Ľudskosť ako návod 

Jeden z mnohých pálčivých problémov dneška je ekologická kríza, ktorú sme toto leto vnímali ešte viac než počas predchádzajúcich období. Nesmierna horúčava, dokonca lámanie teplotných rekordov, vysychajúce vodné zdroje, to všetko bola predzvesť toho, čo nás v nasledujúcich rokoch čaká. Pravdepodobne ako reakcia na tieto javy vznikla aj performancia escapescapecape v Kučišdorfskej doline pri Pezinku. Bolo by však odvážne celé dielo označiť prívlastkom ekologické, lebo tvorcovia sa od environmentálnych tém posunuli k otázkam hodnoty ľudskej bytosti.

Po formálnej stránke sa dielo delí na dve časti, avšak v našom prípade zaúradovala náhoda a akcia mala časti tri – cestu autom do údolia, prechádzku po vyznačenej trase a pridanú náhodnú časť – čakanie na lúke na zvyšok skupiny, kým sa pre nich otočilo auto. Cestou v mikrobuse do neznáma sme si uvedomili jeden veľký paradox. Už cesta po Vajnorskej bola ojedinelá, lebo nikto nemal na ušiach slúchadlá či v rukách iné predmety, ktorým by sme za normálnych okolností venovali pozornosť. Sledovanie okolitého sveta z auta bez knihy či hudby prinieslo zrazu nový pohľad na rušné hlavné mesto. Bolo to memento urýchlenej doby, všetky tie stratené duše v labyrinte betónovej džungle. Touto cestou nás tvorcovia vyslobodili z nášho zacykleného rituálu každodennosti, no jedným dychom nás zároveň oboznámili s faktami ohľadne plytvania zdrojov pitnej vody alebo nadmerného počtu automobilov na obyvateľa Slovenska. Najviac priestoru venovali oxidu uhličitému, čo bolo paradoxné preto, lebo sme sa na „ekologickú“ performanciu viezli v aute pre osem osôb. Keď sme presadli do ďalšieho auta, ktoré nás viezlo ďalej do cieľa, stratili sme sa v lese. Takže dojem absurdného zážitku sa ešte umocnil, hoci to nebolo cieľom tvorcov, ale nedokázali to ovplyvniť. Aby auto dokázalo prejsť cestičkami, došlo aj k lámaniu a ničeniu prostredia, no ani to nebol zámer.

Na lúke, kde bol pripravený aj piknik, sme si vylosovali čísla, ktoré označovali poradie, v akom sa zúčastníme na performancii, keďže išlo o individuálny zážitok. Každý z účastníkov mal svojho sprievodcu vyznačenou trasou, na ktorej boli tri stanovištia. Medzi jednotlivými miestami sme v tichosti prechádzali lesom. Príroda chtiac-nechtiac bola naším partnerom. Mierny vánok v horúčavách rozoznel melódiu v korunách stromov. V tichu bolo počuť praskanie vysušenej trávy, vietor alebo pohyb menších zvierat v okolí. Zmyslové orgány sa ocitli v prostredí plnom celkom iných, nenápadnejších impulzov než na hlavnej ulici Bratislavy, kde pozornosť odvádzajú bilbordy, výklady, autá, električky a všetko ostatné. O to intenzívnejšie bolo možné vnímať okolitý svet a aj ten najmenší pohyb zajaca poľného.

