
Mladý divadelný súbor 11:55 si za hlavnú tému svojej inscenácie O krásach bezpilotního bombardování zvolil vojnu prostredníctvom dronov. Ide o tému aktuálnu, médiami stále málo reflektovanú, no v našom divadelnom kontexte nie úplne novú (s jej spracovaním sa mohli diváci stretnúť už v diele Rabiha Mrouého Piesok v očiach, ktoré sa objavilo na festivaloch Divadelní Flora a Divadelná Nitra). Napriek tomu tvorivý kolektív pristúpil k tejto problematike odlišným a osobitým spôsobom.
Inscenácia je spleťou situácií, pri ktorých súbor využil rôznorodé tvorivé postupy. Kombinujú inscenovanie dokumentárnych materiálov, civilné prehovory k publiku či autorské scénky, ktoré sa iba okrajovo dotýkajú hlavnej témy. Tvorcovia tak ponúkajú veľmi široký pohľad na súčasný stav vedenia vojen, ktorý analyzujú z rôznorodých uhľov pohľadu. Súčasťou inscenácie sú aj faktografické údaje o dronových vojnách, fenomén bojových počítačových hier či scéna o presadzovaní moci v bežnom živote (na príklade ich reálneho osobného sporu, keď v rámci tvorivého procesu pocítili potrebu určiť si jednu vodcovskú osobnosť).
Scénu tvoria viaceré malé ohraničené priestory, na ktorých sú umiestnené elektronické, prevažne kuchynské, zariadenia a hudobné nástroje. Bez toho, aby ich herci fyzicky uchopili, sa spotrebiče zapínajú či vypínajú, hudobné nástroje zas hrajú (slák pripevnený na rotujúci gramofón a pod.). Ich konanie je ovládané z diaľky a zvuky často dotvárajú význam jednotlivej situácie (napríklad zvuk vystreľujúcich pukancov pripomína streľbu a ich následná konzumácia značí chýbajúci súcit u strelcov, ktorí ovládajú drony). Ide o funkčné a nápadité uchopenie hlavnej témy, ktoré zároveň ponúka podnety pre herecké akcie a dodáva dielu dynamický spád.
V inscenácii je vidieť najmä kolektívny prístup všetkých hercov a herečiek. Zároveň je citeľná ich aktívna spolupráca na tvorbe autorského diela. Danú problematiku nielen ozrejmujú, ale ju aj analyzujú, dopĺňajú o osobné stanoviská a pripodobujú situáciám, ktoré máme možnosť poznať aj my. Koncepcia inscenácie dokáže tlmočiť jednotlivé myšlienky a svojím javiskovým prevedením zároveň neustále prinášať nové impulzy. Chýba len údernejšia pointa, ktorá by analýzu scelila a dospela tak ku konkrétnemu záveru.
Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
