Michaela Hučko PaštekováKeď sa ťa ľudia spýtajú, kým si a čo robíš, ako odpovieš?
Poviem, že je to komplikované. Všetko, čo robím, nejakým spôsobom spolu prirodzene súvisí. Študoval som fotku a postupne som sa začal venovať voľnej výtvarnej tvorbe. Priebežne som pracoval aj v komerčnej sfére, najmä v oblasti módnej či portrétnej fotografie, na základe čoho ma neskôr oslovili z divadiel fotiť vizuály k pripravovaným inscenáciám. Následne som začal fotiť (v podstate náhodou) aj inscenácie a zostal som pri tom, lebo som zistil, že som v tom dobrý. Skúsenosti z komerčných spoluprác vždy prenikali aj do mojej voľnej výtvarnej tvorby a naopak. Nikdy som nechápal tieto dva kontexty ako radikálne oddelené, i keď v posledných rokoch sa priepasť medzi nimi značne rozšírila. To vyplýva z prirodzeného posunu v mojej voľnej tvorbe a takisto z charakteru komerčných spoluprác, ktorým sa aktuálne venujem. Následne som s koncom štúdia začal editovať lifestyleové magazíny EVA, Madam EVA a EMMA, kde skúsenosti so skladbou obrazu z voľného umenia alebo komerčnej tvorby prirodzene využívam. V rámci kurátorskej činnosti zas rád hľadám kontexty v materiáloch, ktoré sú často vopred dané, čím narážam najmä na projekty Y (2019) a Smoke & Mirrors (2020), ktoré boli výročnými, čiastočne retrospektívnymi výstavami pripravenými pre Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Rovnakým spôsobom vytváram aj vlastné projekty, pretože celá moja tvorba je v podstate postavená na prepájaní rôznych kontextov, a tým zároveň aj vytváraní nových. V mojom myšlienkovom procese teda ide o takmer totožný pattern.
Ako si spomínal, začínal si pri fotografii. Prečo si začal do svojich projektov postupne vkladať performatívne prvky?
V minulosti bolo pre mňa prirodzené pracovať s autoportrétom a inscenovanou fotografiou. Keď človek pózuje pred objektívom, tiež v istom zmysle performuje. Takže sa mi tieto dva žánre akosi prirodzene prepájajú. Rád hovorím, že vlastne úplne neviem, čo je to „performance“, že tomuto žánru v podstate vôbec nerozumiem, a zároveň sa vždy sám na sebe smejem, keď na nejakej práve pracujem.
Na Slovensku veru aktuálne pojem performance či performancia používame veľmi svojvoľne.
Áno, to, čo my výtvarníci*čky nazývame performanciou, a to, ako ju chápu napríklad tanečníci*čky, sú diametrálne odlišné veci. Mám pocit, že sa tento pojem často používa na pomenovanie úplne všetkého a prirodzene sa tým začal vyprázdňovať. Svoje projekty preto niekedy označujem ako „inštalácie s performatívnymi prvkami“. Alebo k nim rád referujem ako k „situáciám“. Lebo to, čo vytváram, sú situácie. S tým súvisí aj fakt, že zväčša ide o komplexné multimediálne inštalácie, ktoré sú verejnosti prístupné iba na pár hodín. Vznikajú na kolaboratívnom princípe – na týchto situáciách spolupracujem s ďalšími autormi*kami nielen z prostredia výtvarného umenia, ale aj z divadla, tanca, dizajnu, hudby, filmu, či dokonca teórie. Všetky performancie, ktoré som zatiaľ robil, boli do veľkej miery statické a pracovali primárne s veľmi jednoduchým repetitívnym pohybom. Sú to viac-menej ďalšie fyzické inštalácie v priestore, s ktorým aktuálne pracujem.
Ako živé pohyblivé telo posúva či dopĺňa tebou vytvorenú situáciu?
Pre mňa ako pre diváka je zásadný rozdiel, či je v priestore prítomné živé ľudské telo alebo nie. Áno, mohol by som použiť zástupný prvok ako napríklad figurínu alebo sochu, ale nemyslím si, že by som dosiahol rovnaký efekt. Všetky situácie, ktoré som vytváral, zároveň do veľkej miery pracovali s kontextmi uzavretia, klaustrofóbie, apatie a nemožnosti ujsť. Nechcel som teda, aby boli pre divákov*čky na prvý dojem konvenčne príjemné. V tomto zmysle je tiež dôležitý fakt, že ak ako divák vchádzam do protiatómového krytu a nájdem v ňom „pohodené“ telá performerov*iek, vynára sa vo mne aj otázka, do akej miery som schopný vnímať ich ako subjekt alebo objekt. Ja ako divák do priestoru slobodne vchádzam a vychádzam z neho von, ale performeri*ky naďalej zostávajú zdanlivo uzavretí*té nielen v danom priestore, ale aj v čase. Najvýstižnejšie o mojich performanciách asi napísal Erik Vilím v texte k nowlessness, act iii: hot in here: „Nesnaží sa o vytvorenie výstavy, ktorá by lineárne trvala niekoľko týždňov, pokým ju nenahradí iná, ale svojou formou eventu čerpá primárne z rituálneho prežívania, v ktorom sa sociálna hierarchia vytráca, normy každodennosti sa rozpadajú a zo štruktúrovanej komunity sa vytvára vzájomne prepojený celok. Rozdiel medzi divákom, vystavujúcim a kurátorom sa stáva takmer nerozpoznateľným.“ S týmito „performance“, či teda skôr „situáciami“ pracujem od roku 2018, keď som sa začal zaoberať queer stratégiami myslenia, konkrétne najmä konceptmi queer času a priestoru.