Na prvom stanovisku sme sa stretli s medveďom. Cesta k nemu viedla po lesnej ceste so slúchadlami na ušiach. Sprevádzačka (Kristína Šimková) nasmerovala mikrofón k zemi, aby zachytila vyššiu intenzitu hluku prichádzajúceho z okolitého sveta. Medveď bol metaforou bezohľadnosti ľudí voči prírode, ich nadradenosti a bezočivosti voči ostatným živočíchom, ktoré sú obmedzované vo svojom vlastnom biotope. Pred výstupom si aktéri rozdelili úlohy – Peter Podolský stvárnil medveďa, sprievodca človeka a účastník zostal pozorovateľom udalostí. Pointou výstupu, počas ktorého sa na seba podozrievavo, až vyzývavo pozerali dvaja performeri, bolo, že prítomnosť medveďa nevzbudila pozornosť, pozdravili sme ho ako najlepšieho kamaráta a pokračovalo sa v ceste. Medveď stratil svoju pozíciu divoko žijúceho tvora, ktorý je do istej miery hrozbou pre človeka. Stal sa symbolom neúcty človeka voči prírode a zároveň tvorcovia poukázali aj na krotkosť tejto zveri. Kým v prvej časti, počas cesty, sa tvorcovia zamerali na ekologickú krízu ako takú, počas prechádzky problematiku posunuli do sféry obmedzovania iných druhov, ktoré už nechcene žijú v našej bezprostrednej blízkosti, lebo bezohľadne ničíme ich prirodzené prostredie.

Ďalej sme pokračovali po lesnej trase na priestrannú lúku. Cieľom bolo sledovanie srnky, ktorú stvárnila Tereza Smetanová. Mala vybehnúť z kríkov, lenže celú udalosť narušili zatúlané psy, ktoré na nás začali útočiť. Šimková a Smetanová si zachovali chladnú hlavu a zahrali to, akoby išlo o súčasť etudy, hoci nešlo. Odhliadnuc od toho, zámerom tejto časti bolo poukázať na plachosť zvierat a krehkosť prírody navôkol, jej prirodzenosť.      

Počas poslednej časti sa tvorcovia odklonili od témy životného prostredia. Ekologické myslenie či úcta voči prírode sú aj hodnotové otázky, podobne ako otázka dôstojnej existencie každého jednotlivca. V tejto časti vyslovili všeobjímajúcu pravdu, na ktorú často zabúdame, že každý človek má svoju hodnotu. Nechali nás osamote sledovať lesnú trasu vyznačenú červeným špagátom, na ktorej sme si cez slúchadlá vypočuli príbeh o svrbení, ktorý našiel sebalásku a úctu voči sebe. Je to bájka, v ktorej sa svrbenie snaží nájsť svoje lepšie ja. Pôvodnú predlohu napísal izraelský spisovateľ Oren Lavie – ide o detskú knihu s názvom Medveď, ktorý tam nebol a predvedený tvar bol zároveň montážou tejto predlohy a autorského textu Romana Poliaka. Na konci cesty nás čakalo zrkadlo, ktoré hrá dôležitú úlohu aj v príbehu, lebo aj svrbenie pri pohľade na svoj obraz príde na to, že je hodnotným členom spoločnosti. Týmto príbehom nám autori konceptu metaforicky pripomenuli, aby sme si jeden druhého vážili a cenili.

Na záver, keď každý dokončil svoju púť, všetci performeri prišli ako ovečky k začiatočnému bodu, kde sme čakali. Tento moment sa mi ako jediný zdal naozaj zbytočný. Narušil veľmi príjemnú atmosféru a odkaz, ktorý nám tvorcovia pretlmočili cez príbeh svrbenia. Celkovo bola táto záverečná časť nedomyslená, nedávala dielu pomyselnú bodku a nedodržala koherentnosť predošlého diania.

Mladý inscenačný tím nás prostredníctvom performatívnej prechádzky previedol trasou uvedomenia si samého seba – od bezočivého narcisa, egoistického turistu, cez pseudospasiteľa až k základným hodnotám samého seba. Prechádzka bola metaforou potreby zmeny a uvedomenia si, že takto to ďalej nejde. Dielo escapescapecape nie je enumeratívne, až na začiatok, kde odznejú presné dáta, ale smeruje skôr k veľmi symbolistickému, až básnickému vyjadrovaniu. Hoci sa rozvíja v dvoch pomyselných ideových líniách, ich spojovateľom je človek a ľudskosť. Ako návod na zmenu nám teda tvorcovia ponúkajú apel na väčšiu empatiu a „človečinu“.

Odborné korektúry: Martina Mašlárová
Jazykové korektúry: Anna Zajacová