Barbora Chomová UríkováV roku 2007 si v Kolumbii spolu s ďalšími dvoma tanečníkmi založila inkluzívne tanečné zoskupenie Con Cuerpos, v ktorom spolupracujete so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. V súčasnosti zakladáš podobné zoskupenie aj v Amsterdame, kde aktuálne pôsobíš. Čo ťa priviedlo k inkluzívnemu tancu?
Pôvodne som vyštudovala psychológiu, až potom som začala tancovať. Do tanca som sa hlboko zamilovala, ale cítila som akýsi spoločenský záväzok. Študovala som humanitné vedy, mala som potrebu robiť niečo pre spoločnosť, nielen pre seba. Keď som objavila inkluzívny tanec, bolo to presne to miesto, kde som sa mohla realizovať umelecky a zároveň sa angažovať politicky – v zmysle rozširovania tanca a integrovania ľudí vylúčených na okraj spoločnosti. Spochybňovať tak súčasný stav a pokúšať sa ho meniť.
Nemyslím si, že človek so zdravotným znevýhodnením je chorý. Je to len iný typ tela a mysle. A toto uvedomenie je veľmi dôležité. Pripomínať si, že sme rôznorodí a že sme takí boli vždy. Bohužiaľ sme však vybudovali spoločnosť, ktorá je len pre niektorých. V tanečných predstaveniach nevidíte veľa nepočujúcich, nevidiacich či osoby na vozíku. Akoby to nebolo pre nich. Nepočíta sa s iným spôsobom komunikácie a vyjadrenia. Myslím si, že každému by malo byť dovolené stať sa umelcom, bez ohľadu na to, aké je jeho telo či myseľ.
Zmenil sa u teba prístup k tvorbe a vnímavosť po spoluprácach s ľuďmi s telesným znevýhodnením?
Keď som sa začala stretávať s hendikepovanými umelcami, veľa som sa učila z iných spôsobov prežívania života, komunikácie. Najmä pri tanci s nepočujúcimi som bola naozaj očarená – sú neuveriteľne pohybovo zdatní! Práve pohyb je to, čím komunikujú. Sú superrýchli vo vnímaní, všímajú si všetko, čo sa deje v priestore.
Tiež som zistila, že na to, aby ste mali hudobný sluch, nepotrebujete počuť. Existuje veľa nepočujúcich, ktorí sú mimoriadne muzikálni. Predstavujeme si, že ak človek nepočuje hudbu, nevie tancovať. Nie je to tak. Súčasný tanec využíva aj ticho alebo hľadá iné rytmy okrem tých zvonku, napríklad také, ktoré vychádzajú z tela. Mala som mnoho predsudkov, ktoré sa vďaka týmto ľuďom postupne začali narúšať.
Vo svojej tvorbe pracuješ s tanečníkmi so zdravotným znevýhodnením aj bez neho. Rovnako sa snažíš, aby boli tvoje diela prístupné pre nepočujúcich aj počujúcich. V čom vidíš potrebu takejto konfrontácie?
Tvoriť iba pre nepočujúcich mi pripadalo príliš segregované. Cítim väčší význam zo stretnutia s rozmanitosťou, pozerať sa na seba navzájom na rovnakej úrovni, bez hierarchie. Nepočujúci majú bohatú kultúru a mnoho aktivít, ale majú tendenciu zoskupovať sa, pretože je náročné, ak nemôžete komunikovať s inými ľuďmi. Je dôležité mať svoje vlastné komunity, ale verím, že je dôležité sa medzi sebou aj spájať, vytvárať spoločný bezpečný priestor, v ktorom sa môžeme stretávať a interagovať navzájom.
Spoločnosť je vo všeobecnosti postavená tak, že existujú situácie, v ktorých nie všetci majú rovnaký prístup k vymoženostiam. Napríklad čo sa týka architektúry – ak má budova iba schody, osoba, ktorá používa invalidný vozík, sa nemá šancu do nej dostať. Ale chyba nie je v tom človeku. To je to, na čo sa v súbore Con Cuerpos snažíme poukázať. To, čo robíme, nie je príliš odlišné, stále robíme súčasný tanec. Ide o to, ako to robíme. Ako chceme tanec sprístupniť každému. Zároveň nejde iba o formu, ponárame sa hlbšie, skúšame nájsť princípy pohybu aplikovateľné na akékoľvek telesné schopnosti, emócie, kreativitu, predstavivosť. Nesnažíme sa prispôsobovať niečo ľuďom s hendikepom, v princípe pracujem so všetkými rovnako. Stotožňujem sa so somatickým prístupom v tvorbe v tom zmysle, že viac pracujeme zvnútra. Nie je pre nás dôležité len to, ako to vyzerá navonok, ale ako to dokážeme precítiť.