Čo si máme predstaviť pod pojmom queer čas?
V podstate je to niečo nedefinovateľné a práve to sa mi na tom páči. Nie je to samozrejme môj pojem, sú už o ňom popísané rôzne teórie, príkladom je kniha Jacka Halberstama In a Queer Time and Place (Transgender Bodies, Subcultural Lives). V zásade ale ide o chápanie času, ktorý sa vymedzuje voči normatívnemu lineárnemu chápaniu plynutia času. Samotný pojem queer je non-normatívny, pretože stojí proti statickým definíciám a zaužívaným normám, preto snaha o jeho zdanlivú definíciu predstavuje paradox sám osebe.
O queer čase môžeme hovoriť najmä ako o type dočasnosti, začalo sa o ňom uvažovať na začiatku 90. rokov, v ére po začiatku epidémie AIDS, keď mnohí ľudia zomreli nečakane, často v mladom veku. Queer čas je tiež reakciou na patriarchálnu spoločnosť, v ktorej máme jasne nalinkovaný život – narodíš sa, dospievaš, reprodukuješ sa a zomieraš. Zároveň, keďže žijeme v kapitalizme – narodíš sa, dospievaš, akumuluješ kapitál, reprodukuješ sa a zomieraš. Ako queer subjekty teda už od začiatku túto linku nespĺňame. Baví ma pracovať práve s týmito zlyhaniami, rovnako ako s chybami a náhodami. Snažím sa odučiť mnohé veci, ktoré mi boli vštepené výchovou či vo vzdelávacích inštitúciách a jednou z nich je práve lineárny spôsob myslenia vo všeobecnosti, zároveň teda aj spôsob myslenia orientovaný na budúcnosť. Odmietnuť heteronormatívne štandardy a hovoriť o non-normatívnom čase znamená odísť z lineárneho vnímania času orientovaného na zisk či reprodukciu. Čiastočne sa stotožňujem s vlastne dosť radikálnymi teóriami, ktoré hovoria o tom, že queer komunita by mala rezignovať na dosiahnutie rovnakých práv, ako sú sobáše, adopcie detí či možnosť slúžiť v armáde, lebo tým potvrdzuje normatívny patriarchálny model ako ten jediný správny a žiaduci, a mala by naplno prijať zlyhanie, ktoré pre systém automaticky predstavuje.
Lineárny model sa snažíš popierať aj v tvojich eventoch, v „situáciách“, ktoré označuješ ako „nowlessness“. Odkazuješ tým k akémusi bezčasiu či forme dočasnosti.
Nowlessness sú aktuálne tri eventy: act i: calm after the storm, 2018; act ii: the waves, 2019; act iii: hot in here, 2021. Je to séria, ktorú treba vnímať ako celok. Pri ich koncipovaní vyberám nielen z kontextov, ktoré považujem pre súčasnosť za problematické, ale aj z tých, ktoré považujem za všeobecne signifikantné. V pôvodnom texte z roku 2018, ktorý k projektu vznikol ešte pred jeho realizáciou, spomínam vlnu xenofóbie a konzervativizmu, ekologickú katastrofu, nadchádzajúce diplomatické a vojenské konflikty, dokonca umelú inteligenciu či neistotu, ktorá je asi najcharakteristickejšou črtou súčasnosti. Jednotlivé akty preto nie sú primárne koncipované s cieľom ich plnovýznamovosti. Ak stoja samostatne, sú skôr kapitolami, ktoré individuálne adresujú jednotlivé kontexty, s ktorými pracujem, a v širších súvislostiach fungujú až následne, keď sú chápané vo vzájomnej nadväznosti.
Mám rád fakt, že sa udejú iba raz – ja pripravím situáciu, vytvorím nejaký rámec, čo má vlastne dosť blízko k réžii, ale v skutočnosti vždy nastane moment, keď sa situácia naďalej vyvíja sama bez môjho ďalšieho pričinenia. Baví ma, že je tam prítomný určitý moment manipulácie. Napríklad úplne prvý event som robil v ťažko dostupnom a vlastne dosť nechutnom industriálnom priestore v Petržalke, v júni, v piatok o deviatej večer. Vedel som, že tam ľudia prídu už čiastočne ožratí, že sa po ceste stratia, že budú nasratí, kam sa to vlastne dotrepali. Po vstupe do priestoru sa diváci*čky ocitli v klube, kde djka wyme hrala naživo set, ja s kamarátmi*kami sme obsluhovali na bare, pretože som popri príprave celého eventu nemal kapacitu niekoho ďalšieho zháňať. Na opačnej strane priestoru, za niekoľkými úzkymi temnými chodbami, sa nachádzala inštalácia s perfomatívnou zložkou, ktorá sa odohrávala v absolútnom tichu. Bolo počuť iba dunenie hudby cez niekoľko radov stien a šepot návštevníkov*čok. Akcia zároveň poskytovala niekoľko rovín čítania, od bežnej afterpárty cez squatting po postapokalyptický naratív. Pre mňa to nebola nejaká performatívna akcia pre vernisáž, bola to oveľa komplexnejšia situácia, ktorá sa začala v momente, keď ľudia odišli z krčmy a zavolali si Uber, aby sa dopravili do Petržalky. Donútil som ich, aby sa na niekoľko hodín „najebali“ do jedného priestoru, v ktorom boli v princípe nútení spolu stráviť čas preto, lebo som sa tak rozhodol.
Fascinuje ťa moc?
Práve naopak, moc ma desí. Robil som predtým aj niekoľko prác, kvôli ktorým som študoval totalitné režimy. Zaujíma ma napríklad aj moc, ktorá má úplne inú formu, napríklad tá, ktorá sa odohráva v online priestore a je zdanlivo menej toxická. A nenarážam tým na aktuálny diskurz okolo dezinformácií, ktoré sa na týchto platformách masívne šíria. Čiastočne som sa ňou zaoberal v projekte selfportrait at my parents’ (‘on luxury, masculinity, consumption, bourgeoise, bad taste, propagation and fall of the iron curtain’) v roku 2016. Reagoval som na fenomén „hype“, na koncept virálu a jednu fotografiu (svoj vlastný, vlastne vedome pomerne nevkusný autoportrét) som donekonečna replikoval, v online aj offline forme, ale zásadne vo formách, ktoré boli interaktívne a atraktívne. Mal som tým obrázkom potlačené oblečenie, nálepky, bilbord, sponzorované reklamy na sociálnych sieťach atď. Do veľkej miery som sa pohrával s konceptom luxusu a jedinečnosti týchto artefaktov, nakoľko oblečenie, ktoré som potlačil, pochádzalo kompletne zo secondhandov a vyberal som si vedome dizajnérske značky, neexistovali teda dva rovnaké kusy. Alebo som dal vytlačiť sériu šiestich c-printov tejto fotografie, ktoré som dal všetky spolu presprejovať nápisom. Následne sa na nich stratila čitateľnosť vytlačenej fotografie a zároveň každý obsahoval iba fragment textu, ktorý tak stratil na význame. Každý print bol však jedinečný originál. Chcel som si otestovať, aké dostupné je vytvoriť virál, či ho dokážem umelo vyvolať a ako ďaleko sa s ním viem dostať. Chcel som vedieť, čo všetko viem ľudí donútiť spraviť. Vlastne dodnes sa s tým obrázkom občas niekde stretnem.
Je pre teba dôležité, či publikum tvojim dielam rozumie? Čo si má z tvojich situácií odniesť?
Bezprostredná čitateľnosť mojich diel pre mňa dôležitá momentálne nie je. Myslím si, že s divákmi*čkami komunikujem často na pomerne abstraktnej rovine. Mnohé eventy sme ani neotvárali klasickým kurátorským spôsobom, ktorým by sme ľudí privítali a niečo im zároveň porozprávali. Občas sme robili niečo ako komentované prehliadky, ale tie prezentovali skôr myšlienkový proces ako dôkladný kurátorský/autorský sprievod inštaláciou. Situácie, ktoré robím, chápem skôr ako „vibe“. Pretože, čo by som vlastne komu chcel povedať? To, že sme všetci v prdeli? Veď to vieme. Ak to niekto nevie alebo nechce vedieť, alebo s tým možno nesúhlasí, asi sa na tom nič nezmení, keď si príde pozrieť moju performance.
Okrem roly kurátora či tvorcu si si vyskúšal už aj rolu performera. Účinkoval si napríklad v inscenácii The Death of Mr. T (2021) v réžii Petra Tilajčíka, neskôr si spolu s ním vytvoril performatívno-vizuálnu intervenciu do diela Sphéra v žilinskej Novej synagóge počas festivalu Kiosk.