V tvorbe využívaš aj posunkový jazyk. V čom je pre teba posunková reč inšpiratívna?
Pohyb je náš prvý jazyk. Predtým, ako sa naučíme rozprávať, komunikujeme so svetom pohybom. Posunkový jazyk je tu takmer pre každého a myslím si, že by sme sa ho mohli učiť v škole. Vedeli by sme ho využiť, napríklad keď potrebujeme komunikovať na diaľku, na komunikáciu s bábätkami… Posunkovanie vychádza z logických vecí. Keď ho začnete chápať, dokážete mu ľahko porozumieť. Tento jazyk je veľmi vizuálny. Využíva gestá, výraz tváre, všetky emócie sú zrazu viditeľné na vašom tele. Moja práca nie je o tom, využívať v tvorbe jazyk nepočujúcich, aby tomu rozumeli aj oni. Naopak, ja sa učím od nich. Sú perfektní v gestikulovaní, v koordinácii, rýchlosti a presnosti. Som si istá, že ich vnímanie musí byť trikrát lepšie ako naše. Je potrebné si uvedomiť, že nejde o to, že im niečo chýba, ale že majú veľa, čo s nami môžu zdieľať a z čoho sa môžeme učiť.
Rada používam posunkovú reč v choreografii, zdá sa mi krásna, má v sebe veľa expresivity a naozaj nevadí, ak nerozumiete každému znaku. Ak sa len pozeráte, sledujete pohyb a necháte sa doň ponoriť, som si istá, že pochopíte oveľa viac, ako si myslíte. V choreografii často znaky miešame, meníme ich veľkosť alebo ich ukazujeme naopak. Je to, ako keby ste šli do divadla a počuli by ste, že herci robia niečo hravé s jazykom, miešajú ho so zvukom, slovami, jemnosťou a rýchlosťou. Nepoužívame ich úplne doslovne, hráme sa s nimi, vnášame do nich poetickosť.
Využívaš pri tvorbe aj hudbu a zvuky?
Áno, ale líši sa to v závislosti od diela. Niekedy využívame aj ticho, aby sme sa všetci ocitli na tom istom mieste a následne skúsili vytvoriť veľa hluku v tichu. V diele, ktoré pripravujem tu v Telocvični, napríklad stelesňujeme melódiu. Rada vizualizujem zvuk. Chcem, aby aj nepočujúci mohli vidieť celú pieseň, nielen porozumieť melódii, ale aby rozumeli aj jej významu, aby dokázali pochopiť rytmickosť hlasu. Hľadáme spôsoby, ako zviditeľniť skladbu, preložiť zvuky, alebo inokedy len zostávame pri tichu a silno sa sústredíme na gestikuláciu.
Žiješ a tvoríš na rôznych miestach. Stretávaš sa v jednotlivých krajinách s viditeľne rozdielnymi podmienkami pre ľudí so zdravotným znevýhodnením?
Vidím veľký zmysel v tom, že navštevujeme rôzne miesta, zúčastňujeme sa festivalov, chodíme na rezidencie, ako napríklad sem do Telocvične – kvôli nám ste napríklad oslovili tlmočníka do posunkovej reči a nepočujúcu komunitu v Bratislave. Nepočujúci uvidia, že existuje aj takýto tanečný priestor a možno niekto z nich je dokonca choreograf alebo by chcel tancovať.
Pred dvoma rokmi sme v Uruguaji vystupovali v divadle, kde urobili veľkú rekonštrukciu, všade dali rampy. Bola to veľká akcia s viacerými súbormi a vďaka tomu, že sme tam prišli, sa niečo zmenilo. Niektorí ľudia majú tendenciu si povedať, že ak to nie je pre mňa s hendikepom dostupné, nejdem tam a to je môj spôsob protestu. Ale my si hovoríme, nie, ideme tam a ukážeme, čo je potrebné! Niekedy nejde o to, urobiť niečo špeciálne, niekedy stačí, len aby sme prišli a boli tam a vďaka tomu sa veci môžu začať meniť a pretvárať.
Na celom svete vidím veľa ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktorí sú stále viac a viac odhodlaní bojovať za svoje práva, sú uvedomelejší, stretávajú sa a robia veľké veci. Prajem nám veľa šťastia v postupnom pretváraní sveta na miesto prístupné rovnako pre všetkých.
Rozhovor vznikol ako súčasť výstupov projektu Platformy pre súčasný tanec (PlaST) a TELOCVIČNE – rezidenčného centra pre tanec v Bratislave. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