Prvýkrát som performoval vlastne náhodne v Galérii Medium počas môjho eventu act ii: the waves v roku 2019. A to preto, lebo niekto musel svoju účasť na poslednú chvíľu zrušiť a ja som potreboval ešte jedného performera*ku. Svojím spôsobom som bol od malička spriaznený s pohybom – chodil som tancovať, neskôr som robil ochotnícke divadlo, dnes veľmi rád športujem, aj keď to bola dlhá cesta. Napríklad prvú polovicu roku 2022 som chodil trikrát týždenne na crossfit, dvakrát týždenne na jogu a do toho som občas vsunul ešte pohybové workshopy. Rád napríklad chodím na Telohru s mimoOS alebo som absolvoval workshop u Petra Šavela. A chcel by som sa v tomto smere dlhodobo rozvíjať ešte oveľa viac. Momentálne neviem presne definovať, odkiaľ táto potreba pramení.
Mení sa nejako vzťah k tvojmu vlastnému telu pod vplyvom performatívnych skúseností?
Minule som pri prehrabávaní sa v poznámkach k jednému dávnejšie plánovanému projektu zistil, že som sám sebe nahrával hlasovky. Smerom do budúcnosti. Sám sebe tam rozprávam o pohybe a tanci. A veľmi ma prekvapilo, aký som bol systematický – opisujem, akú knihu mám v tom momente v ruke, na akej strane je otvorená, prečo sa ňou zaoberám. Bol to zborník textov Bodies of Evidence: Ethics, Aesthetics, and Politics of Movement, ktorý z perspektívy vizuálneho a dramatického umenia, sociálnej antropológie, politickej teórie a filozofie skúma spôsoby, akými je „telo“ prepletené so súčasnými krízami a zaoberá sa politickými a etickými dôsledkami tohto stavu. Mňa očividne zaujala nejaká pasáž o tom, ako tanec búra stereotypy a budúcnosť, že je nepredvídateľný a ako sa pohyb tela vytvára spontánne vždy v danom momente a v každom momente je teda iný. Hovorilo sa tam o vzťahu slobodnej vôle a času a o tom, ako vždy vzniká len prítomnosť. Naozaj sa stále snažím veľa vecí odučiť – mnoho noriem, napríklad aj v rámci nejakého mentálneho nastavenia. V istom bode som sa napríklad naučil kráčať spôsobom, ktorý nevzbudzoval emócie pre nezapadanie do konvenčnej predstavy o maskulínnom narábaní s telom, čo asi nie je prekvapivé, nakoľko som vyrástol v primárne ženskom kolektíve. Keď kráčam po ulici dnes, mám pocit, že sa ma ľudia boja. Ale to je vlastne dosť cool. Vo všeobecnosti nie sme zvyknutí*é sa slobodne hýbať, vyjadrovať sa pohybom, myslím si, že sme k tomu v našich zemepisných šírkach nikdy neboli vedení*é.
Môj kamarát a skvelý výtvarník Robert Gabris mi raz hovoril, že v rómskom jazyku sa tradične nepoužíval budúci čas, hovorilo sa iba v prítomnom. Ja to však nevnímam tak, že by som mal úplne možnosť niečo meniť teraz, v prítomnosti. Skôr nejakým spôsobom vytváram záznam súčasnosti, i keď paradoxne prostredníctvom práce s dočasnosťou.
Dlhodobo spolupracuješ so zriaďovanou aj nezriaďovanou divadelnou scénou a máš asi pomerne prehľad o tom, čo tu vzniká. Ako slovenské divadlo vnímaš z pozície diváka?
Budem extrémne generalizovať, ale isté obdobie som mal pocit, že sa veci na lokálnej scéne tvorili šablónovito, mnohokrát bolo pomerne jednoduché odčítať určitý pattern, ktorým sa inscenácia asi bude uberať. Možno to pramení z faktu, že sa na tejto scéne dlhodobo pohybujem, a preto mám už asi napozerané stratégie konkrétnych tvorcov alebo zoskupení, čiže by som to nevnímal ako striktne negatívne pozorovanie a bol by som nerád, ak by to tak vyznelo. Za posledný rok ma napríklad veľmi potešila inscenácia Ponížení a krvilační od divadla Uhol_92 alebo TETSU už spomínaného tanečného súboru mimoOs. Je pochopiteľné, že sa tvorcovia na divadelnej scéne snažia prilákať obecenstvo, čo sa môže javiť ako pomerne limitujúce, nakoľko sme extrémne malý trh a extrémne nevzdelaný tupý národ. Ja síce hovorím, že mi je jedno, či ľudia rozumejú mojím veciam alebo či sa na ne prídu pozrieť, ale v mojom odbore si to čiastočne môžem dovoliť. A to je zásadný rozdiel.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
